Milujem písanie príbehov. Príbehov, ktoré sú mojou vlastnou tvorbou. Tí, ktorí ma poznajú to vedia vzhľadom ku mojím knihám, ktoré som zatiaľ napísala. V poslednej dobe ma však baví aj prepisovanie, alebo prekladanie už existujúcich príbehov, ktoré môžu, ale aj nemusia byť pravdivé. A práve to ma na tom baví. Konkrétne tento príbeh som našla na istom youtubovom kanály a rozhodla som sa vám ho sem prepísať. Väčšina z vás, ste na Wattpade práve preto, že radi čítate. Tak vás dúfam poteší, že je tento príbeh aj v písanej forme. Snažila som sa príbeh preložiť z češtiny, tak sa vopred ospravedlňujem za prípadné čechizmy, ktoré som nezaregistrovala. Píšem to sem z dôvodu, aby som predišla prípadnému nedorozumeniu. Nikdy by som si žiadny príbeh neprivlastnila za svoj, aj keď stále ostáva záhadou, kto je autorom tohoto príbehu 😉

_________________________________________

Po prvý krát som túto aplikáciu otvoril keď som sedel za jedálenským stolom. Aj keď už mám takmer dvadsaťjeden, stále bývam blízko mojich dvoch bratov a našej mami. Každý mesiac sa stretávame a trávime spoločný čas pri príjemnej večeri. Táto konkrétna večera však nebola úplne vydarená.

Môj najstarší brat John nám všetkým štyrom navrhol, aby sme si stiahli jednu aplikáciu. 

,,Na infarkt?" povedal zaskočene Tim a odstrčil svoj tanier so stejkom ďaleko od seba s ustarosteným výrazom na tvári. ,,Budem mať iba šesťdesiat dva."

,,Pozrite, ako zomriem ja. Čaká ma smrtiaci útok od žraloka, keď budem mať osemdesiatštyri," povedala moja mama a s neprestávajúcim smiechom iba pokrútila hlavou. ,,Veľmi zaujímavé. A čo ty, John? Ako zomrieš?"

,,Autonehoda," povedal a odmietol sa jej pri tom pozrieť do očí. 

,,Aplikácia predsa nemôže predpovedať tvoju smrť. Je to predsa úplná blbosť."

,,A čo ty? Čo čaká teba?" opýtal sa ma Tim. 

Poklepal som na ikonu, ktorá vyzerala ako ručičky, ktoré boli zakončené veľkými pazúrmi. 

Ako náhle som to urobil, biele písmená vyplnili čiernu obrazovku. 

AKO ZOMRIEŠ? KLIKNI A ZISTI TO! 

Ťukol som teda na to tlačidlo. 

PRÍČINA SMRTI : BRATOVRAŽDA

Bratovražda?

To ako...že brat zavraždí svojho brata? 

Dobre...musel som priznať, že to bolo trochu desivé. 

Pozrel som sa na svojich dvoch bratov a potom som znovu zaostril svoj pohľad na displej mobilu. 

,,Čo ti to ukazuje?" opýtala sa ma mama. 

,,Ehm...mám vraj umrieť v dvadsiatich," povedal som a nechcel som im zatiaľ prezradiť dôvod mojej smrti. 

,,Nemáš mať dvadsať budúci rok?" opýtal sa Tim. 

,,Nie. Dvadsať už mám teraz."

,,No do riti," zašepkal. 

,,Akú máš príčinu smrti?" opýtal sa John. 

Neiste som na neho pozrel a srdce mi pri tom začalo búšiť, ako o preteky. 

,,No...je tu bratovražda."

Celá miestnosť odrazu úplne stíchla. Obaja na mňa udivene zízali a potom na seba pozreli. 

,,Pozri, pozri Anthony, ako si predsa povedal, je to len nejaká hlúpa aplikácia, že?" povedal John s nervóznym smiechom. 

,,Nie je žiadna šanca, že by to mohlo skutočne predpovedať tvoju smrť."

,,Presne tak," dodal som váhavo. ,,Nie je to proste možné."

S obavami som pozrel na svojich bratov. Obaja boli vysokí, svalnatí. Jednoducho dobre stavaní. Ja som bol naopak malý a chudý, ako prútik. Čierna ovca rodiny. Jeden z nich by ma mohol ľahko...Nie! Je to len blbá aplikácia. V hlave som začal nadávať sám sebe, že bláznim kvôli ničomu. 

,,Kedy presne tam stojí, že zomrieš?" opýtal sa Tim. 

Našiel som záložku odpočítavanie a ťukol som na ňu. Na obrazovke sa objavil malý časovač.

0 DNÍ

0 HODÍN

26 MINÚT

No do riti!

,,Ehm, za dvadsaťšesť minút."

Miestnosť opäť zaplnilo ticho. Aj naša mama vyzerala dosť ustarostene. Jej šedé obočie sa pomerne dosť zvraštilo. 

,,No...tá aplikácia je aj tak nejaký študentský žartík," povedal John a na znamenie pohŕdania mávol jednou zo svojich obrovských rúk. 

Ja som si pri tom pohybe predstavoval, ako ma tými veľkými rukami škrtí okolo krku, mne tak pomaly dochádza kyslík a pred očami sa mi stmieva. 

,,Sakra! Nerob si s tým starosti, človeče," povedal Tim a vstal od stola s tanierom v rukách. 

Stejkový nôž sa pri tom odrážal vo svetlách na strope a ja som si predstavoval, ako ho chytá. Ako sa na mňa vrhá. Vráža mi ho priamo do krku. 

,,John. Nechceš mi pomôcť umyť riad?"

John prikývol. 

A tak sme pri stole ostali len ja a mama. Sedeli sme oproti seba. Musela si všimnúť ten vystrašený výraz, ktorý hovoril za všetko. Natiahla sa ku mne a chytila ma za ruku. 

,,Anthony, táto aplikácia má len pobaviť. Nie je to skutočné."

Stíšil som svoj hlas, takmer som šepkal : ,,Pokiaľ má teda len pobaviť, prečo by tam písali niečo, ako bratovražda? Stavím sa, že polovica ľudí, ktorí si ju stiahnu ani nevedia, čo to slovo znamená."

Z kuchyne sa potichu ozval zvuk búchajúceho riadu. 

,,A vieš predsa sama, že s Johnom a Timom to teraz medzi nami nebolo úplne ružové. John zúri kvôli závetu. A to dokonca aj teraz. Potom, ako sa ukázal naposledy bol úplne..."

,,Bol opitý," vložila sa do toho mama. ,,Teraz je už nejakú dobu triezvy. Snaží sa."

,,Mal pri sebe nôž," zašepkal som. 

,,Nebol to nôž. Ale švajčiarsky vreckový nožík. A mal ho zo sebou len preto..."

,,Dobre. A čo napríklad to, že ma obaja stále bili? Dialo sa to, keď sme boli malí. Dokonca aj ako teenageri."

,,Bolo to len doberanie," opravila ma mama. ,,Nemlátili ťa, keď si o polovicu menší, ako oni.."

,,Dá sa to nazývať, ako mlátenie," odsekol som. ,,Nechápem, prečo to robia. Veď sú tí obľúbení. Majú dievčatá a dobrú prácu ku tomu. Majú toho omnoho viac, ako ja."

,,No tak si trochu iný. Čo na tom záleží?"

Zamračil som sa na ňu. 

Začala vstávať od stola. 

,,Musím do kúpeľni. Keď sa vrátim, nikto z vás už o tom nebude hovoriť. Chcela som sa svami porozprávať o niečom dôležitom a nie zbytočne strácať čas touto aplikáciou."

,,Zase závet?"

,,Dozvieš sa to, keď sa vrátim," povedala. 

Sledoval som, ako odchádza. Ako náhle sa dvere kúpeľne zatvorili, kohútik v kuchyni sa zastavil. Počul som kroky. A potom sa vo dverách objavili dve mohutné siluety. Moji bratia tam stáli a boli ukrytý v tieni tmy. Obaja sa pritom usmievali. 

Vôbec som nepremýšľal. Vyskočil som od stola a rozbehol sa ku dverám. 

,,Hej! Stoj, Anthony! No tak," obaja za mnou kričali, ale ja som ich vôbec nepočúval. 

Jednoducho som bežal. Nasadol som do auta a naštartoval. Pridal som plyn a vyrazil smerom ku môjmu bytu. Stále som sa pozeral do spätného zrkadla, ale nevidel som za sebou žiadny pár svetlometov. 

Zaparkoval som na parkovisku, rozhliadol sa okolo a potom vybehol. Vchod do domu bol na druhej strane budovy, takže som vyrazil za roh tak rýchlo, ako som len mohol. Bol som úplne sústredený na to, aby som sa dostal dnu, a tak som si nevšimol postavu, stojacu v tieni hneď vedľa vchodu. 

,,Pomôžeš svojmu bratovi?" 

Uvidel som bledú tvár, vykukujúcu z pod čiernej mikiny. Tie modré oči. Vyzerali tak zvláštne povedome. Kde som ho už videl? 

,,Ja..."

,,Potrebujem nejaké drobné, no tak!" povedal a znel veľmi netrpezlivo. 

,,Prepáč, ale musím..."

Jeho ruka vystrelila s tmy a chytila ma za zápästie. 

,,Musíš mi ich dať!"

,,Pusti ma!"

,,Nie!" jeho hlas bol chladný a drsný. 

Potom ma pritiahol ku sebe. Spadol som na zem. 

,,Bež odo mňa!" zakričal som a snažil som sa mu vyvliecť. 

,,Daj mi ich!" zavrčal a tie zvláštne známe oči teraz pozerali do tých mojich. ,,Musíš!"

,,Nemusím ti dať vôbec nič!"

,,Áno, musíš!" povedal a naklonil sa ku mne. 

Jeho páchnuci dych naplnil môj nos. 

,,Nie je to predsa to, čo pre seba robia ľudia z mäsa a kostí? Konečne som ťa našiel, a ty nepomôžeš ani svojmu vlastnému bratovi?"

A vtedy som si to uvedomil. Tie známe modré oči! Štruktúra jeho tváre. V mysli mi zneli slová mojej mami: ,,Si trochu iný."

Nehovorila mi len že som vychudnutý, alebo nerd. Alebo vydedenec spoločnosti. Naznačovala mi tým, že som adoptovaný.

 Vyhodil som nohy hore a kopol ho. Tvrdo. Tam, kde to bolí najviac. Zastenal bolesťou. Začal sa zvíjať. 

Rýchlo som sa postavil na nohy. Pritlačil svoju kartu k čipu pri vstupe a vbehol dnu. Nezastavil som sa, dokým som nebol vo svojom byte. Sťažka som zalapal po dychu. Trasúcou rukou som vytiahol mobil. 

Nájdem aplikáciu AKO ZOMRIEŠ. Klikám na ňu a po otvorení sa chvíľu načítava. 

PRÍČINA SMRTI: RAKOVINA

VEK ÚMRTIA: 81