S mojím dievčaťom sme sa presťahovali do nášho nového bytu len pred niekoľkými mesiacmi. Pred tým sme bývali v malebnej a útulnej chate s nádherným výhľadom na jazero. Bolo to vysnívané miesto pre nás oboch a žili sme tam dlhé tri roky.

Nechceli sme to miesto opustiť. Ale, bol to pre nás potrebný krok. Viete, obaja pochádzame z juhu, kde je život dosť kľudný. Chvíľu sa nám tam skutočne darilo. Všetko išlo tak, ako malo. Avšak jedného dňa sa ma rozhodla moja advokátska kancelária z čista jasna povýšiť. Skutočne som to nečakal, ale nemohol som byť za takú príležitosť viac vďačný.

Moja nová pozícia však bohužiaľ znamenala, že by som sa musel odsťahovať z nášho milovaného juhu do inej z našich mnoho pobočiek. Tá dotyčná sa nachádzala v novom Anglicku. Ani si nedokážete predstaviť, ako dlho a živelne sme túto tému spolu preberali. Ale nakoniec Jess s týmto krokom súhlasila.

Je dôležité si uvedomiť, že na severe prídete k peniazom omnoho horšie, ako na juhu. Tak je to aj so zamestnaním, kde na juhu nie je o prácu núdza. Ale na severe je to úplne iná káva. Takže jedným z krokov bolo v praxi upustiť od vysokých štandardov a návykov.

Jess by asi na severe tiež chvíľu trvalo kým by si našla novú a stálu prácu a my by sme do tej doby určite trochu živorili. Aspoň tak to vnímala ona. Ale, bola to pre mňa naozaj životná šanca.

Prvé týždne po presťahovaní boli značne vyhrotené. Vedel som, že Jess je z toho všetkého dosť podráždená. Chýbal jej náš starý domov. Naši priatelia a dokonca aj jej práca. Zatiaľ bohužial nemohla nájsť nič nastálo, takže mala veľa voľného času, čo jej už ale liezlo na nervy a doma ju to nebavilo. Preto sme sa zo začiatku spolu tak často hádali. Na chvíľu sa jej zdalo, že sa tam neusadíme a budeme sa musieť vrátiť. Vtedy začala hovoriť zo spania.

Dalo sa to celkom očakávať a úprimne sa čudujem, že to u nej nezačalo ešte skôr. Pochopte. Moje dievča má problémy so spánkom. Hlavne vtedy, keď dôjde k veľkej a radikálnej zmene v jej živote. A to či už dobrej, alebo zlej.

Dialo sa tak, keď sme sa presťahovali do nášho prvého domova, alebo keď potratila. O tom sa ešte zmienim neskôr.

Jess vie, že hovorí zo spánku, pretože som jej o tom už pár krát povedal. Každé ráno, keď som sa zobudil som sa musel smiať, keď som si spomenul na tie divné veci, ktoré v tej noci zo spánku hovorila. Nebolo jej však nejak príjemné, keď som sa jej o tom zmienil. Vyzerala, že je z toho v rozpakoch. Preto som jej po tej prvej noci v našom novom byte nepovedal ani slovo o tom, že hovorila zo spánku.

Hovorenie zo spánku trvalo niekoľko týždňov. Práve v tejto dobe jej skončil pracovný pomer na čiastočný úväzok v jednej z miestnych televíznych staníc. Bez práce, ktorá jej aspoň nejak zamestnávala myseľ sa jej nočné etudy omnoho zhoršili.

Začala kričať v neskorých hodinách, behom nich som ju bol nútený upokojiť. Jedného večera sa jej krik premenil na slzy. Keď tak plakala, vykríkla z ničoho nič niečo, načo nikdy nezabudnem.

,,Kiež by si bol mŕtvy!"

Vedel som, že spí. Ale keď som tam tak sedel po jej boku a upokojoval ju, ako najlepšie som vedel, cítil som potrebu vedieť, čo tým chcela povedať.

,,Kto chceš, aby zomrel, zlato?"

K môjmu prekvapeniu odpovedala.

,,Ty."

To ma zaskočilo. Je zvláštne keď si niekto praje, aby bola vaša druhá polovička mŕtva. A ešte divnejšie keď to povie zo spania.

,,Prečo?" opýtal som sa.

,,Ničíš mi život."

Tie tri slová ma zasiahli. Nech už boli mienené akokoľvek, alebo boli len výsledkom unavenej mysle, bol to ten typ slov, ktoré vo mne vzbudili určitú sebareflexiu. Chvíľu som premýšľal nad tým, či jej naozaj robím zo života peklo. Alebo aspoň o tom, či sú tieto jej nočné mory spôsobené kvôli mne.

Po zvyšok noci už nepovedala ani slovo. Viem to, pretože som po tých slovách nemohol zaspať. Rozjímanie a starosti mi v tom značne bránili. Ani na sekundu som neveril tomu, že si moja žena praje moju smrť. Ale jej besnenie bolo určite dôvodom k obavám. Medzi kričiacimi epizódami morbídnym dialógom to bol ten najhorší stav, aký som u nej kedy zažil.

Nasledujúce ráno som bol naozaj blízko od toho, aby som jej rozprával o tom, čo sa v ten večer stalo. Ale stále som premýšľal nad tým, ako by na to reagovala a čo by povedala. Už tak toho bolo až príliš. Nechcel som ju tým ešte viac zaťažovať. Zvlášť potom, čo bola práve prepustená. Tiež som sa s ňou nechcel zase hádať. Vo svetle toho, čo by mohlo nasledovať som teda držal jazyk za zubami.

Nasledujúci večer výkriky utíchli. Ten kľud bol úžasný, ale pominul. Z ničoho nič, práve keď som sa chystal zavrieť oči a ponoriť sa do spánku začala opäť zo spánku hovoriť.

,,Niekedy premýšľam o tom, ako by som to urobila."

Túto vetu som považoval za holý nezmysel vyvolaný jej snami. Ale potom pokračovala.

,,Keď budeš v kľude spať na tejto posteli vstanem a pôjdem do kuchyne."

Nevedel som, o čom to sakra hovorí. Ale ako tak ďalej pokračovala, došlo mi to. Nastali chvíle nepočujúceho blábolenia, ale z tých plynulých častí, keď jej išlo rozumieť som si mohol urobiť dosť dobrý obrázok toho, čo popisovala.

,,Siahnuť do...chytiť nôž...znovu a znovu. Krv presahuje skrz posteľ. Už mi nemôže naďalej ničiť život."

Moje dievča totiž popisovalo svoj plán, ako ma zavraždiť. Akokoľvek to bolo možno znepokojivé, nemohol som si pomôcť a musel som sa na mieste smiať. Bol to koniec koncov len sen. Nič viac. Tiež som vo svojich vlastných snoch robil podivné veci. Veci, ktoré by som nikdy v skutočnom živote neurobil.

Od doby, čo sme sa sem presťahovali bola na mňa Jess proste naštvaná neustále. A keď spala, jej frustrácia a predstavivosť nepreberali kontrolu. Týmto som si to prinajmenšom odôvodňoval.

Hovorenie zo spánku pokračovalo niekoľko týždňov. Dúfal som, že Jessinine večerná relaxácie jej prospievajú, aby si nejak uľavila. Ale bez doktorátu z psychológie som si tým nemohol byť tak istý. Jediné, čo som mohol robiť bolo naďalej poslúchať jej blúznenie o tom, že ma každú noc plánuje zabiť a čakať kým sa prebudí a jej myseľ začne uvažovať zase racionálne. Najdlhšie hovorila zo spánku mesiac vkuse. Takže sa dalo s istotou povedať, že to asi skoro skončí.

Ubehol mesiac. Potom dva. Jess s tým však neprestala. Každú noc to bola tá istá rutina. Buď nesúvislé nezmysli, alebo blábolenie o tom, ako by mi chcela ublížiť.

Už som si na to zvykol. Lenže jednej noci sa všetko zmenilo. Keď moje dievča spalo, preniesla niekoľko slov, ktoré mi roztrhli srdce na dve časti.

,,O dieťa som prišla kvôli tebe!"

Moje emócie si so mnou pohrávali. Mal som na krajíčku. Tento krát som musel vedieť, čo tým myslí.

,,Čo tým myslíš, zlato?"

Nastala krátka chvíľa ticha. Ale nakoniec mi Jess odpovedala. Vmiešalo sa do toho ešte niekoľko nezmyslov, ale nakoniec som to počul.

,,To ty si ma prinútil chcieť deti. Vložil si do mňa život. Teraz som však úplne sama."

Dotkla sa citlivej témy a mne preto po tvári začali stekať slzy. Nápad mať dieťa bol z mojej hlavy. Jess naozaj nikdy nechcela mať deti, ale prinútila sa, aby ich chcela aspoň kvôli mne. Preto som bol po potrate dosť prekvapený keď som zistil, že ju to úplne odrovnalo.

Nemal som poňatie, ako veľmi bola nakoniec pohltená myšlienkou mať dieťa. Moje slzy však prestali v momente, keď opäť prehovorila.

,,Sľubujem, že ťa zabijem."

To bola posledná vec, ktorú tej noci povedala. Je to približne týždeň, čo mi moje dievča dalo tento sľub. Akokoľvek bola táto hrozba znepokojujúca, tak som ju dokázal pomerne ľahko dostať z hlavy, keďže som stále predpokladal, že to bolo výsledkom jej stresu a nebolo ničoho, čoho by som sa mal obávať.

Bohužiaľ som si s tým naďalej lámal hlavu. Jess ma týmito kecami proste desí k smrti. Teraz už len na krátko zdriemnem a spím s jedným okom otvoreným. Možno si hovoríte, že kvôli tomu až príliš preháňam a zveličujem to, ale je tu jedna vec, ktorá ma teraz začala naozaj desiť.

Teraz totiž začala byť námesačná.