Sedím tu. Na tej istej drevenej stoličke. Píšem do toho istého denníka ako každý deň. Počúvam ľudí okolo mňa. Ťukanie nechtov, trieskanie pohárikmi o stôl. Tichý šepot sestričiek z ambulancie. Vedľa ucha mi kričí malý chlapec, ktorý tu trčí už tri týždne. Oproti mne sedí dievča, ktoré tu je týždeň. 

,,Emily! Emily!" krik sa ozval vedľa mňa. Otočím sa a chlapček vedľa mňa mi nadšene ukazuje knižku, ktorú dostal. Usmejem sa a pohladím ho po hlávke. Veselo zapiští a presunie pozornosť na hučiaci televízor, v ktorom vysielajú Simpsonovcov.

,,Emily! Emily!" kričí znova. Ukazuje na moje ceruzky: ,,Odložiť!" 

,,Potom, Peťko," odpoviem unavene. Áno, som unavená. Chcem spať. Ale spať môžem až o ôsmej. Je len päť. Čakať niekoľko hodín, kým nás pustia na izby je únavné. Dúfať, že to ubehne, čo najrýchlejšie. Nič iné mi nezostáva, len dúfať.

,,Poďte na lieky!" ozve sa chodbou. Ja naďalej sedím. Mňa sa to netýka. Už nie. Zmenili mi liečbu. Niekoľkokrát. Mnohokrát. Zaberá mi? Možno áno... možno nie... skôr nie... aj keď neviem to posúdiť. Je to ťažké.... veľmi ťažké... 

Chýba mi domov a zároveň nie. Chcem sa vrátiť. Ale je tu úžasný kolektív. Tie decká sú skvelé. Vedia rozveseliť, rozosmiať, pozdvihnúť moju náladu, ukázať mi, že niečo znamenám pre nich. Aj tak sa cítim sama. Aj tak sa cítim prázdne. Aj tak sa naďalej cítim zlomene.