,,Prídem prvého augusta, Millie. Sľubujem,"  povedal do telefónu.

,,Dobre, oci. Teším sa," moje nadšenie bolo falošné.

Aspoň vtedy. A potom prišiel prvý august. Nevidela som ho tri mesiace. Sľuboval už dlho, že príde. A keď som ho konečne videla, nemohla som ho neobjať. Môj otec sa vrátil.

Z jeho hrdla sa zas ozýval ten chrapľavý smiech, zas rozprával vtipy o mojoch vŕzgajúcich dverách, postrapatil moje vlasy, zasmial sa nad mojím spôsobom maľovania sa. A zobral mňa aj môjho brata na výlet.

Sedíme v aute. Ja ležím na zadných sedačkách a počúvam ako naše auto hrá prvý album skupiny Kabát. Auto vonia starobou, sedačky sú pohodlné a otec sa sústredí na cestu. Na mieste spolujazdca sedí môj brat a komentuje každé auto, ktoré vidí. A ja sa spokojne usmievam.

Cítim sa v bezpečí. Nechápem prečo. Tak moc som chcela svojho otca nenávidieť. Za to, že ublížil mame. Že ublížil bratovi. Že ublížil mne. Že sa nestaral. Že prehral peniaze na automatoch. Že zadlžil našu rodinu. Že nás opustil. Že ako zbabelec ušiel do zahraničia, kde žije a pracuje.

Ale vždy sa vrátil. Po dobu troch rokov prejavil záujem. Podporil ma, keď videl, že som si kúpila prvé tričko od jednej z mojich obľúbených rockových skúpin. Pochválil ma za moje úspechy v recitácii a divadle. Prišiel ma podporiť, keď sme mali posledné predstavenie. Smeje sa na mojom zvláštnom humore. Hrá so mnou počítačové hry, ktoré mi mama nedovolí. Drží ma v objatí tak dlho ako potrebujem, pretože vie, že som od toho závislá. Pustí ma mimo mesto za mojimi kamarátmi a potom pre mňa príde.

Zaujíma sa. Prijíma ma ako svoje dieťa. Nech robím čo robím. Ľúbi ma lebo vie, že som to stále ja. Jeho malá zlatá Millie, ktorá len rastie.

A preto sa teraz usmievam a plačem zároveň. Možno ho moja mama nenávidí. Možno ho moja sestra nemá rada. Možno ho veľa členov mojej rodiny zavrhlo a nahradilo mamininým priateľom.

Ale ja ho stále milujem. Je to stále ten muž, ktorý mi ako šesťročnej kúpil stavebnicu. Je to stále ten istý muž, ktorý pre mňa prišiel do škôlky a ospravedlnil sa, že neprišiel skôr. Je to stále ten istý muž, ktorý ma nechal hrať strieľačky pre chlapcov. Je to stále ten istý muž, ktorý ma vždy zdvihol na svoj chrbát a ukazoval mi svet z výšky. Je to stále ten muž, ktorý ma húpal na hojdačke a smial sa, keď som chcela stúpať do výšok.

Je to môj hrdina, ktorý ma nechal spávať pri ňom, keď som mala zlé sny. Je to môj hrdina, ktorý vždy odniesol pavúka, kvôli ktorému som sa rozplakala. Je to môj hrdina, ktorý zabil osu hneď potom čo vletela do mojej izby. Je to môj hrdina, ktorý mi pomohol naučiť sa riadiť bicykel.

Je to môj otec a ja ho budem milovať vždy. Nech sa stane čokoľvek.