,,Prečo to musím byť práve ja?" šepkám sama sebe.

Sedím na stoličke v šatni. Snažím sa upokojiť svoj zrýchlený dych. Po tomto som vždy túžila! Toto je môj sen! Teraz môžem zažiariť! Vybehnúť z tieňov a ukázať, že na to mám! Čakala som deväť rokov! Teraz som na rade ja! Teraz mám žezlo s korunou ja! Ja som dnes tá hviezda! Dnes žiarim najjasnejšie ja! 

Avšak... ja to zrazu nechcem. Nechcem žiariť jasnejšie ako iný. Nechcem žiariť najviac zo všetkých. Nechcem byť dnes tá hviezda ja. Chcem utiecť naspäť do tieňa. Nechcem byť hlavná postava.

Uvidia ma všetci. Oni ma uvidia. Tak moc mi tvrdili, že na to mám. Ale v realite to tak nie je. Ja som vedľajší charakter. A tak to má zostať. Miesto hlavných postáv patrilo vždy im. Oni na to mali. Ja som na to nikdy nemala. Nezáležalo na tom ako dlho som po tom túžila. Ako dlho som tu bola. Nikdy som na to nemala. A teraz?

Môj posledný rok. Posledná hra. A ja to miesto nechcem. Chcem hrať kameň alebo strom. Byť vedľajšia. Chcem byť opäť len nováčik. Len postava v pozadí. Len občan. 

Mám strach. Bojím sa. Nechcem to. Neviem to. Popletiem slová. Zamením vety. Pokazím to. Nemôžem byť hlavná. Nejde to. Odvolajme premiéru. Odvolajme to. Prosím. Pán režisér... zrušme dnešné predstavenie. Nie som pripravená. Nikdy som nebola. Nemám na to. Nie som dobrá herečka. Nepatrím tu. Mala som odísť. Rovnako ako oni. Bola som hlúpa. Veľmi hlúpa. 

,,Adri?" ozvalo sa od dverí šatne.

Ale nie... idú za mnou! Nemôžu ma takto vidieť! Kto im dovolil ísť do zákulisia? Kto ich pustil do priestorov šatní? Prečo idú za mnou? Nemôžu ma vidieť... nemôžu!

,,Vieme, že tu si. Vylez!"  ozvali sa. 

Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho. Buď ticho.

Dvere sa otvorili. Dnu vošli moje najlepšie kamarátky. Odmietam na ne pozrieť. Nemôžem. Inak... inak...

,,Adri! Hľadali sme ťa všade! Za pár minút hráte!" volala jedna z nich.

,,Adri?" preniesla otázne druhá.

Pozrela som na ne. Nezvládla som to. Začala som plakať.

,,Nemôžem tam ísť! Chcem... chcem.... chcem, aby ma nahradil niekto iný," to zúfalstvo v mojej tvári bolo zreteľné.

Snažili sa ma upokojiť. A keď si mysleli, že sa im to podarilo tak sa začala hra. Boli v javisku. Počas celej hry som sa triasla. Hlas som mala slabý. Vedela som, že na to nemám. Len som to kazila.

Nikdy som nemala byť hlavnou postavou. Na tie sa predsa vždy hodil niekto iný a nie ja.