Dofrasa, nedokážem sa ani pohnúť! Celé moje telo je meravé a ani len hlavou nepootočím. Použili blen čierny. Pre bežných smrteľníkov a mladých upírov smrteľne jedovatý, na nás starších účinkujúci, ako dočasný paralyzátor tela. Vyradí nás z hry na niekoľko hodín a ak ma tu Sloanovci nájdu, som nahraný. Ležím v priekope, zasiahli ma z diaľky, a preto tesne minuli. Určite chceli trafiť srdce, no ich jedovatý šíp smeroval k môjmu ľavému lýtku. Za kufre tej malej ma moji bratia mohli už teraz oplakávať.

Skúšam hýbať rukou a zapieram sa, ale je mi to hovno platné. Odtiaľto sa bez cudzej pomoci nedostanem. Rozhodne nie za niekoľko minút. Slnko pomaly zachádza za obzor, čoskoro by sa mi mala začínať prvá lekcia s tými Červenými. Už počujem tie Rowanove pokarhania za to, že som nepočúvol jeho nariadenie.

Keby sa vrátili domov iba o minútu neskôr, všetko by prešlo hladko a ja by som sa stihol vrátiť presne včas. Bola to len neprijateľná zhoda náhod a moja zlá kalkulácia s časom. Vyčkával som tri hodiny, pretože som si vzal k srdcu Rowanovu obozretnosť, a do maléru ma priviedlo presne to. Sloanovci sa vôbec nemuseli dozvedieť, že som sa objavil na ich pozemku.

Hlavu mám nabok a ruky stočené pri tele. Nachádzam sa pri krajnici, prefrčí cez túto cestu každú chvíľu nejaký vodič, ktorý si moje chromé telo nevšimne. A tí, čo si aj všimnú, ma považujú za ožratého bezdomovca, ktorý dospáva opicu. Znechutene si odfrknú a tvária sa, že ma nevidia. Asi je to tak aj lepšie.

Vnímam tú horúcu opojnú tekutinu, ktorá sa prelieva v každej jednej malej tepne. Slastne si obliznem peru a predstavím si, aké lahodné by bolo napiť sa a ochutnať ju v tomto momente. Prestali ma zaujímať tváre, som poháňaný ich nesmierne príťažlivou arómou. Sladkí, horkosladkí, slaní. Každá chutí inak. Po každom dúšku ochutnanom z niekoho iného rozpoznáte ihneď rozdiel v chuti. Nie je jednotvárna. Raz sa z nej napijete a už nikdy nebudete chcieť nič iné.

V spoločnosti ľudí sa my starší ovládame. Dokážeme sa pohybovať medzi nimi bez toho, že by sme sa im prisali na zátylok a vycucali z nich všetok život. Ale stojí to obrovské množstvo sebakontroly a zapierania. Niekedy je obťažné nevidieť v nich iba našu poživeň. Nezmeníme to, kým sme. Živíme sa krvou.

Mladým jedincom postačí ochutnať ju po prvýkrát až niekoľko týždňov po premene. Najmä Červení by svoj smäd po prvom dúšku neuhasili a rozbesnili sa. Ich temperament by zdolal aj nás troch, s balíčkami, ktoré máme pre nich prichystané v chladničke, by sme u nich dlho neobstáli. Nás nasýti. Pravdaže z darovanej krvi skladovanej v mrazničke nebudete mať nikdy rovnaký pôžitok, ako z čerstvej, získavanej priamo od živého tvora, ale slúži ako čiastočná náplasť pre utíšenie hladu.

Vo vrecku mi vyzváňa mobil. Už hodnú chvíľu, a nepochybne sa jedná o Rowana, ale môj mozog nevysiela rukám žiadne signály. Po tom útoku šípom ostali stuhnuté a kŕčovito odpočívajú vedľa môjho tela. Rowan ma hľadá. Zacítil som ho nejaké štyri kilometre odo mňa. O chvíľu je pri mne. Teraz len neviem, či mi to za tú záchranu bude stáť. Jeho výčitky nebudú mať konca kraja.

Kian mal z nás vždy najlepšiu zdržanlivosť. Po našom prebudení sme sa nezastavili pred ničím. Svoj hlad sme nemali pod kontrolou. Kŕmili sme sa bez výčitiek svedomia a brali masovo životy nevinných. Neodolali sme. To prahnutie po pumpujúcej červenej tekutine bolo silnejšie. Alebo sme si to aspoň spočiatku mysleli. Boli sme si vedomí svojho nesprávneho konania, ale len Kian mal skutočne odvahu na to, aby tomu urobil rázny koniec.

Zašil sa do tunelov v podzemí. Odosobnil sa od všetkého živého a ukrýval sa v najhlbších zákutiach, len aby už nemusel nikomu ublížiť. Nepodvolil sa chtíču skántrenia a postupne objavil dar poézie, ktorá mu pri náruživom prahnutí pomohla a neskôr aj nám trom. Vtedy bol pri nás i Calo. Nemal záujem ubližovať. Po tom, ako Sloanovci porušili dohodu, sa však všetko zmenilo.

„Zabijem ťa!" pri hlave počujem vyhrážky, ktoré nie sú vyslovené nahlas a putujú priamo od môjho staršieho brata. Hrozí mi svojimi myšlienkami. Tušil som, že sa tu zjaví.

„Takmer som im ušiel," bránim sa, aj keď veľmi dobre viem, že to na neho nezaberie.

„Nevravel som ti, že tam nemáš chodiť? Načisto si sa pomiatol? Nielenže tvoje slizké dvojča premení Sloanovú, ty ich ešte ideš dráždiť a bez posily sa vkradneš na ich územie," prehovára mi rozčúlene do duše a obratne ma jedným chmatom postaví zo zeme.

„Tá malá by nám s tým kuframi nedala pokoj, pokým by sme ich jej nedoniesli. Urobil som nám trom láskavosť."

„Prd láskavosť! Vážne si si myslel, že jej ich prinesieš a Sloanovci ťa nechajú odísť po vlastných? Lowell, keby chceli, mierili by presne. Ako keby sme nemali dosť problémov, teraz ešte môžeme očakávať aj ich návštevu."

„Aj tak by ju k nám prišli hľadať. Vyhlásili po nej a ostatných deviatich pátranie. Nemajú žiadnych očitých svedkov a ani páru o páchateľovi. Nevedia si ich nezvestnosť vysvetliť. Samozrejme ale Sloanovci nespia na vavrínoch. Počul som od ich komornej, že zvolali všetkých príbuzných. Idú po nás."

„A náš nehodný braček veselo pokračuje vo vyhubovaní polky mesta. Útočí ešte aj na deti..." zveruje sa mi a prehodí si ma cez plece. Nie som schopný kroku. Bude ešte chvíľu trvať, kým odznejú účinky jedu.

„Bol si za ním?" odhalím ho ihneď.

„To nie je podstatné. Kvôli tebe som tvoju hodinu musel prenechať na starosť Kianovi. Veľmi dobre vieš, že neznáša nepripravenosť."

„Náš malý braček si poradí," upokojujem ho.

„Ak sa ešte raz vydáš k Sloanovcom, prisahám, že ťa tam nechám zhniť, Lowell! Rešpektuj moje príkazy. Tá snobka sa ti nejako príliš rýchlo dostala pod kožu. Hovoril som ti, že ku všetkým Calovým mláďatám budeme zastávať nestranný prístup. Rosemarie nie je výnimkou aj napriek tomu, že je Sloanová. Nedozvie sa o svojom pôvode nič, dokým to naozaj nebude nutné. Už aj teraz mi lezie na posledné zvyšky nervov, nechcem si predstaviť, čo by robila, keby zistila, že je dcérou našich úhlavných nepriateľov. Rozumel si mi?" dôrazne ma žiada s prísnym výrazom tváre, ktorý má nasadený na tvári zväčša vždy, odkedy sa stal hlavou našej rodiny. Nesúhlasím s ním. Podľa mňa by sa mala o sebe dozvedieť pravdu. Pre tentoraz ho ale poslúchnem.

Upokojujúci a harmonický hlas tohto chlapca mi naozaj na malú chvíľu prinesie do tela určitú vyrovnanosť. Poslúchnem ho a prijmem jeho ruku, ktorú mi podáva kvôli tomu, aby som ho nasledovala k svojej prvej lekcii. Má ju studenú ako ľad. Tá moja sa však od tej jeho ničím neodlišuje. Dve studené ruky s prepletenými prstami kráčajú po dlhej a tmavej hale s vysokým stropom a vydláždenou podlahou s geometrickými vzormi pripomínajúcej egyptské znaky.

Z nejakého dôvodu mu dôverujem. Zanecháva vo mne pozitívne dojmy a jedine pri ňom sa zo všetkých týchto stvorení cítim bezpečne. Netuším, ako je to možné. Inak som tvrdohlavá a nenechám si len tak ľahko dohovoriť. Vzpieram sa a nikomu nedovolím porúčať mi. Kiana som počúvla. Možno je to tými jeho očami. Jediný pohľad ma núti prehodnotiť všetko. Keď sa do nich pozriem, zakaždým vidím žblnkotanie a narážanie vĺn o kamienky na brehu. Ladné pohyby v synchronizovanej choreografii.

Zastane pri otvorených dverách na bielej miestnosti bez okien a akéhokoľvek nábytku. Keby som nebola v sprievode jeho, dozaista by som na takéto miesto ani len jednou nohou nevkročila. Pôsobí to presne ako nejaká izolačná izba pre mentálne zaostalých, ktorí musia byť kvôli svojej nebezpečnosti pre ostatných od všetkých separovaní.

Všetci už sedia, červené zreničky vypúlené a čakajúce na mňa. Sandy s Dariusom sedia na zemi v tureckom sede a mávajú mi opäť, aby som si prisadla k ním. Kian počká, kým prekĺznem dovnútra a zavrie dvere. Pôsobí to ako seansa. Budeme vyvolávať duchov? Alebo nám sem pustia plyn a spoločne tu všetci umrieme?

„Čo si myslíš, že budeme robiť?" opýta sa ma Sandy šepkajúc a bordové vlasy si vypne hore.

„Dúfajme, že nič, čo zahrňuje smrť a vzájomné orgie," odseknem jej automaticky a narovnám chrbát. Sedíme na mäkkej žinenke a máme pri sebe vankúše, na ktoré by sme si mohli sadnúť kvôli väčšiemu komfortu. Keď sa poobzerám po druhých, tiež vyzerajú ako niekto, kto nemá ani páru o tom, čo si na nás tento s priezračnými očami pripravil.

„Ty si vtipná, Rose," potichu sa zasmeje mysliac si, že som naozaj žartovala. Darius nás obe napomenie a priloží si k perám prst, čím nám naznačuje, aby sme stíchli.

„Vítam vás na vašej prvej lekcii. Pôvodne ju mal mať na starosti môj brat Lowell, ale okolnosti sa zmenili a ja dúfam, že budem pre vás rovnako nápomocný. Nepopierateľne ste si už stihli všimnúť, že po premene sú vaše zmysly vyvinutejšie, presnejšie a ste schopní počuť a cítiť veci, ktoré boli vo vašej ľudskej fáze nemysliteľné. Postupom času sa naučíte rozlišovať zvuky od vôní a použijete svoje zmysly presne vtedy, keď to bude výhodné pre vás. Momentálne považujete svoje zmysly za svojich nepriateľov a veľmi dobre vám rozumiem, každý pohyb ceruzkou o papier, šúchanie nôh po dlážke, či škrípanie zubami počúvate so stopercentnou intenzitou, ale je uskutočniteľné prevziať nad nimi kontrolu. Ste mláďatá, len pár dní či hodín po premene, všetko je nové, ale ono sa to zmení. Zvyknete si. Mne pomáha poézia," prehovorí do tejto fádnej miestnosti, ktorá akoby sa po každom jeho prehovorenom slove rozjasňovala a nadobúdala sýtejšie a pestrofarebnejšie farby.

Neviem, či som stále pod pôsobením extázy a vidím veci, ktoré nie sú reálne, ale táto nudná biela izba je zaraz živšia a nadobudla jeho identitu. Na stenách sa premietajú vlny vyplavujúce sa na povrchu zlatistého piesku s mušľami a rozličnými kamienkami. Tie sa lesknú a vytvárajú holografické obrazce odrážajúce sa od rozjasnenej oblohy s vychádzajúcim slnkom. „Zavrite oči a predstavte si svoje šťastné miesto. A opakujte so mnou: Slnečný svit, úsvit, ponurá noc, tvoja je moc," vyzve nás a ja spĺňam, čo mi hovorí.

Pomrvím sa, založím si ruky na nohách a privriem očné viečka. Moje šťastné miesto. Hm, kde by to tak len mohlo byť. S tými zvukmi mal pravdu. Zarezávajú sa mi do uší a prehlušujem ich maximálne vtedy, keď hovorím nahlas. Najhoršie je to v mojej izbe, kde som sama. Nemám pred nimi kam ujsť. Kian so svojím sladkým a omamným hlasom tvrdí, že predstavenie si svojho šťastného miesta mi pomôže tie zvuky vytesniť. Fajn, musím to skúsiť.

Gucci butik. Nie. Cítim sa tam vynikajúco a asi nič sa nevyrovná tej obrúsenej koži na vysokých kozačkách s desaťcentimetrovým opätkom, ale to ma z biedy nedostane. Vlny. Ich sledovanie mi na istý čas spôsobovalo radosť. Ich dvojtvárnosť a skryté násilie v poetickom obrazci. Ich hlasitosť počas silnej búrky spojená s hrmením a rozbreskom na oblohe.

Slnečný svit, úsvit, ponurá noc, tvoja je moc. Zopakujem aj niekoľkokrát a predstavujem si seba sediacu ako sedemročnú na našej pláži hneď za naším rodinným sídlom. Vánok strapatiaci mi vlasy a piesok vejúci mi do tváre. Zvláštne, ako môžete zabudnúť na miesto, ktoré ste ako malá milovali. Možno preto som počula pri svojom prebudení oceán.

Nefunguje to! Tie zvuky nezmizli. Stále počujem všetko a idem z toho zošalieť. Nejaké hlúpe šťastné miesto nezabralo. Nie som na kadejaké tieto poetické prkoviny. Nechala som sa pohltiť kúzlom Kianovho eufonického hlasu.

„Zaberá to, Sandy," pošepká Darius s úsmevom na perách a spojí prsty dohromady ako pri cvičení jógy.

„Ja viem, je to o trochu lepšie," súhlasí i ona a na rozdiel od nich ja nepociťujem žiadnu zmenu k lepšiemu. Kašlem na to!

Naštvane sa postavím a rozrazím dvere. Moje telo ovládol neopísateľný hnev. Všetko vo mne blčí a ja sa nedokážem ovládať. Hromadiaca zlosť sa zrodila z ničoho nič, nenachádzam pre ňu pochopenia, no pýta si násilie. Potrebujem ublížiť.

„Prestaň s tým, mám tvoje kufre, Jane!" zakričí mi havrania hlava ešte skôr, než moja päsť stihne doraziť o tvrdý múr haly.