,,Pobodanie nožom!" 

Silvia ukázala trasúcim prstom na môjho brata.

Jej mliečne biele nevidiace oči smerovali ku nemu a jeho žene Agnes.

Tvár môjho manžela sa sfarbila, keď mu vypadla vidlička z rúk. Schytil našu dcéru a odviedol ju do jej izby a cestou ju pokarhal.

,,Povedal som ti, že sa máš pri večeri správať slušne!"

Zvyšok večera bol trápny a zábavný duch našej konverzácie sa už dávno vytratil. Brat s manželkou nakoniec odišli.

O dva týždne neskôr bola Agnes pobodaná na smrť nožom na parkovisku pri jej pracovisku. Našiel ju opitý vysokoškolský študent a zo šoku ju takmer povracal. Nato zavolal policajtov a záchranku.

Môj brat bol zdrvený svojou stratou, ale tvrdil, že nie je na Silviu nahnevaný. Ale poznám ho a viem, kedy klame. A po tomto incidente nás už tak často nenavštevoval.

O pár mesiacov na to mi volala učiteľka brailloveho písma, ku ktorej chodila naša dcéra.

,,Pani, neviem čo sa deje, ale vaša dcéra poslednú hodinu opakuje stále to isté a vôbec nevenuje pozornosť výučbe. Mohli by ste sa s ňou porozprávať?" (,,Elektrický prúd, elektrický prúd, elektrický prúd")

A to som aj urobila.

Silvia mala len deväť rokov a zo svojou detskou nevinnosťou mi povedala, že to boli len cool nové slová, ktoré sa naučila v škole.

O týždeň neskôr sa vo večerných správach objavila reportáž o úmrtí elektrikára. Bola to smutná nehoda. Tvár vdovy bola síce rozmazaná kvôli ochrane súkromia, ale spoznala som jej hlas. Bola to Silviina učiteľka brailloveho písma. Nemohla som tomu uveriť. Ale toto už nemohla byť náhoda. Môj muž bol ešte stále v práci, a tak som zavolala Silviu do obývačky.

,,Zlatko, nechceš mi niečo povedať?"

Zaváhala.

,,Zlatko, vieš, že sa so mnou môžeš porozprávať o čomkoľvek."

No Silvia len pokrútila hlavou.

,,Ale ja nemám žiadne tajomstvá, mami."

V tom vošiel do domu môj manžel. Unavený a so strapatými vlasmi. No Silvia na miesto toho, aby sa ku nemu rozbehla a objala ho, ako to zvykla zakaždým robiť, sa ku nemu len otočila a povedala: ,,Oheň."

Keď som to počula, skoro som dostala infarkt. Zakaždým, keď Silvia niekomu niečo také povedala, zomrel partner tej osoby. Najprv manželka môjho brata a potom manžel jej učiteľky. A teraz mám ja zomrieť pri požiari?

Nevedela som, či Silvia predpovedá budúcnosť, alebo na mňa len uvalila nejakú kliatbu. Začala som byť paranoidná. Neustále som kontrolovala spotrebiče, elektroniku a zbavila som sa všetkého, čo by mohlo spôsobiť požiar. Takto vyzeral môj život posledných pár dní. A po celú dobu som z diaľky sledovala Silviu.

Bože, takmer som znenávidela vlastnú dcéru.

O pár dní sa môj manžel vrátil domov zo zranenou rukou a čiernymi sadzami na oblečení. Sedela som v obývačke a Silvia vedľa mňa počúvala rádio.

,,Pre boha, čo sa stalo?" s hrôzou som sa ho opýtala, keď som ho zbadala. Chytil sa za čelo.

,,Dom mojej kolegyne začal horieť. Ach, bože. Ja som sa z domu dostal, ale ona...ona tam ostala uväznená."

,,Kolegyňa? A čo si robil v jej dome?"

No v momente, ako som to dopovedala mi všetko došlo a výraz na tvári môjho manžela bol dostatočným priznaním viny.

Otvorila som ústa, aby som prehovorila: ,,Nie!"

Mala som chuť kričať. No v tom ma Silvia potiahla za rukáv. Pozrela som sa do jej očí a ona jemnučkým hláskom povedala: ,,Otrava jedom."