Mohlo byť už niekoľko hodín po obede a ja som stále ležala v posteli, ani som sa nenamáhala pohnúť. Zachary mi zaklopal na dvere len raz, ale to som bola ešte v polospánku a odvtedy sa už neozval. Určite mi chcel dopriať súkromie, keďže som mu včera vyplakávala zopár hodín v náručí. Ava sa ku mne túlila, akoby cítila, že sa niečo dialo a za toto jej tušenie som bola nepredstaviteľne vďačná.

Dnes som nemala nič na pláne, preto som sa neobťažovala zdvihnúť mobil, keď mi volal Benjamin. Nemala som na nič náladu a aj tak by som sa rozrevala ako malé dievča. Necítila som sa ešte dostatočne silná, aby som to povedala najlepšiemu kamarátovi. Aiden sa mi neozval, nenapísal mi ani jednu esemesku a aj keď som si to nechcela priznať, neskutočne ma to trápilo.

V dome bolo už pár minút ticho, z čoho som usúdila, že sa už Zachary pobral do ordinácie. Nepočula som ani tľapkanie psích labiek o podlahu, takže si možno so sebou vzal aj Jamieho. Tým som si však nebola stopercentne istá. Opäť mi začal vyzváňať telefón a tentoraz som sa poň načiahla.

Stlačila som zelené tlačidlo a zrúkla: ,,Nevyvolávaj mi, Ben-"

Než som ale stihla dokončiť vetu, prerušil ma veľmi známy hlas.

,,Ani sa neopováž zrušiť tento hovor, Peyton."

Jej hlas sa mi zarezal až do špiku kostí, zamrazilo ma a v mihu sekundy som sa posadila na mäkkej posteli.

,,Keby viem, že mi voláš ty, ctená matka, ani za milión by som ti nezdvihla," zasyčala som poháňaná hnevom, ktorý možno ani nebol mierený na ňu.

,,Zasa si drzá, ty malá nevďačnica, ale to sa dalo čakať. Kde si? Mala si byť už dávno doma," prehovorila, jej hlas bol mierne poznačený alkoholom, ale rozprávať ešte očividne dokázala.

,,Jasne som ti povedala, že sa tam už nikdy nevrátim. Čo na tom nechápeš?" vysvetlila som jej znova, ako už aj mnohokrát predtým.

,,Peyton, ja neviem bez teba žiť..." skuvíňala, ale mne bolo akurát tak zle. Zle z jej pretvarovania, správania, postoja.

,,Prestaň, nemyslíš to vážne. Nikdy si ma nemala rada," vyriekla som po dlhom uvažovaní.

,,Mám ťa rada, jasné, že ťa mám rada. Si moja dcéra!" obraňovala sa a vedela som si predstaviť, že nezmyselne behala po byte a nervózne sa ošívala.

,,Nemáš ma skutočne rada. Máš rada moje-" začala som hovoriť, ale nejaký buchot ma prerušil. Pustila som mobil z ruky, nedbala som na to, že som volala, a rozbehla som sa k dverám, odkiaľ sa to ozývalo.

,,Peytooon!" počula som krik spoza zatvorených dverí, keď som k nim dobehla.

,,Sakra!" zanadávala som. ,,Vypadni, Aiden!" zakričala som, keď som mierne poodchýlila dvere.

Opieral sa o rám, pretože inak by sa nedokázal udržať na vlastných nohách. Vlasy mal strapaté, ako keby si do nich stále chodil rukami, možno aj áno, a oči mal zakalené. Nevedela som či od alkoholu, alebo si niečo šupol, každopádne vyzeral zúbožene. Preto som sa nad ním zľutovala a pustila ho dnu. Teda, musela som mu pomôcť, pretože očividne nedokázal ani sám chodiť.

,,Ako si sa sem dostal?" spýtala som sa ho, keď som ho uložila na pohovku.

Bol ťažký, ale už som s tým mala nemalé skúsenosti, preto som už mala zabehnutý určitý postup. Prišla sa na nás pozrieť aj Ava, ktorá naňho začala štekať. Asi sa jej nepáčil ten alkoholový závan, ktorý som z neho aj ja zacítila. Chcel niečo povedať, ale zasekol sa a potom sa rozosmial. Už teraz som si nadávala, že som ho pustila dovnútra, mal zostať tam, kde sa ožieral.

,,Ako si sa sem dostal?" opýtala som sa znova a tentokrát som sa dožadovala odpovede.

Aiden si zašiel rukou do vlasov, niekoľkokrát si potiahol konce a zamrlal niečo nezrozumiteľné.

,,Ben..." zašomral si.

Musela som sa k nemu nahnúť, aby som vôbec z toho niečo vyrozumela. V tej chvíli ma stiahol k sebe, ruka, ktorou som sa opierala a držala rovnováhu, ma zradila, a zvalila som sa naňho ako vrece zemiakov.

,,Ty si bol u Bena?"

Nič.

Žiadna odpoveď.

Oči mal privreté, už ma veľmi nevnímal. Odbehla som si pre telefón, aby som si to vybavila s Benjaminom.

,,Povedz mi, že si neopil Aidena, ktorý sa mi sem dotrepal hádam aj poštvornožky, pretože chodiť dokáže asi tak vo sne," spustila som svoj monológ a udržiavala som si prísny tón.

,,Neopil som ho," vyriekol po dlhšom uvažovaní. V pozadí som počula nejaké klikanie, takže zasa hral hry.

,,Ako sa sem dostal? Však nemal ako zistiť, kde bývam," pokračovala som a potlačila nutkanie skríknuť naňho.

,,No on prišiel najprv za mnou a ja som mu tak nejako povedal, kam si sa presťahovala," oznámil mi potichu, ako keby dopredu vedel, že sa za to nahnevám.

,,Na čo si to spravil? Mal si mi zavolať!" zvýšila som hlas a práve vtedy Aiden zamumlal.

,,No keď som ho videl v takom stave, Peyton, úprimne som sa ho chcel zbaviť. Nie je to môj priateľ," vysvetľoval a slovo priateľ zdôraznil.

,,Nemala som čas ti to povedať, ale včera sme sa pohádali a nechcem ho ani vidieť. To mi chceš povedať, že už ku tebe prišiel ožratý?" poškriabala som sa vo vlasoch a posadila sa na pohovku.

,,No áno, netuším, kde sa predtým zastavil, ale keď sa tu zjavil, len sa smial a vykrikoval tvoje meno. Takže sa budem hanbiť vyjsť von, pretože na toto tak ľahko susedia nezabudnú," prehovoril zasa až po niekoľkých minútach, lebo sa asi sústredil na hranie.

Porazenecky som si plesla rukou po čele a už som ani ja nemala slov. Môj takzvaný priateľ mi tu zatiaľ začal chrápať a do mňa vošlo sto čertov. Najradšej by som ho vykopla za tou ženou, s ktorou včera trávil čas, nech sa ona oňho postará.

,,Dobre, Ben, nejako to zvládnem," ozvala som sa ešte do telefónu a ani som nepočkala, kým sa rozlúčil, zrušila som.

Keď som sa pozrela na spiaceho Aidena, ako si tam spokojne ležal, mala som chuť ho obliať ľadovou vodou. Ale nespravila som tak, aj keď by to bolo zábavné, sledovať ho, čo by spravil. Keď som ho chcela prebudiť, niekto zaklopal na dvere. Niežeby zazvonil, ale zaklopal. Podišla som teda tam a keď som ich otvorila dokorán, naskytol sa mi pohľad na blonďavé dievčatko.

,,Nedočiahla som na zvonček," vysvetlila mi múdro a zrakom tam zablúdila, aby svoje slová potvrdila.

Naozaj bola nízka, nedovolila som si tipnúť jej vek. Mohla mať však do desať rokov, viac by som jej nedávala.

,,Čo tam tak stojíš?" vyriekla ostrým hláskom. Ukázala na mňa prstom, pretože som sa stále nehla z miesta. ,,Pusti ma dnu," dožadovala sa malá a ja som nevedela, čo sa tu práve odohrávalo.

,,Ani neviem, kto si, maličká," milo som sa jej prihovorila a trošku som sa sklonila, aby sme si videli do očí. Tie jej boli neskutočne modré, vyzerala ako anjelik, stelesnenie nevinnosti.

,,Tak za prvé, nevolaj ma maličká," dupla malou nôžkou a založila si ruku v bok. ,,Ja tu čas od času bývam, mrkvové dievča."

Mrkvové dievča?

Čo to malo znamenať?

Nechápala som, čo to do nej vošlo, ale za žiadnu cenu som ju sem neplánovala pustiť. Ktovie odkiaľ sa tu vzala. Pokojne to mohla byť obyčajná zlodejka, ktorá využívala svoj anjelský vzhľad ako výhodu. Keby tu bývala, vedela by som o tom. Zachary by mi niečo také povedal a, navyše, som ho netipovala na otca. Zas tak staro ešte nevyzeral.

,,Ako si ma to nazvala?" tvárila som sa, že som jej čudnú prezývku prepočula a dávala som jej šancu napraviť to.

,,Mrkvové dievča," prehovorila znova a na detskej tváričke sa jej zjavil diabolský úsmev. Tak toto by som si vyprosila od takej malej krpani.

,,A to už prečo?"

Malá zdvihla pohľad, jej prenikavé a veľké modré oči sa zabodli do mojich zelených a vyčarila úsmev, v ktorom sa jej zablesli všetky zuby. Niekoľko jej ich ešte chýbalo a jeden mala krivý.

,,Pretože máš vlasy ako mrkva," jednoducho zaševelila a prstom sa dotkla mojich ryšavých vlasov.

Mala som chuť sa zasmiať, pretože to malé dievča malo hádam viac guráže ako ja.

,,A teraz mi už povieš, ako je možné, že tu bývaš?"

Vôbec mi nenapadlo sa jej opýtať na meno, až kým som ho nezačula.

,,Milly?! Volala mi tvoja mama, prečo si zasa ušla?"

Celou chodbou sa ozval Zacharyho udychčaný hlas. V jednej ruke zvieral kufrík a v druhej vôdzku, na ktorej bol pripnutý veľký nemecký ovčiak. Nevedela som, že mal ďalšieho psa, rovnako ako som nevedela, že Milly je jeho dcéra. Asi sa s jej matkou rozišli alebo rozviedli, ale čo ma je do toho.

,,Chcela som ťa vidieť, prestal si ma navštevovať," vyhlásilo dievčatko a zachmúrilo sa.

Kým stihol Zachary odpovedať, z bytu sa ozvali dáviace zvuky a buchnutie. Obzrela som sa, aby som to skontrolovala, ale Milly ma odrazu pevne chytila za ruku.

,,Mrkvové dievča ma nechcelo pustiť dnu."

No toľko k môjmu pravidelnému písaniu. Dúfam, že sa mi to už podarí udržať nejako na pravidelnom pridávaní.
Čo vravíte na pokračovanie? Pokojne sa vyjadrite, budem len rada. Ďakujem vám za všetko❤
Baruš