Vyrastala som vo veľmi náboženskej a tradičnej rodine, kde ma učili, že sa ženy vždy musia poddávať mužom. Vzhľadom ku tomu, že sme my ženy boli z rebra muža, malo zmysel iba to, že sme boli zaslané na túto zem, aby sme im boli spoločníčkami.

Často som snívala o dni, kedy konečne nájdem svojho partnera. Bude pekný? Bude silný, ale pri tom nežný? Budem mojím živiteľom a ochrancom?

Moja mladá myseľ vtedy netušila, čo ďalšie roky prinesú.

Keď som mala osemnásť, stretla som Johna. Bol všetkým, čo som si len vtedy dokázala predstaviť. A ešte omnoho viac. Sladký, nežný, láskavý. Bol proste dokonalý.

Na žiadosť mojich rodičov sme mali výhodnú svadbu a bolo to celé veľmi kúzelné. Zima prišla a zaliala zem načechranú bielou prikrývkou božského prášku. Niekoľko sviečok tak krásne žiarilo a ich svetlá sa odrážali v bielom poprašku. Teplé svetlo lákalo našich hostí do tanca medzi ľadom a ohňom.

Obrad bol krásny. Náš pes Kinay nám dokonca uličkou ku oltáru priniesol naše prstene. John ku mne pred celou našou rodinou a našimi priateľmi vyjadril svoju stále neutíchajúcu lásku. Práve vtedy sme sa stali manželmi.

Krátko potom sme sa vydali na svadobnú cestu a rýchlo sme museli stihnúť lietadlo do Bora Bora. Malý svadobný dar od jeho rodičov.

Prvý deň bol úplne perfektný. Všetok čas sme trávili vo vzájomnom objatí. Naplnení všetkou láskou, ktorou len tá naša dokázala vyjadriť.

Spomínam si, ako som pozerala do jeho božských, tmavohnedých očí pýtala sa sama seba, aké veľké šťastie som to mala. Potom som však sledovala, ako sa jeho nálada mení v okamihu, keď som mu spomenula deti.

,,Len dúfajme, že naše prvé dieťa bude chlapec," poznamenal.

Zmätene som na neho civela.

,,Prečo by malo záležať na pohlaví nášho dieťaťa?"

Pripisovala som to tomu, že vlastne muži najprv snívajú o tom, že budú mať chlapca, ktorý by bol pokračovateľom ich odkazu a priezviska. Nesledujúci deň sa však jeho skutočné pocity začali prejavovať ešte omnoho viac.

Zatiaľ čo som pri raňajkách sledovala, ako mi objednáva jedlo, som bola zahanbená nie len jeho výberom, ale tiež autoritou, ktoré z neho odrazu sršala. Po zvyšok dňa ostal rovnaký, ako ráno. Žiadne voľby, ktoré som v ten deň urobila nevzišli z mojej hlavy.

Keď naša svadobná cesta skončila, veci sa nesmierne zmenili. Zistila som, že si myslí, že sú moji priatelia detinskí. A že by som si mala nájsť nových. Nútene tiež spomenul, že by som mala odísť z práce a zostať doma. Čo bola požiadavka, ktorú keď odmietnem, spôsobí veľkú bolesť. A mne nosenie tmavých, slnečných okuliarov.

Prosila som rodičov o pomoc. Prosila som ich, aby sa porozprávali s Johnom. Ale vždy som na svoje volanie dostala rovnakú odpoveď. Musíš sa poddávať svojmu manželovi.

Keď som zistila, že som tehotná a čakám našu krásnu a nevinnú dcérku, preplakala som nespočetne veľa nocí. John zúril.

,,Ako si mi len mohla dať tak slabé dieťa!" kričal na mňa s prázdnotou v jeho očiach, keď som sa medzi tým bála o svoj vlastný život.

Musela som nájsť spôsob, ako ochrániť svoje dieťa pred jeho neutíchajúcim hnevom.

Moji rodičia nám nechali Kinaya, ako taký svadobný dar. On bol mojím jediným, pravým spoločníkom v tomto temnom svete, formovanom mužmi. Svojou srsťou zachytával väčšinu mojich sĺz zrodených zo strachu. Vždy tam bol. Vždy ma povzbudil.

Včera v noci sa John vrátil domov v jednej zo svojich nálad. Predurčený ku tomu, aby svojimi rukami zmenil môj svet. Schytávala som jednu ranu za druhou, kým sa čosi razantne nezmenilo v Kinayových očiach. Nemohol...nemohol sa na to proste pozerať.

So silou draka vstal zo svojho pelechu a uprene hľadel na Johnovo hrdlo. John mal medzi tým jednu ruku pevne zovretú okolo môjho krku a tou druhou tlačil na tú prvú, keď sa Kinay vrhol do jeho mäsa a roztrhal mu hrdlo.

Spadla som na podlahu a rukami si zakrývala oči, keď som počula, ako môj manžel kričí bolesťou. Zvuk triskajúcej krvy z jeho krku bol tou najkrajšou serenádou celej noci.

Bola som konečne voľná. Keď Kinay skončil so svojou korisťou pritúlil sa ku mne a ja som pocítila také teplo, na ktoré som takmer zabudla. Trasúcimi nohami som sa doplazila ku Johnovi.

Časť mňa dúfala, že ešte žije. Zatiaľ čo druhá sa radovala z jeho odchodu na večnosť. Keď som nenahmatala žiadny pulz, ťažko som sa oprela o gauč a povzdychla si.

,,Ako sa len mám zbaviť jeho tela?"

Dnes som sa prebudila, aby ma privítala esemeska od mojej matky, ktorá ma požiadala, aby som sa s Johnom zúčastnila grilovačky na oslavu úspešnej skúšky z dospelosti môjho mladšieho brata.

V žilách mi na krátky moment stuhla krv, kým ma napadlo niečo, čo by všetko navždy vyriešilo.

Strávila som niekoľko hodín prípravou jedla na oslavu, zatiaľ čo Kinay mi skákal pri nohách. Uistila som sa, že mu hodím pár kúskov, ako odmenu za jeho statočnosť.

Akonáhle bolo všetko pripravené, vydali sme sa do domu mojich rodičov. Vysvetlila som svojej rodine, že John je chorý a chcel odo mňa, aby som im odkázala, že ich má veľmi rád a pozdravuje ich. Zožrali to aj s navijákom.

Keď bola večera rozprestrená na stole, rozhliadla som sa po rodine s obrovským kľudom vo svojom srdci.

,,Páni, Danny. To mäso je také chutné a jemné. Musíš potom povedať, čo je tajomstvom tohto receptu," usmiala sa na mňa teta s plnými ústami.

Vrátila som jej úsmev a na znamenie prikývla, keď som pohladkala Kinaya, ktorý ležal pri mojich nohách. S radosťou som pozrela na tanier. Napriek všetkému som vykonala svoju povinnosť, ako správna manželka.

Koniec – koncov, ženy vždy musia podávať mužov.