,,Toto počasie neprejde Merrit" práve mi dohovárala moja staršia sestra Vanesa ,,ja viem....len ma napadlo....a vlastne už nič. Nechaj to tak" mávla som rukou na znak, nech ma nechá na pokoji a zosmutnela som. Nikto ma nechápe. Neveria mi. A ja cítim, že sa blíži niečo strašné. Horšie než horúčavy, alebo nejaký silný lejak. Odišla som na záhradu, tam mám kľud a pohodlie. Nikto ma neotravuje, a ja môžem v kľude premýšľať.

Záhrada je....môj druhý svet.....môj domov. Príroda mi dodáva energiu. Ako vkročím na lúku, alebo do lesov, tak sa cítim voľná. Cítim sa, akoby všetky problémy zrazu odišli. A zostanem iba ja, a príroda. Mám k prírode nejaké zvláštne puto. Ako na jar kvitnú kvety a stromy, tak to cítim. Je to nádherný a osviežujúci pocit plný radosti, a pokoja. Sedela som na lavičke pri jazierku, a pozorovala som malý potôčik, ako sa v ňom voda pohybuje do jedného smeru. Žblnká, a je pokojná. Jedným slovom- voľná. Normálne tej vode závidím. Nemať žiadne starosti a len tak si žblnkať a ísť jedným smerom. Prečo nemôže byť aj život taký ľahký? Ach.

Cítila som pokoj, ale predstavila som si Vanesu, ako mi niečo dohovára, a snaží sa zmeniť môj názor ,,ty si hlúpa Merrit ak si myslíš, že toto všetko sa malo stať! Smrť našich rodičov?!? Vážne?!? To ty môžeš za ich smrť! Keby si im dovolila ísť s tebou do toho kina, tak sa nemuselo nič stať! Si k ničomu Merrit!" Tieto slová ma hlboko zasiahli. V srdci som pocítila bolesť. V tú chvíľu sa mi urobila hrča v hrdle, a chcelo sa mi plakať. Nie! Ja to zvládnem! Ja som silná osoba!

Keby som im vtedy dovolila ísť so mnou a s kamoškou do kina, tak by nezomreli. Ako som odišla z domu, tak som mala divný pocit. Možno z toho, že sa stále hádam so sestrou, a vtedy sme sa pohádali. Ale bolo to inak....keď som prišla domov.....tak....tak.....som našla mojich rodičov mŕtvych. Ležali v obývačke bez známok života. Mali rozrezané hrdlá, a v očiach mali strach. Vtedy som sa zosypala. Ale je to už pár rokov dozadu. Doteraz sa nenašiel vrah.

Utrela som si slzy, ktoré mi stihli zatiaľ zamočiť celé pery. Vstala som z lavičky, a šla som rovnou cestou ku lesíku, ktorý máme za domom. So smutným výrazom v očiach, som kráčala priamou cestičkou do lesíka. Obzrela som sa za domom, a so zaslzenými očami som sa otočila a kráčala ďalej. Neďaleko domu mám postavený domček na strome, kde chodím keď som smutná. Tam mám kľud a pokoj. Pozrela som sa na oblohu, a nadomnou na oblohe sa týčili čierne mraky. Kedy sa tak rýchlo objavili? To som si nevšimla že sa zamračilo?

Ako som liezla po rebríku do domčeka, tak začalo trochu pofukovať. Takto to začne vždy, keď sa schyľovalo ku búrke. Koruny stromov sa začali pomaly a ťažko hýbať do strany. Keď začne takto fúkať, tak by som skôr mala byť doma. Ale problém je....že ja nechcem byť doma. Doma je totiž Vanesa, a ja nemienim počúvať jej reči o tom, aká som neschopná a k ničomu. Nechápem prečo mi tak ubližuje. Ja viem že ju smrť rodičov zasiahla, ale aj mňa zasiahla. A popravde...aj ona môže za ich smrť. Ani ona nebola doma keď sa to stalo. Tak nechápem prečo mi stále ubližuje a nemá ma rada.

Ja ani neviem na čo tu na tomto svete ešte som. Rodičia tu už niesu, a kamarátov nemám. Nemajú ma radi, a ja neviem prečo. Už ani plakať neviem správne! Vybrala som nôž, a chcela som to všetko ukončiť. Ale dážď ma zastavil. Začalo silnejšie pršať, a ja som si spomenula na Vanesu. Nemôžem ju tu nechať....a hlavne nie pri tomto počasí! Utrela som si slzy, a nasadila som tvrdý výraz na tvári. Stále som pozorovala stromy. Hýbali sa na stranu, a strašne fúkalo. Na zem dopadla hmla, a ja som sa rozhodla. Musím ísť domov! Kvôli Vanese! Aj keď fúkalo a všade naokolo začali poletovať všelijaké veci, tak sa odtiaľto musím dostať. Najrýchlejšie ako som vedela, som zišla z rebríka. Poobzerala som sa okolo seba. Lietajúce veci, hýbajúce sa koruny stromov vďaka vetru, čierne mraky.

S neistotou som sa vzoprela vetru, a začala som bežať. Moje vlasy viali vo vetre ako som bežala. Nevidela som na zem lebo bola hmla. Šmíkalo sa, a ja som sa bála že sa nedostanem domov. Zrazu udrel blesk. Zľakla som sa, lebo bol strašne silný a hlučný. Zrazu som zbadala, ako predo mnou s rachotom padol strom na zem. Vystrašene som na neho pozerala, a rozmýšľala som ako sa cez neho dostanem keď je obrovský. Obzerala som sa okolo seba, a krútila sa mi hlava. ,,Prečo ja?!? Prečo? Prečo musím mať takýto život?!? A k tomu ešte aj tieto hlúpe búrky! Som k ničomu!" Zviezla som sa na kolená, a začala som plakať.

Zložila som sa ako domček z kariet. Prečo tu jednoducho neostanem, a všetko moje utrpenie sa skončí? Prečo je zomrieť....tak ľahké? Ďalej odo mňa, zase trafil blesk. Ale do zeme. Nejako som sa pozviechala, a vstala som na nohy. Vietor každou sekundou silnel. Odstúpila som hodnú diaľku od toho stromu, a nadýchla som sa. Teraz alebo nikdy! Rozbehla som sa, a skočila som na ten peň stromu. Ja to dám! Nenechám sa len tak zlomiť! Nechtami som zaryla viac do peňa, a snažila som sa udržať. Vietor stále silnel, až som si myslela že odfúkne ten strom aj so mnou.

S námahou som sa začala štverať na druhú stranu peňu. Nohy som prehodila na druhú stranu, a preskočila som na zem. Ani som sa neobzrela, a začala som bežať. Všade naokolo stále búchali blesky. Keď jeden rachol, tak som skríkla. Nenávidím blesky! Po niekoľkých minútach som došla ku domu. Zastavila som. Nebola tu predtým bránička? Veď keď som šla do lesa, tak som otvárala bráničku, a zatvárala. Je možné, že ten vietor ju odvial? Pokrútila som hlavou, a dobehla som ku dverám. Boli zabarikádované. To nie! Vanesa ja ťa zabijem! Ak sa dostanem dnu, si mŕtva! ,,Vanesa otvor! Pusť ma dnu! To som ja Merrit! Vanesa!" Kričala som a búchala na dvere. Teda, na hornú časť dverí.

Veď mi máme zadný vchod! Rozbehla som sa dozadu za dom, ale zrazu som padala k zemi. S rachotom som padla priamo do kaluže. Super! Som mokrá! Vstala som zo zeme, a dobehla som ku dverám. Tie dvere vedú do pivnice, a z pivnice do domu. Chytila som kľúčku. S hlbokým nádychom som stlačila kľučku. Chvála Bohu! Oni sú otvorené! Vošla som dnu, a zavrela som za sebou dvere. Ani som nerozmýšľala, a vybehla som hore schodmi ku druhým dverám, ktoré vedú do domu ,,Vanesa otvor! To som ja, Merrit!" Zakričala som, a snažila som sa otvoriť dvere. Po chvíli mi prišla otvoriť.

Ako sa otvorili dvere predo mnou, tak som si vydýchla, a skočila som Vanese okolo krku ,,kde si bola Merrit?" V jej hlase bol počuť strach. Ona sa o mňa bála? Ona o mňa? Som zmätená ,,bola som v domčeku na strome...ja....nemala som utekať" stisla som ju silnejšie a zadržiavala som slzy ,,dobre....ja.... Merrit....ja som rada že sa ti nič nestalo. Ja ťa mám strašne rada sestrička. Ja by som neprežila ak by sa ti niečo stalo. Ty si jediná, ktorá ostala pri mne keď všetci odišli. Prosím.....neodchádzaj mi Merrit. Ľúbim ťa" jej hlas sa triasol, a ja som cítila na svojom ramene jej slzy ,,aj ja ťa ľúbim Vanes" zašepkala som, a odtiahla som sa. Po chvíli mi všetko s tým počasím vysvetlila. Výstraha tretieho stupňa?!? Veď to je aspoň piaty stupeň! Vonku to vyzerá ako keby bola apokalypsa!

Vanesa odišla do izby. Ja som celý čas pozerala z okna. Len nech už to prejde. Nech už je koniec tejto búrky. Miklo ma, keď som počula blesk. Po tém blesku, začal horieť les. Les pri našom dome! A my máme drevený dom! Išla som po Vanesu, a spolu sme pozerali z okna. Toto nevyzerá dobre. Hovorilo moje podvedomie. Och, vážne?!? Nehovor! Po asi piatich sekundách, nám začalo byť horúco. Čo to? Je tu strašne teplo a dym! Rozkašľala som sa, a nevedela som dýchať. Pomaly som strácala vedomie, ale cítila som niekoho ruky podomnou. Vanesa? Si to ty? Snažila sa dostať ma z domu. Keď sme boli pri dverách, tak sme padli na zem.

Jediné čo som cítila bolo, že sa mi nedá dýchať. Všade bol dym, a oheň. Pozrela som sa na Vanesu. Posledný krát vydýchla, a jej hlava spadla na podlahu. Nie! Vanesa nie! Toto nieje môžné! Vanesa! Z posledných síl som sa chcela doplaziť vonku. Už som nevládala. Naposledy mi vyšla slza, a potom som posledný krát vydýchla. Jediné čo som ako posledné počula, bol blesk.....a voda. Apokalypsa.

Taaaak.....dúfam že môže byť PinaCollada_21❤️ snažila som sa, a ja som s výsledkom spokojná 😁 zadanie bolo: globálny problém