Prvá poviedka je tu. Je už len na vás, či si ju prečítate teraz, alebo až pred spaním. Tiež by som chcela upozorniť, že príbeh je vhodný pre čitateľov 15+ tiež je jediný, ktorý som v tejto zbierke napísala ja sama. Príbeh je však prebratý z počutia.
Budem vám vďačná za každý názor, komentár, 🌟. Proste za všetko, čo pre mňa vždy robíte.
LÚBIM VÁS

_________________________________________

Syna som od malička vychovával sám. Nevadilo mi to. Žili sme spokojný, šťastný život. Mali sme predsa jeden druhého. No ako každé dieťa, aj môjho syna postihla puberta. Aspoň som si mysel, že to bolo tým.

Dnes, tak ako aj po iné dni som kráčal schodmi a nakukol do jeho izby. Klasika. Sedel za svojím počítačom a hral Minecraft. Pokrútil som hlavou, no bez jediného slova som vošiel do izby a v tichosti sa posadil na posteľ.

Nevšimol si ma. Väčšinou, keď sedel za svojím počítačom, nevnímal svet okolo seba. Z reproduktora sa ozývali hlasy ostatných hráčov, no nevnímal ani tie. Sústredene pozeral na obrazovku počítača a divoko ťukal striedavo do kláves a myši.

,,Synak?" prehovoril som potichu. Žiadna odozva.

,,Synak," oslovil som ho ešte raz, kedy konečne precitol a jemne tvár natočil mojím smerom.

,,Čo je, otec?" odvetil.

Neodpovedal som. Vedel som, že je to jediný spôsob, ako ho donútim venovať mi plnú pozornosť.

,,Nechceš si vypočuť príbeh?" opýtal som sa s malou dušičkou.

,,Už zase?" pretočil otrávene očami.

,,Myslel som, že sa ti moje príbehy páčia.

Áno, myslel som si to. Donedávna. Možno moja výchova nebola úplne bežná, no mal som pocit, že zaberala. A to bolo predsa hlavné, alebo nie?

Všetko spočívalo v príbehoch, ktoré som mu často rozprával. Už od útleho destva. Väčšinou sa jednalo o desivé príbehy, ktoré vždy končili zápletkou, ktorá ho mala svojím spôsobom poučiť. Možno to nebol úplne najlepší spôsob, no mal som pocit, že zaberal. Ako inak by som svojho syna mohol ochrániť? Dnešný svet bol plný nástrah. Plný ľudí, ktorí by mu mohli ublížiť. Musel som ho naučiť byť odolným.

,,To áno, páčili sa mi, keď som bol malý. Teraz už mám dvanásť. Vôbec sa ich nebojím," prehodil otrávene.

Pobavene som pokýval hlavou.

,,Tento príbeh bude iný, ver mi," ubezpečil som ho.

,,Tak fajn," otočil stoličku na kolieskach mojím smerom. Chcel, aby som začal. Chcel to mať čím skôr z krku. Ja som si však bol istý, že sa mu môj príbeh bude páčiť. A tak som sa zhlboka nadýchol a začal.

Tento príbeh bude o chlapcovi s menom Tobi. Chlapec bol presne v tvojom veku a rovnako tak, ako ty, mal rád počítačové hry. Počítaču venoval viac času, akoby mal, no bola to oveľa väčšia zábava, ako flákanie sa po vonku. Aspoň to si Tobi myslel.

Najviac zo všetkého sa mu páčilo, že si počas hry môže písať aj s inými hráčmi. Mohli preberať rôzne stratégie hry a rovnako tak, posielať si vylepšenia, čím sa dostali skôr na vyššiu úroveň. Paráda.

Tobi si čochvíľa našiel kamaráta, ktorý používal meno Hellboy6523. Tobi si ho obľúbil tak veľmi, že sa jedného dňa rohodol potešiť ho a poslal mu šesť diamantov. Šešť diamantov! Hellboy6523 nemohol byť radšej. Mal úžasného priateľa, ktorý mu poslal diamanty. A tak sa rozhodol, že sa Tobimu odvďačí. Len prednedávnom spomínal, že sa blížia jeho narodeniny a tak sa mu môže poďakovať darčekom. A tak Tobiho jedného dňa požiadal o adresu, aby mu darček mohol poslať. A Tobi nadšene súhlasil.

Až neskôr si uvedomil, že jeho konanie nebolo úplne rozumné. Dal predsa cudziu adresu, úplne neznámemu chlapcovi. Už po niekoľkých hodinách, ho začali zožierať výčitky. Premohol ho zvláštny pocit, ktorý by sa nedal prirovnať, ani ku najhoršiemu strachu.

Večer sa uložil do svojej postele, odhodlaný priznať sa. Neodčiní tým to, čo vykonal, no aspoň si uľaví na svedomí. Bál sa reakcie rodičov, no viac sa obával pocitu, ktorý bol pre neho nový a nahlodával v ňom klbko pochybností.

Z prízemia sa ozvali ťažké kroky a Tobi si vydýchol.

,,Ocko? Chcel by som ti niečo povedať," ozval sa, no nie príliš nahlas, aby nezobudol malého brata, spiaceho vo vedľajšej izbe.

Kroky sa približovali a Tobi sa pomaly vytiahol až ku čelu postele. Rozhodol sa, že bude lepšie, ak sa ku svojmu problému postaví, ako chlap. Mal už predsa dvanásť rokov.

,,Ocko?" ozval sa znovu, keď kroky zastavili.

Z poza dverí vykukla otcova hlava a bez slova pozerala jeho smerom. Prišlo mu zvláštne, že sa ani len nepohol. Jeho oči ostávali dokorán otvorené a bez jediného žmurknutia ho pozorovali.

,,Oci?" ozval sa už po tretí krát a hlava sa konečne trochu pohla.

,,Čo sa deje synak?" ozvalo sa hrubým, neprirodzeným hlasom. Ústa sa však nehýbali. Tobi stuhol. Strach sa ešte väčmi prehĺbil a telo pritlačil na čelo postele, až nadoraz.

,,Je tu niekde mama?" pípol a za okamih, už pod otcovou hlavou, nakúkala aj tá mamina.

,,Mama, čo sa deje?" opýtal sa roztraseným hlasom.

,,Chcel si nám niečo povedať, však? A ja presne viem, čo to bolo," rochichotala sa mama zvláštnym, mužným hlasom.

Tobi si bol istý, že jeho mama takýto hlas nemala. A rovnako tak si bol istý, že ani mama pri rozprávaní nepohybovala perami.

,,Chcel si sa priznať, že si dal cudziemu chlapcovi tvoju adresu, však je tak? Ten chlapec ale nie je skutočný chlapec. Je to dospelý muž, ktorý prišiel ku nám domov a oboch nás zabil. Zabil nás, aby s tebou mohol byť konečne sám," pokračoval hrubý hlas ďalej.

Tobi už ani nedýchal. Prstami stískal kraj periny, až mu zbeleli hánky. Telo sa mu nekontrolovateľne triaslo.

Tlstý muž vstúpil do miestnosti a v každej z rúk zvieral jednu hlavu. Kolísali sa sem a tam a Tobi mal pocit, akoby sa na neho škerili. Z hrdla sa mu vydral neprirodzený ston, no ani to nezabránilo mužovi v tom, aby sa niekoľkými krokmi ocitol priamo pred posteľou. Ruky uvolnil a hlavy z nechutným čľapnutím dopadli na zem.

Zakázal si pozrieť sa tým smerom. Slzami zaliate oči prudko privrel a tvár natočil nabok. Ani to ho však nemohlo zachrániť. Mužova ruka pristála na jeho útlom krku a zodvihla ho na kolená. Počul jeho hlasný, vzrušený dych. Každou sekundou sa stupňoval a stupňoval. Cítil tiež pohyb jeho ruky, ktorá sa po čomsi nahťahovala. Z vrecka riflí vytiahol nôž, ktorý sa v odraze mesiaca zablišťal. A následne jediným krátkym pohybom zarezal do malého tela.

Tobiho oči sa razom otvorili a z hrdla sa mu vydral priškrtený ston. Ešte niekoľko rovnakých pohybov nožom a bezvládne telíčko spustil späť na posteľ.

Muž vzrušene vydýchol a postavil sa z postele. Jeho práca sa skončila. Zakrvavenú ruku si utrel do periny a chodbou sa pobral na odchod, no na schodoch sa prudko zastavil. Nastavil uši, aby sa presvedčil, že to, čo počuje je skutočné. Džavot malého bábätka.

Oči sa mu rozžiarili. Ešte nikdy pred tým nezabil tak malé dieťa. Rezkým krokom vykročil do vedľajšej miestnosti a zastavil sa až tesne pred bielou kolískou.

,,Ahoj," s úškrnom pozdravil a veľké, tučné ruky natiahol smerom ku kolíske.

Nikdy pred tým nemal v náručí dieťa, no keby ho ktokoľvek videl, veril by, že to robil odjakživa. S malým klbkom v náručí sa pohupoval sem a tam, až sa napokon bábätko upokojilo a venovalo mu bezzubý úsmev.

,,Ty si ale zlatý," zaškeril sa na človiečika, ktorý mu úsmev opätoval.

V tom momente si uvedomil, že pocit, ktorý sa ho zmocnil bol iný, ako tie s ktorými sa musel vysporiadať do teraz. Dokonca bol ešte lepší. Áno, určite bol.

Pokýval s hlavou do strán a spoločne s bábätkom zabaleným v bielej perinke odkráčal domov.

Posadil sa na hnedý, kožený gauč a neprestajne malé telíčko kolísal zo strany na stranu. Veľkým prstom ho pohladil po ružovom lící a tichým hlasom sa mu prihovoril.

,,Budeš sa volať William. Môj, William," pritlačil si ho jemne ku svojmu telu.

,,Oci?" Vyrušil ma z rozprávania môj syn.

,,J-ja sa predsa volám William," odvetil roztraseným hlasom.

,,Presne tak," šibalsky som sa usmial a postavil sa z postele.

,,O chvíľu bude večera, príď sa najesť," prikázal som mu pokojným hlasom a opustil izbu. Pred tým, som si však prezrel tvár svojho syna. Prvotné zdesenie vystriedal výraz, ktorý som poznal viac, než dobre. Výraz, ktorý som na svojej tvári výdaval sám v jeho veku.

Spokojne som sa usmial.