Kedysi dávno sa jeden muž rozhodol ubytovať v hotely. Recepčná mu dala kľúče od izby a dodala, že cestou ku nemu bude prechádzať okolo zamknutých dverí bez čísla. Vysvetlila, že sa jedná o sklad a on do neho nemôže za žiadnych okolností vstúpiť. Zopakovala to ešte niekoľko krát, než ho konečne nechala odísť na prvé poschodie.

Bez zastavenia zamieril k sebe, kde sa zložil a ľahol si do postele.

Avšak to, aká bola žena ohľadom toho skladiska naliehavá, vzbudilo jeho zvedavosť. Preto hneď, ďalšiu noc prišiel ku neoznačeným dverám a skúsil kľučku.

A skutočne bolo zamknuté.

Zohol sa, aby nahliadol do širokej kľúčovej dierky.

To, čo uvidel na druhej strane bola úplne obyčajná hotelová izba. Úplne rovnaká, ako tá jeho. V jednom z rohov stála čelom od neho žena a hlavu opierala o stenu. Jej pleť bola neuveriteľne bledá.

Chvíľu na ňu zmetene civel.

Išlo o nejakú celebritu? Alebo dcéru vlastníka hotela? Prečo s tým robia také tajnosti?

Už - už ho zvedavosť skoro prinútila zaklopať na dvere. V poslednej chvíli si to však rozmyslel, keď sa žena v poslednej chvíli prudko otočila.

Odskočil od dverí a dúfal, že si nevšimla, že ju špehoval. Opatrne odstúpil a odišiel čo najtichšie do svojej izby.

Aj ďalší deň ho však zvedavosť premohla, a tak sa znovu pozrel kľúčovou dierkou. Tento krá videl len červenú farbu. Nič viac. Napadlo ho, že si tá žena možno uvedomila, že ju niekto sledoval a preto otvor zablokovala niečím červeným.

Cítil sa trápne, že jej spôsobil iste nie veľmi príjemný zážitok a dúfal, že sa na neho nesťažovala. Nakoniec sa rozhodol, že sa recepčnej na všetko opýta.

Tá len vzdychla a povedala: ,,Vy ste sa nakoniec pozrel dnu, že?"

Muž priznal, že jednoducho neodolal.

,,Asi by som vám mala povedať príbeh tej izby. Ktokoľvek v nej nocuje, necíti sa tam dobre. Preto ho už nepoužívame. Kedysi v nej jeden muž zabil svoju ženu. Tí ľudia boli celkovo zvláštni, ich telá boli celé biele od hlavy už po päty, okrem ich očí. Tie boli krvavo červené."