Keď som sa ráno zobudila, čítala som si správy, ktorými ma Ben zaspamoval. Dokonca mi písala Naomi a zisťovala, ako sa podarila otcova svadba. Unavene som zívla, bolo len osem hodín a ja som toho veľa nenaspala. Poriadne som sa ponaťahovala po celej posteli, keďže Zachary niekam zmizol. Opäť som zívla a pricapila si ruku na ústa.

Nutne som potrebovala kávu. Inak som bola schopná zaspať na spoločných raňajkách. Odložila som telefón, prehodila si cez seba sveter a takto som sa vybrala do kuchyne. Vedela som, že tu nejaká musela byť. Celý večer predsa nosili nejaké jedlo.

Otvorila som dvere, najprv som nakukla, či sa niekto nenachádzal na chodbe, a keď som sa presvedčila, vybehla som von. Naozaj som sa rozbehla, aby som bola čo najskôr v cieli. Nenašla som žiadne papučky, preto som bežala bosá po ľadovej podlahe. Nechcela som si obúvať lodičky, už teraz som mala dostatok pľuzgierov.

Konečne som našla kuchyňu. Myslela som si, že som tam sama, ale potom som pri kávovare zbadala svojho nového priateľa.

,,Aj som sa čudovala, kde si zmizol," poznamenala som.

,,Pokazila si mi prekvapenie, Peyton," povedal naoko urazene.

,,Aj tebe dobré ráno," popriala som, keď sa ku mne naklonil pre bozk.

,,Dobré ráno," zašepkal, keď sa naše pery oddelili.

,,Čo robíš?"

,,Kávu, pretože ma každou chvíľou vypne," vzdychol a pretrel si oči. Tak s tým som mohla jedine len súhlasiť.

Posadila som sa na stoličku a čakala na svoju dávku kofeínu. Príšerne ma bolela hlava, pretože sme sa včera s Benom pretekali, kto vypije viac rumu. Už by sme s tým mohli prestať. Vyhrala by som, ale Zachary ma pozorne sledoval, takže ma odtiahol. Takto vyhral Benjamin a ešte stále mi posielal správy s oslavnými pohyblivými obrázkami.

,,Ďakujem," zamrmlala som, keď predo mňa postavil pariacu sa šálku.

Naklonila som sa a nadýchla sa špecifickej vône. Úžasné, presne toto som potrebovala.

Začal na stôl ukladať taniere plné dobrôt a až potom si sadol vedľa mňa. Akurát som si do úst vkladala slaninu, keď som zbadala otca. Bol oblečený v nohaviciach a košeli. Keď som sa pozrela na seba, cítila som sa divne. Stále som mala na sebe pyžamo a cez to prehodený sveter.

,,Dobré ráno, deti," radostne pozdravil.

Deti? Ten mal až príliš dobrú náladu. Usmiala som sa naňho, keď sa blížil k nám.

,,Peyton, môžeš ísť sem?" požiadal ma.

Nemala som čas namietať, keďže Zachary ma v podstate vystrčil zo stoličky. Bosá som sa k nemu vybrala. Trošku sa pousmial, keď videl, ako som bola oblečená. Alebo v tomto prípade neoblečená.

,,Všetko najlepšie k tým dvadsiatym prvým narodeninám, dcérka," zablahoželal mi.

Áno, mala som sa lepšie obliecť. Nemala som vychádzať z tej izby v pyžame, prebehlo mi hlavou.

,,Ďakujem," úprimne som sa usmiala.

Dal mi pusu na obe líca a vtiahol ma do poriadneho objatia. Potom mi niečo vtlačil do rúk.

,,Nemal si si robiť starosti," zaúpela som, keď mi doplo, čo to mohlo byť.

,,Nerobil som si žiadne starosti. Tak dlho som ti nemohol nič dať," vysvetlil smutne.

,,Ďakujem," mrmlala som, zatiaľ čo som rozbaľovala malinký balíček.

Dúfala som, že to nebolo nič drahé. Keď som konečne odstránila všetok prebytočný papier a vzala do rúk nový a úplne úžasný stetoskop.

,,Vau, to-to je úplne úžasné! Ďakujem," nemala som slov a od radosti som sa znova naňho vrhla.

,,Nemáš za čo, vážne."

Pustila som ho z objatia a on sa pozrel na svoje hodinky.

,,Och, musím už ísť. Zvládnete to tu?" zaujímal sa.

Len sme prikývli a on ešte pozdravil Zacharyho. Potom odišiel podpisovať nejaké papiere.

,,Nepovedala si mi, že máš narodeniny," vyčítavo na mňa pozrel, keď otec odišiel.

Zrovna som si do úst napchala slaninu, takže som usilovne prežúvala.

,,A čo som mala prísť za tebou a zakričať, že mám narodeniny?" zisťovala som s plnými ústami. Preglgla som, napila som sa vody a zobrala si ďalší kúsok. Zachary mal už prázdny tanier, preto ma pozorne sledoval.

,,Nemusela si kričať, ale aspoň si mi to mohla povedať."

,,To by vyznelo, akoby som chcela nejaký darček. Pritom žiadny nechcem," odhryzla som si z červenej papriky. V podstate som jedla, čo mi prišlo pod ruku. Ale bola som hladná, takže som sa o to príliš nestarala.

,,Ale ja ti chcem niečo dať," protestoval ďalej.

,,Pozri, mne bude stačiť, keď spolu strávime deň. Nepotrebujem žiadne materiálne dary," vysvetlila som narovinu, aby to už konečne pochopil.

Povzdychol si, ale porazenecky sa postavil od stola. Vzal svoj a aj môj tanier, aby ich umyl. Lenže bolo tu toľko riadu, že sme ich nemali ani kde položiť.

,,Ja umývam, ty utieraš," vyhlásila som.

,,Peyton..." začal.

,,Čo?" uprela som naňho pohľad.

,,Vážne chceš toto robiť na svoje narodeniny?" zisťoval a pritom rozkošne nadvihol jedno obočie.

,,Áno," odvetila som pevným hlasom. ,,Čašníci a všetok personál zo svadby odišiel. Nechcem, aby to robil otec či niekto iný. Pomôžeme im. Ak teda chceš," vysvetlila som.

Chytila som do ruky prvý tanier a stále sledovala Zacharyho. Ten sa napokon pridal ku mne, aj keď si zrejme môj narodeninový deň predstavoval inak. A asi aj svoje ráno.

Umyla som tanier a podala mu ho. Poriadne ho utrel do kuchynskej utierky a položil na drez. A takto sme pokračovali ďalej. Umyla som, on utrel a položil to na zväčšujúcu sa kopu. Išlo nám to naozaj dobre a rýchlo.

Popritom sme sa rozprávali a smiali sa. Podala som mu šálku a omylom som ho ofrkala penovou vodou. Vážne som netušila, ako sa mi to podarilo.

,,To bolo nechtiac!" vykríkla som, keď na mňa škaredo pozrel.

Pena mu stekala po ľavom líci a mne to prišlo náramne vtipné.

,,Ty sa smeješ," vydýchol s údivom.

,,N-nie!" ledva som so seba dostala.

On však podišiel bližšie, ponoril ruku do vody a poriadne ma ošpliechal.

,,Zachary!"

Bola som celá mokrá. Pyžamový vrch tielka sa mi nalepil na telo a nebolo to teda nič príjemné.

,,Kvôli tebe som celá mokrá," lamentovala som a snažila som sa udržať tú látku od tela.

Lenže to sa veľmi nedarilo. Niežeby som bola fajnová, ale bolo to nepríjemné a mazľavé, keďže tá voda bola zmiešaná s prípravkom na umývanie riadu.

,,Umývaj a nesťažuj sa," odpovedal so smiechom.

Keď som zobrala do ruky ďalší tanier, stále na mňa pozeral. A smial sa. Nahlas a bolo mu jedno, že to je na môj účet.

,,Vidíš, čo si spôsobil?"

Chcela som, aby sa aspoň trošku cítil vinný, ale očividne som sa snažila zbytočne.

,,To je jedno, nechaj ma baviť sa," stále sa chechtal.

,,Správaš sa ako malé dieťa. Takto si robiť zo mňa srandu," naoko urazene som povedala. Avšak, on videl, že moje oči sa smiali.

,,Mám nápad," vyhlásil, keď nám zostávalo ešte zopár riadov na umytie.

,,Som samé ucho," hovorila som a popritom mu podávala ďalší malý tanierik.

,,Keď máš tie narodeniny, čo tak na jeden deň zabudnúť, koľko máš rokov?"

Prevzal odo mňa ďalší pohár na šampanské a nespúšťal zo mňa pohľad.

,,To nedáva zmysel. Podmienkou narodenín je to, že vieš presne, koľko máš rokov," nevedela som, kam tým mieril.

,,Pochopíš potom, teraz mi daj ten posledný hrniec a pôjdeme sa prezliecť."

⚕️⚕️⚕️

Cítila som sa ako nový človek, keď som nemala na sebe mokré pyžamo. So Zacharym sme sa držali sa ruky a zamierili sme do potravín. Naozaj som netušila, prečo práve tam. Ale nepýtala som sa, on dnes určoval program. Jednoducho som sa nechala viesť. Pred obchodom vzal jeden z tých nákupných vozíkov.

,,Nasadni," prikázal.

,,Čo?" nechápala som.

,,Sadni si dovnútra, Peyton," zopakoval a tentokrát s úškrnom.

,,To nemyslíš vážne," hádala som sa.

,,Jasné, že myslím. Povedal som ti predsa, že dnes nezáleží na tom, koľko máš rokov," objasnil mi.

Vtisol mi bozk na čelo a ja som vliezla do nákupného vozíka.

Prvýkrát v živote.

Na narodeniny.

Ako dvadsaťjedenročná.

,,Ty si neskutočný," poznamenala som, keď sme takto vstúpili do potravín.

Vlastne on, ja som spokojne sedela v košíku a pobavene sledovala všetkých ľudí, ktorí nám venovali divné pohľady. Alebo skôr mne.

,,Nakupuj," kázal ďalej a ja som sa cítila, ako na nejakej súťaži v škôlke.

Tak som hádzala do košíka veci, na ktoré som dočiahla. Zopár balíčkov sušienok sa rozsypalo po podlahe, ale Zachary rýchlo otočil vozík a šli sme ďalej.

,,Čo to robíš?" vykríkla som zúfalo. Predsa som robila bordel.

,,Dnes nemáš dvadsaťjeden, Peyton. Máš oveľa menej a je ti jedno, že si nechala tie balíky na zemi," zdôraznil.

Naklonil sa, aby si znova privlastnil moje pery. Spokojne som vzdychla. Keď som do košíka pochádzala dostatočné množstvo zbytočností, prišiel rad na platenie. Zachary vytiahol kreditnú kartu, zaplatil a my sme sa vytratili z obchodu ovešaní taškami.

,,Na čo sme kupovali toľko vecí?"

,,Na tvoju oslavu," žiarivo sa na mňa usmial.

,,Ja nemám žiadnu oslavu," namietala som.

,,Jasné, že máš," prikyvoval a podal mi môj mobil.

Nepýtala som sa, ako sa k nemu dostal. Bola tam otvorená konverzácia s Benom, keď sme si ešte ráno písali. Až na to, že teraz tam pribudlo zopár správ, ktoré som ja rozhodne nepísala.

,,Ty si mi naplánoval oslavu?" neveriacky som sa naňho obrátila.

,,Spolu s Benom."

Nemala som slov, tak som sa len naňho vrhla. Skoro síce spadol aj s tými taškami, ale potrebovala som mu poďakovať. A na to slová nestačili.

Ahojte!
Dúfam, že ste si užili túto kapitolu, sama sa čudujem, že je znova taká pozitívna. Ale nie, robím si srandu, už by som mala prestať s tými smutnými časťami🙈
Neviem, ako to bude budúci týždeň, pretože v piatok mám poslednú skúšku a v sobotu idem ku krstnej, takže netuším, či budem mať čas písať.
A úplne som zabudla. Ďakujem za 1K+ votes!❤️
Ďakujem za všetky komentáre, ktoré píšete. Veľmi ma to teší🥰
Stále ma môžete sledovať na IG - @barbora_deparris (alebo mám aj odkaz v profile), kde dávam aj info k novým kapitolám😊
Baruš