Ideme do mesta pre zásoby. Onedlho budú naši noví zverenci hladní. Chodievame tam len sporadicky. Len keď je to naozaj nevyhnutné, a premiestňujeme sa ako všetci ostatní na svojich autách, hoci by sme sa tam prepravili rýchlejšie, keby sme využívali svoje rýchle nohy. Na miestnej klinike pracuje Aldo Costa, prisťahovalec z ďalekého európskeho Talianska, ktorý sa po svojej premene začlenil do života práve u nás.

Žije medzi ľuďmi a pokračuje vo svojej chirurgickej praxi. Nezastavilo ho ani to, že bol pred stopäťdesiatymi rokmi premenený. Potreboval začínať niekde inde, na novom mieste a žiť medzi novými ľuďmi, ktorých vo svojom predchádzajúcom ľudskom živote nepoznal.

Obdivujem jeho sebakontrolu. Každý deň prichádza do vztyku s tým, čo je považované za hlavný zdroj našej potravy, ale nikdy nezaútočil. Na klinike o ňom, samozrejme, nikto nevie. Azda by vážne netipovali, že upír sa dobrovoľne podujme na zachraňovanie životov, keď predovšetkým ich branie je základným prvkom jeho jedálnička.

Päť rokov pre nás zaobstaráva balíčky s krvou od darcov z krvných bánk. Bez neho by sme prežívali len na tej zvieracej, a tá naše potreby neuhasí kompletne. Zo žiadnej z nich však nemáte taký pôžitok, ako z čerstvej. Tá uskladnená chutí proste len ako mrazená pizza. Obyčajná napodobnenina originálu, ale ani náznakovo nevyhovujúca tej pravej talianskej. To nám zvykne hovorievať Aldo.

Odstavíme s Kianom auto pri zadnom vchode a s čiernymi okuliarmi na očiach nepozorovane vstupujeme do monitorovanej budovy. Zadný vchod je najbezpečnejší. Prinajmenšom o tomto čase. Sestričky a doktori menia služby. Je omnoho jednoduchšie dostať sa sem nepozorovane. A keby aj nie, my dvaja sme v jasnej prevahe. Moja schopnosť ovládania myšlienok so sebou prináša isté výhody.

„Zdravím vás, mám pre vás len desať sáčkov. Nemocničný personál zbadal úbytok darovanej krvi a posvietil si na to. Je omnoho náročnejšie dostať sa tam a vziať väčšie množstvo. Neviem, ako dlho vás ešte budem môcť zásobovať. Celý systém je zabezpečený, po určitej hodine sa dovnútra nikto nedostane a cez deň tu pobehuje kopa ľudí, takže prepašovať niekoľko litrov krvi nepozorovane je ťažšie. Je mi to ľúto, snáď to postačí na niekoľko dní," privíta nás ustarostene a privrie za sebou dvere na sivej chodbe.

„Máme desať nových hladných krkov, toto nám nevystačí ani na týždeň. Ale čo už. Pôjdeme na lov."

„Majú podozrenie, že krv kradne niekto zo zamestnancov. Budem prvým podozrivým, keď sa do toho oprú detailnejšie. Táto práca je môj nový štít. Nemôžem si viac dovoliť riskovať. Na niekoľko mesiacov sa budeme musieť uskromniť."

„To je pravda, po tom všetkom, čo sa za posledné dni stalo, by sme na seba nemali pútať. Nepotrebujeme, aby prenikli informácie o tom, čo sme zač," Kian súhlasí s utiahnutím si opasku a ja zbystrím pozornosť, pretože za rohom začujem ženský hlas. Evidentne nejaká mladá a nová sestrička, ktorej náš pán Aldo Costa padol do oka a prihlásila sa ako prvá, že ho pôjde nájsť po tom, ako ho prišla hľadať rodina nejakého pacienta.

„Niekto ide. Verím, že tvoja fanúšička," upozorním a hodím posmešný pohľad k Aldovmu smeru, keď sa o pár sekúnd vynorí z pribuchnutých dverí blonďavá hlava onej sestričky.

„Pán doktor Costa, je tu rodina toho pacienta z izby dvestopäť, potrebovali by s vami prekonzultovať jeho zdravotný stav," osloví ho s jemným hláskom, má sotva dvadsaťtri, taká nesmelá mladá žubrienka. Chvíľu trvá, kým si všimne aj nás dvoch. „Och, ospravedlňujem sa, nevedela som, že máte návštevu. Prepáčte, nechcela som vás vyrušovať, páni," zapýri sa a natočí si laškovne prameň stiahnutých rovných vlasov do copu na prst.

Jej vôňa ma ovanula hneď od schodiska na najvyššom poschodí. Bolo ju cítiť cez celú nemocnicu. Energetická, s elánom do života, práve začínajúca svoju kariéru, spríjemňujúca svojím slniečkovým úsmevom náladu všetkým na oddelení. Srdce pumpujúce krv obohatenú o všetky tie živiny do jej krehkého a drobného tela, ktoré by bez najmenších pochýb bolo tak ľahké zdolať.

„Nič sa nestalo. Uvítame spoločnosť." Vystúpim z tieňa a nasadím si okuliare na oči. Opiera sa rukami o dvere a stále čaká na odpoveď. Tá urgencia podísť k nej bližšie je neopísateľná. Registrujem to prúdenie na krčnej tepne tiahnucej sa z hrudnej dutiny do oblasti krku.

„Ja by som už asi... mala ísť," zajakáva sa a nervózne prestupuje z nohy na nohu. Zastrašil som ju. Premýšľa o tom, že som divný a necíti sa tu bezpečne. Útechu hľadá v Aldových očiach, do ktorých sa zúfalo pozrie s prosbou o vyslobodenie. Vycítila vo mne nebezpečenstvo. Pridlho hľadím na tú tepnu a prehrávam si v mysli, aké jednoduché by bolo nakŕmiť sa z nej.

„Áno, choďte, slečna Tallerová. Odkážte im, že som hneď tam," Aldo zakročí, položí mi ruku na plece a dievčina sa rozbehne hore po schodoch. Naozaj nekráča. Doslovne beží z aktivovaného pudu sebazáchovy. Dostal som ju do módu zachráň sa alebo uteč. To nie je môj štýl. Pravdaže to stojí obrovské množstvo sebazapierania, ale neútočím na ľudí. Ovládam sa a nepočúvam to vábenie.

„Čo to malo znamenať, Lowell? To dievča sa ťa bálo," Kian ma ihneď konfrontuje a pozrie na mňa vyčítavo. Azda aj podobne, ako sa zvykne tváriť vždy, keď rozprávame o Calovi. Sme dvojčatá, ale ja nie som ako on. Nezabíjam nevinných. Už viac nie. Moje vnútorné monštrum je ukryté a neovláda ma.

„Len som ju škádlil. Upokoj sa a nebuď vždy taký vážny," zahováram a nepriznám sa s tým, čo som pri tom dievčati náhle pocítil. Sám si to nedokážem poriadne vysvetliť. Predpokladal som, že mám túto fázu dávno za sebou. Bolo pre mňa náročnejšie uspokojiť sa len so zmrazenou a darovanou krvou, ale stačilo to.

„Okej, ale bolo to divné. Poznám vás, nezabíjate. Naozaj mi je ľúto, že pre vás nemôžem viac urobiť. Počul som, že medzi tými desiatimi je aj dcéra Sloanových. Je to iba náhoda alebo si Calo vážne trúfol?" Aldo prejde na tému, ktorá mi momentálne padne vhod a mne čiastočne odľahne.

„Je u nás. Premenil dcéru našich nepriateľov," odpovede sa ujme Kian a ja sa nenápadne poťapkám po tvári a potrasiem hlavou.

A, B, nulka a samotný vrchol AB. Je pravda, čo sa o nej hovorí. Najšpeciálnejšia zo všetkých. Jedinečná, a v kombinácii s negatívnym Rh faktorom skutočnou raritou. Má ju menej než štyri percentá ľudí! Nulka je nevýrazná, preto sa najviac hodí pre našich novicov. Ale AB má v sebe všetko a je hodná všetkého. A práve teraz ju cítiť. Intenzívne a prenikavo. Zo ženy, ktorá si spôsobila menší úraz pri krájaní zeleniny. Je na dosah.

„Takže to znamená, že..."

„Po nás pôjdu, áno. Pôjdu," dopoviem za neho a premiestnim sa k východu. Musím sa odtiaľto dostať. Neviem, ako dlho budem ešte schopný ignorovať to podmanivé nutkanie.

„Som tu pre vás. Dajte mi vedieť a pomôžem vám s nimi," ochotne sa ponúkne.

„Nie, Aldo, robíš pre nás už dosť. Nemôžeme ťa zatiahnuť do nášho sporu s nimi. Prišiel si sem, aby si mohol žiť v ústraní. Zvládneme to," presviedča ho Kian, keď sa narýchlo náhli za mnou. Sedím v aute so zapnutým motorom a vyštartujem ešte skôr, než si stihne sadnúť. Trielim a vzďaľujem sa od tejto budovy čo najrýchlejšie.

„Čo to malo znamenať, Lowell?" spovedá ma Kian vyčítavo a ja sa zahanbím. Sme upírmi už sto rokov. Niečo podobné by sa mi stávať nemalo. Mal by som byť schopný preniesť sa cez tie chute a vône. Túto fázu mám dávno za sebou.

„Neviem, ale mohlo by to ostať medzi nami? S Rowanom nie sme práve zadobre a nestojím o ďalšiu z jeho prednášok," poprosím ho o zamlčanie môjho zakopnutia pred naším odsudzujúcim najstarším bratom, hoci sme si dali za podmienku, že k sebe budeme vždy úprimní.

„Zaskočilo ma to. Sledoval som tvoje farby. Boli rozmazanejšie, ako obvykle. Čo sa s tebou deje?" odhalí ma svojím darom odzrkadlenia farieb odvíjajúcich sa od nášho celkového citového rozpoloženia.

„Netuším. Pravdepodobne som stále vykoľajený. Tá včerajšia hádka s Rowanom ma dosť vzala. Chápem, kam tým mieri. Nie som nadšený z toho, čo Calo robí, ale nemôžeme sa ho len tak zbaviť, nie? Je naším bratom."

„Nemám pre jeho správanie pochopenia. Ale ver mi, že Rowan by nášmu bratovi neublížil nikdy. Tvári sa tvrdo, pretože musí. Je hlavou našej rodiny. Prevzal funkciu od našich rodičov, nemaj mu to za zlé a pomerte sa. A ten tvoj krátky výpadok si necháme pre seba. No k tým farbám sa ešte vrátime. Spozoroval som zmenu aj na tých Rowanových. Sú tmavšie. A to ani nehovorím o Rosie. Mám taký dojem, že sa na ňu nalepila temnota," ubezpečí ma, že moje zakopnutie nevyzradí, a ja šliapnem na plynový pedál. Táto technika. Za našich čias sme mali sotva dvojvalcové motory a tri kolesá.

Konečne sa cítim sama sebou. Teda, nie až tak úplne, pretože si stále pripadám nemŕtvo a zároveň mŕtvo, vôbec sa v sebe nevyznám, ale aspoň s vonkajším vzhľadom som kompletne a stopercentne spokojná. Pobehovala som po týchto chodbách ako nejaká chudobná bezďáčka. Čierna kožená sukňa obopínajúca moje tvarované boky, nenápadný rolák odhaľujúci moje vyrysované ploché bruško, kvôli ktorému som trávila každý večer v našej dolnej posilňovni celé hodiny, a čierne uzavreté Prada lodičky s hrubším desaťcentimetrovým opätkom.

Farba zreničiek v mojich očiach pripomína stále červenú. Jasnú, a doslovne sa nespoznávam. Mala som hnedé oči. Avšak musím povedať, že mi to pristane. Nie je tajomstvom, že mne pristane všetko. Zdedila som len tie najlepšie gény. Pravda je, že by sa mi niekoľko hodín v soláriu zišlo. Moja pokožka je až príliš bledá.

Od prezerania v zrkadle ma vyrušia zvuky vychádzajúce zo žalúdku. Nepríjemne mi v ňom škvrčí a síce to nie je prvýkrát, čo držím diétu skladajúcu sa zo žiadneho jedla, potrebujem sa najesť, aby som mohla premýšľať o tom, ako ich prekabátiť.

Uhladím si vlasy, prehodím si cez plecia svoju pravú kožušinku, a opustím svoju tmavú izbu. Tí traja sú síce abnormálne divní, ale na zariaďovanie majú vkus dobrý. Mramorová podlaha s lesklým povrchom, obrovská posteľ a farby ladené dotmava.

Otvorím dvere a hneď, ako vykročím von na chodbu, narazím do tých dvoch šialencov, ktorí si zjavne zaumienili byť mojím krovím. Ani sa im nečudujem, nie sú prvými a ani poslednými, ktorí sa vtierajú do mojej pozornosti. Som na to zvyknutá. A vzhľadom na to, že tu Drew a Kayla nie sú, pre moje dočasné umiestnenie v tejto hlúpej inštitúcii budú ich náhradou.

„Dobré ráno, Rose," pozdravia sa a chytia ma z oboch strán pod pazuchy.

„Skôr dobrý večer, nie?" opravím ich.

„Nuž, teraz to máme také obrátené. Iní majú večer a my ráno," nadšene mi odpovie Sandy a ja si ju rýchlo prezriem zhora až dole. Mám taký pocit, že by som jej mohla venovať jednu rýchlu úpravu vzhľadu.

„Počujte, vy dvaja ste pár alebo čo?"

„Istý čas sme to skúšali. Ale pochopili sme, že nám to ide lepšie ako kamarátom."

„A ja som Sandy nemohol vodiť za nos, keďže ma skôr priťahujú chlapi."

„Si bisexuál, Darius. Priťahuje ťa všetko!" vytmaví mu a prekrúti očami.

„Okej, nepopieram, že má pravdu," súhlasí bez toho, že by sa na ňu urazil a ja pochopím, že sa len kamarátsky doťahujú. Čo už. Títo dvaja budú musieť stačiť. Tam vonku by som s nimi dozaista neprehovorila ani slova, ale moja situácia sa zmenila.

Musím zistiť, kto ma v tú noc napadol. A moja intuícia mi nahovára, že čudácki bratia Denningsovci toho páchateľa poznajú. Otázne už len teraz je, prečo jeho identitu taja? Rozhodne pred nami nepovedali všetko. Neverím im. Správajú sa podozrievavo. Obzvlášť ten s tetovaním. Konfrontujem ho hneď teraz. Práve mi prišiel do rany.

„Choďte do jedálne, hneď som pri vás," líškavo ich naverbujem, pretože sa ich potrebujem zbaviť a razím si cestu k pánovi Neprípustnému. 

………………………………………………………

Zdravím vás!

Úvodný rozbeh máme za sebou a i keď je tu pomerne pusto, som rada, že si tento príbeh našiel svojich čitateľov. Rada by som si prečítala vašu spätnú reakciu, zaujíma ma váš názor na jednotlivé postavy a dej. Stihli ste si už niekoho obľúbiť, alebo vám naopak niekto prekáža? Poteší ma, keď sa so mnou podelíte o svoj názor. Nateraz sa s vami lúčim a prajem príjemný zvyšok dňa.