Posledný ťah linkou. Pozrel som na seba do zrkadla. Uškrnul som sa. Pod mojimi očami bola tmavá vrstva očných tieňov, ktorá zvýraznila moje kruh pod očami. Pod okom som mal natiahnutú rovnú linku, ktorú som na konci zatočil. Vedľa ľavého oka som naškrtol dve malé srdiečka. 

Pootočil som hlavu. Moje vlasy mali jemný fialový melír. Nedávno som si kúpil fialovú kriedu a teraz som ju konečne otestoval. Nehodlal som to, ale fixovať lakom, keďže som to len skúšal. Ďalej mi pohľad spadol na moje prepichnuté ucho. Zicherka nebola hrdzavá. Bola kompletne nová. Pre istotu som ju prečistil. Len, aby som si neinfikoval ucho, keď som ho prepichol. Uznávam bolelo to. Ale stálo to za to.

Prešiel som si prstami po tvári. Hneď som sa pozrel na moju kombináciu čierneho a strieborného laku na nechty. Konečne som sa na seba usmieval. Konečne som sa cítil aspoň z časti pohodlne a dobre v mojom tele. V zrkadle som konečne videl seba.

,,Elen! Elen, poď dolu!" hneď ako som sa začal cítiť dobre, tak rýchlo to muselo odísť.

Vyšiel som z kúpelne. Zbehol som schody. Vôbec mi nenapadlo sa dať dokopy. Vždy sa snažím pred tou ženou vyzerať ako dievča. Aby bola na mňa hrdá. 

,,Potrebujem, aby si zašla do- Čo to máš na sebe? Okamžite sa maž odmaľovať?! Si ty kompletná?!" najprv som divne na ňu pozrel.

,,O čom to-" pozrel som do najbližšieho zrkadielka a zbledol.

Môj fialový melír, očná linka, očné tiene, zicherka v uchu, lak na nechtoch... Čiapka skrývajúca moje vlasy, aby vyzerali krátko. Chlapčenské oblečenie... Uvedomil som si, že som spravil chybu...

,,Máš pätnásť rokov, pre Boha! Čo si ty o sebe už myslíš?! Okamžite to daj dolu! Čo keby tu teraz prišla tvoja stará mama?! Infarkt by dostala! Uvažuješ ty vôbec?! Si na takéto veci moc mladá!" ziapala po mne.

Len som ticho pozrel na zem.

,,Čo mám ísť-"

,,Takto nepôjdeš nikam! Čo by si o mne ľudia pomysleli?! Všetci ťa tu poznajú, Elena!" ďalej kričala.

,,Babke ani otcovi to nevadí!" zavrešťal som na ňu.

Vtedy mi strelila facku. Zaslzili mi oči. Zazrel som na ňu. Vybehol schody hore. Nahádzal veci do ruksaka. Vytiahol kartičku na vlak. Zbehol schody dolu. Rýchlo som obúval tenisky.

,,Čo si myslíš, že-"

,,Sťahujem sa k otcovi," preniesol som chladne.

,,Nemôžeš! Nemáš osemnásť! Ja som tvoj zákonný zástupca! Ja sa o teba starám! Živím ťa!" kričala po mne.

,,To isté robí aj on, mama," preniesol som jedovato a zabuchol za sebou dvere.

Vybehol som z toho prekliatého dvora, z tej prekliatej dediny. Na stanici som si kúpil lístok do na vlak a čakal. Desať minút. Zavolal som otcovi. Plakal som. Vzlykal.

,,Áno?" ozvalo sa.

,,Oci... môžem prísť?" preniesol som s plačom.

,,Čo sa stalo, Leo?" spýtal sa.

,,M-môžem?"

.

.

.

,,Ty vždy, Leo. Nezabudni, že ťa ľúbim, dobre?" zavesil.

Usmial som sa pre seba. Aspoň ty, oci. Aspoň ty.