Stále žiadne správy v mojom mobile. Predpokladám, že mi potom všetko naspäť ani nezavolá. Vôbec sa z toho neviním. Možno som na to všetko išla až príliš rýchlo. Uvidela som ho o dosť skôr, ako on uvidel mňa.

Jeho žiarivé čierne vlasy a neprirodzene modré oči.

Nebola som jediná, kto ho sledoval. To je isté.

Jeho pohyby boli elegantné a jeho úsmev...oh, jeho úsmev. Zomrela by som pre jeho úsmev.

Stále žiadna správa.

Premýšľam o tom, že by som mu zavolala. Možno by som sa mu mohla ospravedlniť zato, aká som na neho bola včera príliš rýchla.

Som zbabelec, viem, ale nedokážem sa prinútiť, aby som vytočila jeho číslo.

Na druhej strane...povedal, že ma bude kontaktovať, akonáhle bude pripravený. Takže počkám. Som trpezlivá.

Viem. Proste by som mohla ísť a pozrieť sa do jeho domu. Len sa pozrieť, či je doma. Možno je von. To by vysvetľovalo, prečo sa mi ešte neozval. Býva len polhodinu ďaleko. Možno sa len hanbí a má strach mi zavolať. Hlupáčik.

Pôjdem za ním a poviem mu, že sa ma nemusí báť. Že mi nevadí, ak potrebuje čas.

Žije dosť izolovane. Žije na farme, na okraji mesta. Počujem pasúce sa ovce na lúke, keď kráčam ku jeho domu. Moje srdce vynechalo úder, keď som vnútri uvidela svietiť svetlo.

Musí tam byť. Včera mi hovoril, že budú jeho rodičia na víkend preč. Nechali ho, aby sa postaral o ovce, zatiaľ čo oni budú preč. Chudáčik. Musí to byť ťažká práca. Asi bol len veľmi zaneprázdnený, aby mi zavolal. Budem tu musieť zostať, dokým sa jeho rodičia nevrátia a pomôcť mu s ovcami.

Zaklopala som na dvere, ale neodpovedal mi. Možno zaspal.

Myšlienka ne jeho spiacu tvár ma donútila sa usmiať.

Skúsila som dvere. Boli odomknuté. Tu žiadny zločin nehrozí, takže nie je potrebné zamkýnať dvere.

Skúšala som byť tak tichá, ako to len bolo možné, keď som sa predierala domom. Chcela som ho prekvapiť. Krčila som sa pri každom zavŕzganí, ktoré drevené schody spôsobovali.

Konečne som našla izbu a opatrne som otvorila dvere.

Tu je. Leží v posteli, ako som si myslela.

Potichu som rozsvietila nočnú lampičku na jeho stole, aby som mohla vidieť jeho tvár. Jeho modré oči boli otvorené. Pozerali niekam do priestoru a jeho tvár bola celá jedna veľká, krvavá sračka. Jeho pokožka bola rozrezaná. Koža bola prevažne odstránená a visela na stranách jeho tváre. Chýbali mu nechty. Ležali dôkladne usporiadané na posteli. Na jeho nahej hrudi boli vyryté slová

Pozerala som sa na neho. Rukou som si prikrývala ústa.

Je stále rovnaký, ako keď som ho včera videla naposledy. Musel byť veľmi unavený a tak spal celý deň. Aké roztomilé.

Jemne som pobozkala jeho čelo, aby som si bola istá, že ho nezobudím. Potom som napísala ďalšiu správu na jeho hruď. Hneď pod tú predchádzajúcu. Stálo tam, že som tu pre neho stále. Vždy, keď bude potrebovať.

Opustila som izbu a mierila som von. Myslím si, že je čas, aby išli spať aj ovce. A zajtra sa predstavím jeho rodičom. Som si istá, že ma budú tiež milovať.