Stála som pred univerzitným komplexom a psychicky som sa pripravovala na to, čo bude nasledovať. Okolo mňa sa hemžilo mnoho študentov či profesorov a keď som sa snažila cez nich dostať dopredu, šlo to ťažko. Ale napredovala som, síce pomaly, ale aj to bolo niečo. Vedela som, že toto bude úvodný deň, nič sa učiť nebudeme, možno nám povedia nejaké informácie a pokyny ku štúdiu.

Vonku svietilo slnko, bol teplý deň, z čoho som mala obrovskú radosť. Prišli mi dve správy od Ben a Scotta, kde mi obaja priali pekný prvý deň. Obom som poslala srdiečko, nemala som čas vypisovať im siahodlhé odpovede, ako som zvykla. Prebehla som po schodoch a ocitla som sa vnútri. Bolo tu síce chladnejšie ako vonku vďaka hrubým múrom, ale aspoň tu bolo príjemne. Kráčala som za ostatnými, pretože som sa tu nevedela orientovať.

Bola som tu len raz, keď som potrebovala zrušiť internát, ale cestu do auly som nepoznala. Stretla som niekoľko ľudí z vyšších ročníkov, ktorí už všetko poznali naspamäť a automaticky kráčali na svoje prednášky. Skupinka dievčat, ktoré mohli byť o rok staršie odo mňa, sa na niečom hlasno smiala. Obišla som ich, aby som do nikoho nenarazila a pomyslela som si, že je to tu ako v bludisku. Nakoniec som zahla za roh, kde som videla najviac študentov, a onedlho som bola pred vstupnými dverami do miestnosti, kde sa konal uvítací príhovor. Dopriala som si hlboký nádych nasledovaný výdychom a so vztýčenou hlavou som vykročila.

Už som bola skoro dnu, keď som do niekoho narazila. Chystala som sa ospravedlniť, ale keď som pozrela na dotyčnú, prešla ma chuť. Najprv som zbadala jej lesklé topánky na ihličkovom podpätku, na ktorom by som sa ja s najväčšou pravdepodobnosťou zabila. Pomaly som prechádzala očami vyššie, naskytol sa mi výhľad na kratučkú ružovú a opäť lesklú sukňu, do toho mala zapravené žiarivo biele tielko a napokon som mala možnosť sa jej pozrieť do očí. Boli úplne tmavé, akoby som sa ocitla hlboko pod oceánom. Vlastne, keď som sa zamyslela, skôr pripomínali ľad. Celá bola zmaľovaná ako kraslica, pri nej som sa cítila, akoby som ani žiadny mejkap nemala. A vlasy mala blond, taký odtieň jasnej žltej až to bolo neprirodzené, čiže si ich určite farbila. Mala ich prehodené dopredu, kde jej dopadali na dve guľaté prsia, z čoho som vydedukovala, že ich mala spravené. Prirodzené by inak vyzerali.

Ale to, čo ma najviac dorazilo, bol jej povýšenecký pohľad, ako keby som bola niečo menej než ona, že sa na mňa ani nemohla pozrieť. Našpúlila pery a zhnusene sa na mňa usmiala, úplne z nej sršala pohŕdavosť. A to som ju ani nepoznala, ale už jej chýbala len čivava v kabelke, aby pôsobila ako zbohatlícka panička. A možno ňou aj bola, len psa nechala doma.

Na tom som sa zasmiala a ona okamžite zaznamenala môj smiech. V sekunde obrátila hlavu mojím smerom a prižmúrila namaľované oči. Čudovala som sa, že niečo videla cez dlhé umelé mihalnice.

,,Čo sa smeješ?" prehovorila afektovane a snažila sa vyzerať dôležito.

Nemala som voči ľuďom predsudky, bola som mierumilovný človek, ale toto zjavenie, táto žena predo mnou, to už bolo aj na mňa príliš. Preto som sa pohla ďalej, pretlačila sa cez ňu a sadla som si na miesto, aby som si vypočula príhovor.

V podstate nám rozprávali o škole, aké dosiahla úspechy a tak ďalej, samé dobré veci, ktoré som našla aj na internetovej stránke, takže pre mňa to nebolo nič nové. Aula bola plná prvákov, viac dievčat ako chlapcov, väčšina z nich mala už pri sebe potrebné učebnice a materiály, akoby sa nemohli dočkať prvej prednášky, či semináru. Ja som taká vybavená nebola, mala som kúpené dve tenšie knihy potrebné ku štúdiu, ostatné som si plánovala požičať neskôr.

Z oboch strán vedľa mňa sedeli chalani, ktorí sa očividne poznali, pretože sa cezo mňa prekrikovali. Chcela som im navrhnúť, nech sa vymeníme, ale ani by som sa nedostala k slovu. Umelú blondínu som odvtedy nevidela, dúfala som, že tak skoro ju ani nestretnem, je to predsa veľká škola.

Teraz niečo hovoril nejaký zo starších študentov a predstavoval nám rôzne mimoškolské aktivity, na ktoré nebudem mať čas počas celého semestra, ak som chcela pravidelne chodiť na brigádu. Preto som ho prestala počúvať a sústredila som sa na iné, aj tak zbytočné, veci.

Chalani stíchli a začali ho vnímať, keď začal rozprávať o dobročinnom spolku a charite pre zatúlané zvieratá. Musela som uznať, že to poňal veľmi pútavo, že som dokonca nad tým uvažovala, ale potom som si spomenula, ako málo času som mala. Všetky poplatky sa samé nezaplatia, preto som radšej uprednostnila prácu, než zábavu.

Keď dokončil svoju reč, na pódium prišla žena oblečená v bledom kostýmčeku. Zobrala si mikrofón, predstavila sa nám a spustila. Prevažne hovorila o praxi, že bude trvať tri týždne, potom dostaneme výsledky, ktoré vypracuje ten, kto nás bude mať na starosti. Podvedome som rozmýšľala, kde by som chcela mať prax, pokiaľ rozprávala o tom, že si môžeme vybrať, alebo nás zaradí škola podľa toho, s akými klinikami mali zmluvu.

Vtom mi napadla geniálna myšlienka, že by som požiadala Zacharyho, či si uňho môžem spraviť prax. Dúfala som, že s tým nebude problém. Vyzeralo to tam príjemne, aj keď som tam bola len raz a aj to krátko. Videla som, že sa jej stále otvárali ústa, ale nerozumela som ani slovko, pretože chalani po mojich stranách zasa začali vášnivo diskutovať o nejakej klinike, ktorú vlastnil otec jedného z nich.

⚕⚕⚕

Celý tento uvítací deň trval tri hodiny a ja som sa konečne mohla nadýchnuť čerstvého vzduchu. Veľa mojich budúcich spolužiakov tam ešte zostalo, aby si prezreli zoznam ponúkaných veterinárnych kliník, ale ja som vedela, čo som chcela, preto som sa ponáhľala nájsť Benovo auto.

Ešte šťastie, že som sa tam nemusela trepať autobusom, to by mi cesta trvala niekoľko hodín. Takto som tam bola za dvadsať minút aj s tým, že som dvakrát stála na červenej. Zaparkovala som, vytiahla kľúče a onedlho som vkročila do čakárni.

Teraz tu bola jedna staršia pani s pudlom a mamička s dvoma deťmi. Každé dieťa držalo prepravku a v nej som videla králikov. Jeden bol biely a druhý čierny. Slušne som sa pozdravila.

,,Neviete, či je niekto vnútri?"

Pani pokrútila hlavou, ale jedno z detí sa ozvalo.

,,Je tam dievča, ale prišlo bez zvieratka."

Prikývla som, venovala mu úsmev a zaklopala som. Pamätala som si, keď som tu bola naposledy, s akou vervou a bezmocnosťou som klopala na dvere. Otvoril ich okamžite, na sebe mal typický biely plášť, zapnutý mal len jeden gombík v strede, obyčajné tyrkysové tričko, nohavice v rovnakej farbe ako plášť, ktoré mu padali z bokov, okolo krku prevesený stetoskop a na tvári zadumaný pohľad.

,,Čo tu robíš, Peyton?" zisťoval a jedným okom prebehol po čakárni. Kývol hlavou na zúčastnených a pozval ma dnu.

,,Vieš, do školy potrebujem prax, a tak som dostala nápad-" spustila som horlivo, ale zarazila som sa, keď som zbadala to dievča, ktoré už bolo vnútri. Zasa ona.

,,No to máš veľkú smolu, prax tu budem mať ja," vybehla a zamierila na mňa ostrým pazúrom nalakovaným naružovo.

,,Celine, pokoj, vyriešime to," oslovil ju vľúdne a ja som žasla nad tým, ako mohol byť ku všetkým taký dobrosrdečný.

,,Tipujem, že tu chceš praxovať, však?" otočil sa ku mne a ja som prikývla na znak súhlasu. ,,No tak to sa dá ľahko vybaviť. Budete si tu robiť prax obe," pokračoval a vybral sa k stolu.

Prebral počítač k životu a zatiaľ niečo hľadal. Prehraboval sa v papieroch, ktorých tam bolo dosť, až kým nenašiel to, čo chcel.

,,Ako tu môžeme byť obe?" opýtala sa Celine, ako ju oslovil, a našpúlila pery, keď sa k nej obrátil. Na to som pretočila očami a pokrútila hlavou. Naozaj s ním mala potrebu flirtovať?

,,No v meste nie je toľko kliník, aby mohol každý študent vykonávať prax niekde inde. Nebudete jediné, ktoré budú na rovnakom mieste," vysvetľoval, zatiaľ čo klikal do počítača. V tom tichu sa len ozývalo ťukanie do klávesnice a myšky.

,,Hotovo, slečny, zapísal som si vás a hodil údaje do školského systému," vyhlásil Zachary po pár minútach.

Chvalabohu, už mi to ticho začínalo byť nepríjemné.

Pozdravila som ho, chcela som dodať, že sa uvidíme v byte, ale včas som sa zastavila, aby bárbina nemala zbytočné reči. Keď som prišla do bytu, k nohám sa mi nalepila Ava a radostne vrtela chvostom. Preto som vzala vôdzku a už sme sa prechádzali po vonku. Benovi som oznámila, aby si večer prišiel pre auto, a Scottovi som komentovala príspevok na Instagrame, ktorý pridal. No a potom som si začala prezerať fotky. Nabrala som inšpiráciu na veľa dobrých pochúťok alebo na oblečenie.

Dostala som sa na profil nejakej baby, ale bolo to omylom, keď do mňa vrazil jeden chalan na kolobežke. Hneď sa mi zdala nejaká povedomá a keď som si roztvorila poslednú pridanú fotografiu, musela som zastať v strede chodníka. Ava chcela ísť ďalej, ale ja som ju potiahla späť. Na tej fotke sa vynímala ona s Aidenom. Mojím priateľom. Obaja sa vyškierali do objektívu, ona mu prstami stláčala pery, takže ich mal našpúlené. Nevedela som, že do mňa môže vojsť taká zlosť ako v tomto momente.

Ahojte!😇
Som rada, že sa mi darí pridávať raz za týždeň, príbeh má už aj osnovu a ak by ste chceli vedieť čokoľvek viac, môžete sa pozrieť na môj Instagram - barbora_deparris
Peyton je už v škole! Hurá, hlavná dejová linka začína🙏
Dve skúšky mám už úspešne za sebou, ešte dve ma čakajú.
Baruš