Cítim z nej zlosť. Emocionálny hurikán zúrivosti, a farby okolo nej odrážajú jej vnútorný stav. Čosi ju nahnevalo do nepríčetnosti a nedokázala to udržať v sebe. Niečo mi nahovára, že Rosie mala v sebe túto búrku i predtým, ešte skôr, než ju náš brat premenil. Na povrchu je za silnú a drsnú, ale vo svojej hĺbke je len dievča hľadajúce vnútorný pokoj. Vybehla von a tá tmavá temnota jej bola v pätách. Akoby jej patrila. S niečím takým som sa ešte nestretol. Javí sa to ako lepkavá smola, ktorá sa jej plazí pri nohách. Vskutku čudné a rozhodne nie pozitívna informácia.

„Rosie, pokoj, prosím ťa. Nič sa nestalo. Nemusíš byť taká rozrušená," upokojujem ju a váham, či jej mám položiť ruku na chrbát. Opiera sa dlaňami o múr steny a nepatrne zavrčí. V červených očiach jej blčí hnev, ale po tom, ako na ňu Lowell zakričal, aspoň nič neurobila a nikomu neublížila. Na poslednú chvíľu sa ovládla.

„Na mňa to nefungovalo ako na iných. Z tých debilných zvukov sa idem zblázniť. Zarývajú sa mi do mozgu a žiadne opakovanie tvojej magickej formulky nezberá," vysloví zúfalo a zranene a natočí sa tvárou smerom ku mne. V takýchto chvíľach si želám, aby sme Cala mohli zastaviť. Ničí životy všetkým naokolo.

„Možno som sa zle vyjadril. Prepáč. Nie je to tak, že sa tie zvuky vytratia zo sekundy na sekundu. Nie je to žiaden magický trik. Vieš, ako dlho to trvalo mne? Si pár hodín po premene, koncentrácia mláďat je najnáročnejšou výzvou. Všetko je pre vás nové. Zlepší sa to, sľubujem ti," dohováram jej so sľubom, hoci je náročné povedať, do koľkých dní alebo týždňov sa naučí ovládať svoje zmysly a prevezme nad nimi kontrolu.

Môže to trvať dlho. Mne pomohla samota. A ak môžem aspoň nejako odčiniť zlobu svojho brata, potom je to tým, že im pomôžem so začleňovaním sa späť do života, ktorý im bol odobratý.

„Ale ostatní vraveli..." ohradí sa, ale svoju vetu nedopovie, pretože sa zaraz otočí k mojim dvom bratom, ktorí k nám dorazili pred minútou. Niečo sa muselo stať. Lowell je strnulý a stojí nehybne. Bol pre jej kufre. Sloanovci. „Tak počkať, odkiaľ máš moje kufre? Bol si u nás doma? A čo ste povedali mojim rodičom? Och, dobrý deň, vaša dcéra bola napadnutá krátko po odbití polnoci neznámym upírom, ktorý ju premenil na upíra, a ona teraz musí zavŕšiť svoju premenu v našej inštitúcii pre mentálne zaostalých, pretože inak by si vás dvoch podala na raňajky?" opýta sa sarkasticky a síce z nej stále pociťujem známky rozrušenia, teraz je to skôr zapríčinené nevedomosťou, a zakrýva svoj zmätok tým, že sa uchyľuje k svojej sarkastickej stránke.

„Presne si to vystihla," odpovie jej krátko Rowan, tresne jej dvoma kuframi o zem a podráždene sa zamračí. Farby okolo neho nadobúdajú tmavšie odtiene modrej. Je rozčúlený. Len si nie som istý tým, aký podiel má na tom podrezaný jazyk našej novej Červenej.

„Počuj, ty ignorant s tvárou som-veľký-čávo-a-všetky-ženy-ma-žerú, priniesli ste nás všetkých desiatich na toto miesto bez nášho vedomia a dovolenia! To najmenej, čo ste povinní urobiť, je povedať nám, ako na naše zmiznutie zareagovali naši blízki a priatelia! Pre tvoju informáciu som na rozdiel od teba totižto obľúbená a naozaj nenahraditeľná!" rozkričí sa a narobí ďalší rozruch, ktorý prinúti vyliezť z prázdnej miestnosti slúžiacej na koncentrovanie aj ďalších našich premenených. Postavia sa okolo nás so spýtavými pohľadmi a rovnako tak túžia po odpovedi. Ich farby nadobúdajú široké spektrum nuáns.

„Vyhlásili vás za nezvestných a pátrajú po vás. Myslia si, že vás napadlo nejaké divé zviera. Ľudia o našej existencii medzi nimi nevedia. Vyvolalo by to rozruch. Automaticky by nás považovali za nebezpečných a takéto súžitie by nebolo realizovateľné. Dokážeme sa infiltrovať a keď sa naučíme ovládať, nezaútočíme. Vy všetci budete môcť žiť normálny život. Opaľovací krém, šošovky a simulácia dýchania, je to zvládnuteľné. Ako sme vám už spomínali, nedržali by sme vás tu, keby to nebolo nutné. Ostanete na tomto mieste len dovtedy, kým nebudete hrozbou pre iných," odpovie na jej otázku s naučeným prednesom, ktorý každoročne opakuje. Z každej skupiny desiatich je tu vždy niekto, kto sa vzbúri a odmieta spolupracovať. Rowan je už na to naučený. Až do tohto momentu však vyzeral byť stále nad vecou, nad druhou vzdorovitosťou sa takto nemračil.

„Úžasné, to znie presne ako z rozprávky. Budeme si žiť šťastne až do smrti. Vlastne počkať, sme upíri, nie? Teda ani len tú smrť mať nebudeme," nedá sa a oponuje s hrdo vystretou bradou. Sme tu všetci, no jej slová patria len jemu. Je to iba argument ich dvoch.

„A ako ste nám vzali naše oblečenie a osobné veci? Prišli ste k nám domov?" zapojí sa do diskusie aj Darius Sanderson a vyjde z toho polkruhu bližšie k nám štyrom. Rosie nadvihne prekvapene obočím, zrejme ani nečakala, že ju v tejto výmene názorov podporí aj niekto druhý.

„Ja som vám pre nich bol. Nepozorovane som sa dostal do vašej izby, pobalil vás a keď niekto prišiel a uvidel ma, jednoducho som mu vymazal pamäť," strnulý Lowell nepootočí ani krkom a odpovie im bez známky menšieho pohybu. Rowan ho podopiera rukou a jeho rozhorčenie dozaista súvisí aj s tým, že v tejto chvíli by najradšej nikomu nič nevysvetľoval. Potrebujem zistiť, čo sa medzi nimi dvomi stalo a kde boli.

„Ty dokážeš mazať ľuďom pamäť? To akože aj my to dokážeme?" ozve sa Sandy Salinger a vystúpi k tým dvom. Jediní traja, ktorí mali odvahu z týchto všetkých spovedať nás troch.

„To je moja schopnosť. Vy získate nejakú inú, alebo možno aj rovnakú. To je predmetom mojej lekcie, takže vám nebudem prezrádzať žiadne pikošky. Ale menšie varovanie. Moja schopnosť neplatí iba na ľudí," hovorí s nepatrným úškrnom a keď im to z jeho odpovede nie je dostatočne jasné, ozrejmí im to aj detailnejšie. Na čiernej koženej bunde ma blato a dolu na nohaviciach nepatrnú dieru s červeným fľakom. Je jasné, že ho Sloanovci napadli. Šiel tam aj napriek tomu, že sme ho prehlasovali. „Tým vám naznačujem, aby ste sa pakovali na vaše izby, na dnešok bolo učenia už dosť. A ty, slečna potrebujem-svoje-značkové-oblečenie, tu ho máš, tak si ho vezmi a daj sa do poriadku," podpichne ju, začo sa mu od nej dostaví prepaľujúci pohľad a laxné odfrknutie.

„Ešte som s vami neskončila," precedí ledabolo, zohne sa k svojim pohodeným kufrom pri Rowanových nohách a je garantované, že jej vzdorovanie nie je ani náznakovo na zostupe. Zvrtne sa na opätku a za sprievode tých dvoch sa poberie smerom na svoju izbu.

Ostatní ich nasledujú. Nevypovedané otázky svietia stále jasnou žltou nad ich hlavami, ale žiadny z nich nemá skutočne odvahu na to, aby vystúpil z tieňa a upriamil na seba oči všetkých prítomných v tejto dlhej hale. No do mojej pozornosti sa opäť dostávajú tie čierne tiene sprevádzajúce Rosie ako nejaká ochranná stráž. Tá temnota sa ovíja okolo jej bosých nôh a doslovne ju stráži. Nezvyčajné. Kedy sa na ňu stihla nalepiť?

„Musíme si na ňu posvietiť. Sprevádza ju temnota," prezradím Rowanovi po tom, ako ostaneme stáť na chodbe len my traja, pretože Lowell to už stihol registrovať v mojich myšlienkach.

„Pochádza od Sloanových, všetko iné by bolo prekvapením," reaguje Rowan vyčítavo.

„Toto nemá nič spoločné s tým, že je Sloanová. U žiadneho mláďaťa som niečo podobné nevidel. Musíme zistiť, čo sa s ňou deje. Ale najskôr my vy dvaja povedzte, kde ste boli a prečo sa tento tu nehýbe," dožadujem sa odpovedí, aj keď už čiastočne tuším, čo mi povedia.

„Bolo cool, že si sa ozvala a pýtala si odpovede. Aj keď sme spolovice radi, že už nemusíme žiť tam vonku medzi tými tyranmi, homofóbnymi rasistami a darmožráčmi v zástupe učiteľov a riaditeľa, zaujímalo nás, čo sa o našom zmiznutí hovorí. Máš odvahu, Rose," vychvaľuje ma okuliarnatý s bielymi vlasmi a keby len tak vedel, že do jednej z tých skupín som sa ešte vo svojej ľudskej podobe radila aj ja sama, len ťažko by mi tu na moju počesť skladal takéto ódy.

„Vždy hovorím to, čo si myslím. S tými tromi som ešte neskončila. V tejto kaši sme len kvôli ním. A mám také tušenie, že nám nepovedali všetko. Niečo nám zatajujú a na tie ich báchorky s nebezpečenstvom pre druhých im tak ľahko nenaletím. Nie som včerajšia. Dostanem sa odtiaľto," prezradím im svoje plány, pretože som pochopila, že kým tu budem trčať zatvorená, potrebujem nejakých spojencov a títo dvaja mi nahrali do karát. Beriem to tak, že v tom slovnom súboji sa postavili na moju stranu. Tým pádom by pre mňa mohli byť nápomocní.

„Ty chceš odtiaľto ujsť?" vyhúkane sa na mňa zagáni tá s bordovými vlasmi.

„Jasné, že áno. Bola som tam vonku populárna. Je nad slnko jasné, že sa musím vrátiť späť. Toto miesto nie je pre mňa," hovorím automaticky a vláčim za sebou dva preplnené kufre na kolieskach. Rozhodne mi sem nepriniesol všetko. Neschopák!

„Ale čo ak... niekomu ublížime," namieta a ja prekrútim očami, že im to uverila.

„Viete, čo si myslím? Sú to bohapusté klamstvá. Tí traja si očividne vymýšľajú a držia nás tu proti našej vôli. Sme ľudia v demokratickom štáte a ja som si istá, že dokážem mať svoje pohnútky pod kontrolou. Máte potuchy o tom, koľkokrát som si priala niekomu prezerať hrdlo alebo ho hodiť pod kolesá autobusu? Ani ja nie. Verte mi však, že to bolo priveľakrát. A urobila som niečo z toho? Nie. Vždy som sa ovládla a ľudia, ktorí mi pili krv, vyviazli bez ujmy," presviedčam ich pokojne a úplne seriózne.

„Podľa mňa by sme odtiaľto nemali odchádzať, pokiaľ nám to nedovolia. Na druhú stranu, keby som stretol niekoho zo svojej školy, napríklad takého Tonyho Kaminskeho, milerád by som si pochutnal na tej jeho podlej a podrázackej krvi," nečakane vysloví okuliarnatý s bielymi vlasmi a mne sa konečne začína pozdávať.

„Darius, no tak!" napomenie ho jeho zdržanlivá kamarátka, ktorá si u mňa takýmto spôsobom sympatie nezíska.

„Len sa netvár, že by si si neulahodila na tých rozmaznaných deckách, ktorí nám robili štyri roky zo života peklo. Nepochybne by som si ich vychutnal a nechal z nich vytiecť život po kúsočkoch," pokračuje ďalej vo vražedných sklonoch, čím si u mňa výrazne navýšil sympatie.

„No tak, Sloanovci, vzdávate sa? Ak som tomu správne rozumel, prišli ste sa pomstiť. Chytáte ma už toľko rokov. Ešte vás to baví?" vysmievam sa im, keď už na mňa asi hodinu vyčkávajú.

„Vyjdi von, ty zbabelec! Ak teba a tvojich bratov nezabijeme dnes, urobíme to zajtra. Nikam to neponáhľa, ale ver tomu, že si ťa vychutnám. Budeš skapínať pomaly, presne ako tvoji rodičia," vykrikuje tá podradná ľudská stoka a škodoradostne sa rehoce. So šípom umiestneným v luku pripraveným na výstrel je v strehu a hoci sa javí byť v pohode, má o seba strach. Bojí sa predo mnou. A vie veľmi dobre, ako hlboko sa mi vryjú pod kožu jeho slová o našich rodičoch.

Zošmyknem sa dolu z najvyššieho konára na hustej korune a premiestnim sa tesne k nemu. Riskantné, nakoľko ho zozadu kryjú ďalší posratí Sloanoví, ale spolieham sa na svoju rýchlosť a utekanie mi za tie roky ide najlepšie.

„Ten strach z tvojej dcéry. Neukázal som sa jej hneď. Prenasledoval som ju a pekne sme sa zabavili. Bola ako taká malá šikovná hračka. A tá jej krv. Chutila sladko, ale mala v sebe aj tvoju skazenosť. Neopísateľný pocit vidieť z nej odznievať tie drobné iskričky života. Mohol by som ťa zabiť presne v tejto chvíli, Kellan, ešte ťa však trochu potrápim," zašepkám mu intenzívne do ucha a keď započujem napruženie gumy na luku, rýchlo sa vytrácam z ich blízkosti. Zničím ich jeden po druhom.