Napriek tomu, že každý básnik považuje srdce za omnoho viac, ako pumpu krvi, zaujímalo by ma, či by tento orgán stále objavovali, ak by žili jeden deň v mojej koži. Nehovorí sa, že tí, čo trpia videli oko božie? Ja mám pocit, že to nie je nič iné, ako klamstvo. Ak by to bola skutočne pravda, už by som ho dávno videla.

Všetky ženy rodiny Freiovej sú prekliate. Tak sa veci majú. Je to rovnako bežné, ako ktorýkoľvek iný zákon vesmíru. Mala to moja matka. Matka mojej matky a jej matka tiež. Bolo to tak vždy. Je to tak teraz a bude to tak stále.

Presne tak, ako vtáci spievajú. Alebo lososy plávajú. Tak presne takto normálne, sme my ženy Freiové odsúdené žiť s touto kliatbou.

Naša krv je otrávená. Zhnitá skrz na skrz. A pokým budeme môcť dýchať, toto ostane naším osudom.

Hovorte tomu, ako chcete. Šiesty zmysel, ženská intuícia. Možno telepatia. Ale prekliatie je to skutočne správne slovo. Moja matka to nazýva DOTYK. A tak to teraz nazývam aj ja. Všetky ženy Freiové majú dotyk. Ale každá úplne odlišný. Moja teta Sara ho má tiež. Je schopná vidieť, ak niekto čoskoro zomrie.

,,Vidíš tam toho chlapa?" povie. ,,Nedožije sa ďalšieho dňa."

A ten muž so stopercentnou istotou zomrie. Jeho osud už bol napísaný.

,,Ako vieš, že ten muž zomrie?" opýtala som sa jej raz.

Asi to bola drzá otázka. Viem, že to nie je vec, na ktorú by som mala byť zvedavá. Ale ako starnem, snažím sa porozumieť a nájsť zmysel tohto sveta.

,,No, vieš. Nie je to tak ľahké. Všetci umierame. Dokonca aj ty a ja. Ale keď niekomu dôjde čas, prestanú vyzerať, ako ty a ja."

,,Ako to myslíš?" tlačila som na ňu, aby pokračovala.

,,Vidím, ako ich koža začína hniť," vysvetľovala. ,,Keď už je to naozaj hrozné, roztečie sa na nich, ako maslo. Ich oči zmenia farbu na takú šedú. A ich žily žiaria fialovou."

Moja sesternica Riley má tiež dotyk. Každý muž do ktorého sa zamiluje zomrie strašnou smrťou. Zo začiatku si všetci mysleli, že Riley je výnimočná. Že bola prvá žena Freiová, ktorá sa vyhla prekliatiu. Nikdy počas detstva nevykazovala žiadne známky toho, že by mala dotyk. Mysleli sme si, že je to zmilovanie božie. Že nás zbavil kliatby. To sme sa, ale mýlili.

Jedného dňa si domov doviedla chlapca zo školy. Volal sa Alexander. Najprv boli len kamaráti. Snažili sa porozumieť emóciám jeden druhého. Bolo tam trochu flirtovania. Trocha neistoty. Bavili sa v škole. On ju stále rozosmieval svojimi vtipmi. Riley sa do neho zbláznila. Ale čo vedela o láske. Nakoniec, boli len deti. Akémukoľvek dospelému by to prišlo absurdné. Ale prisahám vám, aj v trinástich rokoch vám láska príde taká skutočná, ako čokoľvek iné na tomto svete.

,,Stalo sa to, keď sme boli na ceste zo školy," vysvetľovala. ,,Alex ma vzal za ruku a ja som cítila to teplo a šťastie, ktoré naplnilo každý kúsok môjho tela. Cítila som sa šťastnejšia, než kedykoľvek inokedy za celý svoj život. A vtedy som vedela, že som sa do neho zamilovala."

A zamilovali sa. Obaja. Nasledujúci deň, toho chudáka zrazil autobus.

A samozrejme moja matka. Tiež má dotyk. Niekedy aj behom tých najslnečnejších dní uprostred leta, prestáva zo všetkým, čo práve robí a zodvihne hlavu k nebu. So zavretými očami. Vedeli sme, že počúva nevypočuté hlasy vo vetre a žeby sme mali ostať potichu. Po chvíli, bez jediného mraku na oblohe sa otočí a povie: ,,Prichádza búrka."

A niekedy búrka naozaj príde. Obrovský mrak v doprovode bleskov. Čierny a desivý sa nahne nad vrcholy stromov a začne búšiť do zeme silným dažďom. Ale niekedy má na mysli niečo iné. Napríklad, minulej zimy. Pomáhala som jej zdobiť náš rodinný vianočný stromček, keď v tom stisla pevne moju ruku.

,,Prichádza búrka," zašepkala mi.

Nasledujúci týždeň môjmu dedkovi diagnostikovali rakovinu vo štvrtom štádiu. Nedožil sa aprílu. Dúfala som, že bude mať aspoň šancu dožiť sa poslednej jari.

Občas mi chýba babička Anna. Aj keď som nemala šancu ju spoznať. Len mám pocit, že keby tu bola, možni by mi pomohla to pochopiť. Mám toľko otázok. Prečo sme odsúdení žiť v takej bolesti? Čo mohli naši predkovia urobiť také strašné, aby sme si to zaslúžili? Nie sú snáď deti oslobodené od hriechov svojich rodičov?

Nikdy som nemala žiadnu zlú myšlienku vnútri svojej hlavy a napriek tomu musím niesť to bremeno. Ako keby to boli moje vlastné hriechy.

,,Máš meno po svojej babičke," povedala mi moja matka.

,,Ako to? Prečo?" opýtala som sa.

,,Dali sme ti meno Anna," povedala s iskrou v oku a s úsmevom dodala, ,,vidím v tebe veľa jej čŕt."

Cítila som sa vďaka tomu dobre. Som Anna po mojej babičke. Aj keď som ju nikdy nepoznala. Cítila som, že bola úžasná žena.

,,Čo sa stalo?" opýtala som sa matky.

Spoznala som, že to nebola úplne príjemná otázka a trochu to matku zaskočilo. Ale posadila sa a chytila ma za ruku.

,,Babička Anna bola skvelá žena," povedala. ,,Tak temperamentná a plná svetla. Robilo jej trochu problém nájsť tie správne slová. Ale nakoniec sa jej to podarilo. Keď vošla do izby, cítila si, ako z nej vyžarovalo teplo. Akoby bola slnečným svetlom. Proste si sa nemohla cítiť zle, ak bola na blízku."

,,A potom?" naliehala som.

Matka si povzdychla.

,,Tvoja babička bola plná života. Ale keď sa stretla s ľuďmi...," tu na chvíľu zastavila. ,,Bolo to, ako keby malý kúsok seba preniesla do nich. To bol jej dotyk."

Zodvihla som trochu obočie. Nebola som si istá, čo si mám myslieť.

,,Milovala ľudí," pokračovala moja matka. ,,Ale používala svoj dotyk až príliš často. Než si sa narodila, už z nej nič neostalo."

Keď na ňu myslím, musím potom pomyslieť aj na svoj vlastný dotyk. Ak mám byť úprimná, dosť ma desí. Aká bolesť ma čaká? Uniknem niekedy tomu trápeniu? Alebo som prekliata k životu v mizérii.

Vždy som bola dosť chorľavé dieťa. Príde mi, ako by som stále zápasila s nejakou chorobou, alebo bolesťou. Nikdy sa nedám dokopy. Narodila som sa s cystickou fibrózou, čo tomu vôbec nepomáha. Každý nádych, akoby drvil môj hrudník a bojím sa, že jeden z týchto nádychov bude môj posledný.

Pred pár rokmi som sa prebudila a bolo mi dosť zle. Nehovorím o nejakej ľahkej otrave jedlom. Bolo mi naozaj dosť zle. Doktori hovorili, že choroba postupuje rýchlejšie, ako očakávali. Neboli si ani istí, či budem mať aspoň rok života.

Premýšľala som o smrti každý deň svojho života. Je to súčasťou toho, že sa narodíte s neliečiteľnou chorobou. Ale...nič sa nemôže vyrovnať tomu momentu presne pred tým, než príde koniec.

Nepochybujem, že teta Sara videla smrť, keď v ten deň stála vedľa mňa. Všetci sa prišli rozlúčiť. A ja som ležala na svojej posteli s kopou hadičiek v tele. Bola som sotva pri vedomí, keďže som v seba mala niekoľko hadičiek. Ale pamätám si kňaza. S jeho vráskavými rukami. Ako stál nado mnou, aby mi dal posledné požehnanie.

A potom sa niečo zmenilo. Prišiel ku mne môj otec a so slzami v očiach ma objal.

,,Milujem ťa," zašepkal.

A ako ma stlačil došlo mi, že sú osudy horšie, než smrť. Keby som tak mohla vrátiť späť to, čo sa stalo potom. Urobila by som to v zlomku sekundy. Keby som len mohla. Ale bohužiaľ. To nie je dotyk, ktorý mi bol venovaný.

Ako jeho telo tlačilo na to moje, cítila som, ako život opúšťala jeho telo. Absorbovala som ho ja. Každý jeho kúsok. Doktori boli prekvapení. Nikdy pred tým nevideli tak rýchle uzdravenie. Bola som pre nich lekársky zázrak. Behom jedného dňa som bola von z postele a chodila som. A do týždňa som bola späť v škole.

Ale môj otec to nezvládol. Zomrel. A ja som to, čo ho zabilo. Ani neviem, ako mám zo sebou žiť. Ale každý deň vstanem a pokračujem v živote. Či sa mi to páči, alebo nie. Nádych, výdych. Prežívam. To je spôsob rodiny Freiovej. Sme odsúdení k životu a musíme žiť.

Opýtala som sa mami, prečo s otcom nemala žiadne ďalšie deti. So smutným výrazom v tvári povedala, : ,,No...vieš. Mala si mať brata."

,,Vážne? To si mi nikdy pred tým nepovedala."

,,Vlastne ste boli dvojčatá. Chceli sme ho pomenovať Tyler," povedala.

,,Čo sa stalo?"

,,Občas som cítila, ako sa obaja hýbete," povedala s rukou na svojom bruchu. ,,Dokonca som vtipkovala o tom, že sa objímate."

Potom zarmútene sklopila pohľad.

,,Ale doktori vedeli, že je niečo zle s jedným z detí. Bola si chorá," dodala a pozrela sa na mňa.

Nevedela som, čo na to povedať. Len som počúvala.

,,Na druhej strane tvoj brat," pokračovala, ,,bol zdravý, ako rybička. Dokonalé malé bábätko."

Zvesila som hlavu. Pretože už mi došlo, čo sa stalo.

,,Ale...z nejakého dôvodu ste si to prehodili a tvoj brat sa narodil mŕtvy. Ale malá Anna to dokázala. Bol to zázrak."

A tak mi došlo, že som nezabila jedného, ale dvoch ľudí.