Mala som sa presťahovať na druhý deň, takže som sa hneď po dovolaní začala chystať na odchod. Keďže bol Ben celý deň v práci, nezavadzal mi a ja som sa mohla v pokoji pobaliť. Veľa vecí som si síce nenaukladala do skríň, preto som to mala o to jednoduchšie.

Keď som vyšla z jeho izby, Scott stál pri dreze a umýval špinavé riady. Prišla som k nemu, lebo som postrehla, že sa na sporáku varila voda.

,,Čo robíš?" zaujímalo ma a keď som sa nahla, spadli mi vlasy do tváre.

Odhrnula som si ich a venovala Scottovi pohľad. Mykol plecom, položil tmavý hrnček a vypol vodu.

,,Snažím sa uvariť nejaké cestoviny, ale..."

Poškriabal sa za uchom, uprel zrak na svoje tetovania na ruke a opäť sa na mňa zahľadel.

,,Vieš o tom, že do vriacej vody musíš dať aj nejaké cestoviny? Oni sa ti tam samé neobjavia," poučila som ho a naozaj som sa držala, aby som sa nerozosmiala.

Otočil sa mojím smerom a neveriacky nadvihol obočie. V rukách žmolil utierku a ja som čakala, čo z neho vypadne.

,,Teda, Peyton, nečakal som, že budeš taká inteligentná," riekol pomaly, dával dôraz na každé slovo.

Lenže ja som si veľmi dobre všimla, že mu mykalo svalmi okolo úst. To som už nevydržala a rozosmiala som sa. Smiala som sa tak hlasno, že ma začalo bolieť hrdlo, prehýbala som sa v páse a podoprierala sa o stehná. Scott sa ku mne temer okamžite pridal, jeho smiech bol veselý, hlasný a od srdca, rovnako ako môj. V očiach sa mi objavili slzy, ktoré som si zotrela opakom ruky, ale aj tak mi znemožňovali ostré videnie.

Keď som už mala dosť, nejako sa mi podarilo upokojiť sa. Scott bez slova niekam odišiel a keď sa vrátil, vtisol mi do náručia cestoviny. Hodila som ich do hrnca, kde sa už dlho varila voda.

,,Našla som si už podnájom," oznámila som, čo bol dôvod, prečo som vlastne prvoplánovo opustila Benovu izbu.

Môj dočasný spolubývajúci sa obrátil, aby som mohla zbadať jeho skľúčený pohľad. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.

,,Škoda, bývalo sa mi s tebou dobre," poznamenal, na tvári sa mu objavil nepatrný úsmev.

,,Nemaj obavy, budem vás často otravovať," dodala som so smiechom.

Bola som rada, že za taký krátky čas som si našla ďalšieho kamaráta a že Ben mal niekoho, s kým si bude rozumieť aj po mojom odchode. Síce mi bude chýbať ich prítomnosť, že nebudem tak často variť, že nebudem počúvať ich výkriky pri hraní. Každopádne som verila, že toto naše nové priateľstvo sa ešte prehĺbi a my traja budeme mať medzi sebou oveľa väčšie väzby.

⚕⚕⚕

Ben sa vrátil krátko po siedmej. Najprv som počula motor auta, hlasné zabuchnutie dverí a nakoniec sa dnu došuchtal môj najlepší kamarát.

Akurát vtedy som pripínala Ave vôdzku, pretože som sa s ňou chystala na prechádzku. Vlasy som mala ledabolo stiahnuté vo vrkoči, oblieka som si pre istotu aj tenkú mikinu.

Venovala som mu skúmavý pohľad. Kravatu mal rozviazanú a len tak prehodenú cez plece, vlasy už neboli uhľadené, ale určite si ich už rukou rozstrapatil.

,,Neznášam pracovať," vyhlásil nahlas, keď si vyzúval drahé topánky.

,,Ale prosím ťa, nemohlo to byť také hrozné," protirečila som mu.

Pohla som sa jeho smerom, Avu som ťahala za sebou a ona poslušne cupitala. Videla som na nej, ako sa tešila von, vrtela chvostíkom a párkrát dokonca zaštekala.

,,Nevieš si to predstaviť, zlato," nedal sa Ben a rozopol si prvé dva gombíky na košeli. Uvoľnene vydýchol, akoby ho tá upnutá košeľa škrtila.

,,Práveže viem, už som veľakrát chodila na brigádu. Treba si zvykať, kamarát, keďže si nechcel pokračovať v štúdiu, bude ti musieť stačiť táto dobre platená práca. Buď rád, že ťa vzali, na dizajn máš veľký talent, tak sa nesťažuj."

S týmito slovami som potiahla Avu bližšie k dverám a stratili sme sa vonku. Už vládlo prítmie, čo mi ale vôbec neprekážalo. Tešila som sa čerstvému vzduchu, dnes som málokedy vybehla len tak von. Bola som rada, že som si vzala mikinu, bez nej by mi už bola zima. Pozrela som na Avu, ktorá už nadšene všetko oňuchávala, kde-tu si označila miesto a ďalej sa oháňala chvostom.

Ak som mala pravdu povedať, fakt som sa tešila, že sa osamostatním, nemohla som predsa bývať donekonečna s chalanmi, oni tiež potrebovali vlastné súkromie. Jasné, že ich budem často navštevovať, ale keď mi už začne škola, budem mať konečne aj ja nejaké povinnosti.

Uhla som sa postaršiemu páriku a nasledovala som kokeršpanielku. Očividne nevedela, kam chcela ísť. Stále menila smer, raz sa nahla vpravo, inokedy zasa odbočila doľava, pričom sa o pár sekúnd otočila a pokračovala v prvej trase.

Takto sme sa prechádzali ešte niekoľko minút, keď som usúdila, že je najväčší čas ísť domov. Och, ako čudne to slovo znelo. Mne už veľmi dlho žiadny dom, byt, apartmán, alebo izba nepripomínal domov. Ktovie, možno sa to časom zmení.

⚕⚕⚕

Bolo presne deväť hodín aj desať minút, keď mi začal zvoniť ten prekliaty budík. Zdvihla som sa z gauča, už sa mi aj spalo dosť nepohodlne, ale nechcela som sa sťažovať. Zívla som, pretrela si oči a obula si papuče. Rýchlo som zamierila do kúpeľne, aby som sa dala do poriadku. Krátka sprcha ma trošičku prebudila, po nej som sa cítila oveľa viac zobudená ako pred ňou. Keď som si nanášala špirálu, niekto mi začal vyklopkávať na dvere. Chcela som zakričať obsadené, ale keď som počula, kto to bol...

,,Benjamin! Teraz som tu ja," skríkla som čiastočne nahnevaná a čiastočne nervózna.

Už len to hlúpe búchanie na dvere ma vedelo vykoľajiť až tak, že som mykla rukou a červený rúž skončil až na mojom líci.

,,Prestaň, Benjamin!" opäť som ho okríkla celým menom, aby vedel, že ma vytáčal.

Stopu po rúži som utrela vreckovkou a venovala som rýchly pohľad zrkadlu.

,,Dobre, môže byť," zhodnotila som a opustila miestnosť.

Nedočkala som sa od neho žiadneho pozdravu, len vpálil dovnútra ako keby sa nechumelilo. Hodila som na seba tmavozelené šaty, z Benovej izby som zobrala kufor, cestovnú tašku a cez seba si prehodila batoh.

,,Ava, k nohe," vyzvala som ju, pretože som nemala v pláne vláčiť ju na rukách.

Bola som dohodnutá na desiatu a už bolo trištvrte na desať. Už teraz som mohla povedať, že meškám. Kým sa Ben vyteperil z kúpeľne, kým sa obliekol a spravil ďalších sto úkonov, už som mohla byť aj tam.

Obula som si čierne tenisky, keď zo svojej izby vykukol Scott. Dalo by sa povedať, že oči mal ešte zavreté a na tvári prispatý úsmev. Podišla som k nemu, vrúcne ho objala a poďakovala za všetko.

,,Rád som ťa spoznal. Kedykoľvek nám môžeš prísť navariť," navrhol a ja som len so širokým úsmevom prikývla.

Ben medzitým odnášal moju batožinu do auta a Ava pri ňom poskakovala. Rozlúčili sme sa a aj ja som sa pobrala von. Sadla som si vedľa Bena, ktorý už naštartoval, a Avu si zložila na kolená.

,,Máš všetko?" spýtal sa a bolo vidieť, že mu je ľúto, že už nebudeme tak často spolu. Opäť som sa zmohla len na kývnutie hlavou.

Cesta netrvala príliš dlho. Zaparkoval na veľkom parkovisku pred komplexnom bytov. Nevyzerali práve najlacnejšie, ale zasa ani úplne luxusne. Bolo to presne niečo, čo som hľadala. Obrázok na inzeráte neklamal. Vystúpila som, Avu som mala na vôdzke a Ben vykladal kufor.

,,Pomôžem ti s tým do výťahu," zamrmlal.

Chytila som cestovnú tašku a pobrali sme sa k budove. Otvorila som sklenené dvere a podržala ich, aby Ben mohol prejsť.

,,Dobre, tu sa rozlúčime," oznámila som, keď sme stáli pred výťahom. Ešte som ho neprivolala, ale zistila som, že tu bolo dvanásť poschodí.

,,Nelúčime sa, Peyton, preto sa len objímeme a ja odkráčam do práce," krútil hlavou.

Pousmiala som sa, podišla k nemu a obtočila ruku okolo jeho krku. Akonáhle som pocítila jeho pevné ruky a to ako silno ma stískal, nebolo málo, aby som sa rozplakala. Hneď ma však pustil. Tiež mal v očiach zvláštny lesk.

,,Večer si zavoláme, jasné? Chcem vedieť každý jeden detail."

,,Aj keby nepovieš, aj tak by som ti zavolala a otravovala ťa," povedala som radostne a privolala výťah. ,,Choď už, aby si stihol prísť včas," dodala som.

On sa ledabolo pozrel na hodinky, ale keď zbadal pokročilý čas, venoval mi ešte jeden úsmev a rozbehol sa preč.

Vo výťahu som stlačila číslo päť a psychicky sa pripravovala na nasledujúce minúty. Keď som dorazila na piate poschodie a dvere výťahu sa otvorili, privítala ma dlhá chodba s kobercom. Vyzeralo to tu vážne pekne a útulne. Zastala som pred danými dverami a zaklopala. Chvíľu to trvalo, počula som len šum a našľapovanie, keď sa blížil k dverám. Otvorili sa a v nich stál veľmi povedomý muž. Nevedela som si spomenúť, kde som ho už videla.

Mal hnedé vlasy, práve teraz rozcuchané do všetkých strán, úžasné modré oči, za ktoré by som vraždila. Na perách mu pohrával mierny úsmev, ale bolo vidieť, že toho veľa nenaspal. Oblečené mal jednoduché čierne tričko a okolo krku prevesený stetoskop. A vtedy mi to doplo.

,,Och, to ste vy," vyriekla som tichým hláskom.

,,Budúca veterinárka," oslovil ma, keď ma tiež spoznal.

Keď si poviete, že v tejto kapitole už budú obaja hlavní hrdinovia, ale postavy si robia, čo chcú a nakoniec sa stretnú až na konci kapitoly😂
Každopádne som rada, že ste tu niektorí ešte zostali, naozaj sa snažím písať pravidelne😊
Ďakujem za všetko❤
Ak máte Instagram a chcete sa dozvedieť niečo viac, prikladám vám fotku môjho profilu, kde som ako @barbora_deparris ⬇⬇⬇
Baruš