Pre slobodnú matku postihnutú krátkodobými stratami pamäti, bol život dosť tvrdý. Musela som sa starať o môjho syna Jerryho a ešte si pamätať čas, kedy si mám vziať lieky.

Keď mal Jerry pätnásť rokov, dostal futbalové štipendium na zámornej univerzite, kam chcel chodiť už od malička.

Bolo ťažké nechať ho ísť, ale sľúbil mi, že mi bude každý deň volať cez skype.

Čakanie, kým zavolá sa stalo zlatým klincom každodenného života. Doslova sedím pred notebookom hodiny a očakávam ho.

Konečne.

Asi okolo tretej poobede som začula zvuk skypu.

,,Ahoj, mami:" Tvár Jerryho vyskočila na obrazovku.

Nevyzeral veľmi šťastne, čo bolo zvláštne. Mal by byť šťastný.

,,Ahoj, zlatíčko. Prečo tá nešťastná tvár?" usmiala som sa na obrazovku.

,,Neviem. Necítim sa príliš dobre," povzdychol si a rukami si zovrel hlavu. ,,Už celý deň ma príšerne bolí hlava."

,,Vzal si si nejaké lieky? Ó, zlato, ak bude hlava naozaj veľmi bolieť, mal by si navštíviť doktora. Máte tam doktora? Máš jeho číslo? Mal by si mu zavolať a zistiť, či ťa môže navštíviť," ustarane som rozpútala nával otázok a rýchlo som si prezerala mlčiaceho Jerryho. ,,Máš teplotu? Je tvoj spolubývajúci s tebou?"

,,Mami..."

,,Jerry, zavolaj svojmu spolubývajucemu nech sa vráti. Čo ak skolabuješ a nikto tam nebude?"

,,Mami, vzala si si prášky?" Jerry pozrel na obrazovku a v tvári mal smutný výraz.

,,Jerry, úprimne. Nemali by sme sa skôr starať o tvoju hlavu? Kde máš lieky?"

,,Mami, musíš si vziať lieky, nespomínaš si?" Jerry si povzdychol a smutne sa usmial. ,,Nespomínaš si, mami?"

Pozitívne zmätená som zažmurkala.

,,Čo?"

,,Nespomínaš si? Som mŕtvy, mami."

,,Čo? Toto nehovor, Jerry," šokovane som sa zamračila na Jerryho zatriasla som zúrivo hlavou. ,,Už to nikdy nehovor!"

,,Musíš si vziať lieky. Musíš si spomenúť."

Jerry bol teraz vážny.

Pozerala som na neho. Pramienok krvi mu stekal zospodu ofiny.

Paralyzovaná šokom a strachom som sledovala Jerryho, ako sa mu jeho oči pomaly presúvajú do zadnej časti hlavy a pramienok krvi sa zmenil na nepretržitý tok.

,,Nezabudni, mami," zašepkal v bolestiach, pred tým, než sa zosunul z jeho stoličky.

,,Jerry!" zakričala som, vyskočila zo stoličky a notebook sa zrútil na zem.

Divoko kričiac som zodvihla notebook. Všimla som si, že obrazovka bola čierna. Môj notebook nebol ani zapnutý. Mala som strašný strach. Revala som a kričala v obývačke, keď som zakopla o hromadu novín. Zúrivo plačúc som kopla do novín, keď jeden z článkov upútal moju pozornosť.

Utrela som si slzy a uvidela som článok: CHLAPEC BOL NÁJDENÝ MŔTVY NA UNIVERZITE. Bolo tam napísané i s jeho bezfarebnou fotkou.

Bol to Jerry. Môj úbohý Jerry. Ležal tam vo veľkej kaluži krvi na schodoch a jeho hlava bola pootvorená.

Článok bol tri roky starý.

Vzlykajúc som hodila článok stranou a vyšplhala sa na nohy.

,,Musím si vziať prášky! Musím si pamätať. Musím!

Akonáhle som sa dopotácala k lekárničke, pozrela som na hodiny a povzdychla som si úľavou. Moja tvár sa zmenila na úsmev a otočila sa späť k notebooku.

Bolo niečo málo po tretej hodine poobede. Jerry by mal čoskoro zavolať.