George R. R. Martin raz povedal: 

Myslím si, že existujú dva typy autorov, architekti a záhradníci. Architekti všetko plánujú načas dopredu, ako keď architekt buduje dom. Vedia, koľko veľa izieb bude v dome, aký typ strechy bude mať, kadiaľ pôjdu káble, aký typ potrubia tam bude. Všetko to majú nadizajnované a na modrotlači už predtým, ako zatlčú prvú dosku. Záhradníci vykopú jamu, vhodia dovnútra semienko a polejú ho. Akosi vedia, čo to je za semienko, vedia, že zasadili fantasy alebo mysteriózne semienko alebo hocaké iné. Ale ako rastlina rastie a polievajú ju, tak nevedia, koľko konárov bude mať, toto zisťujú, ako rastie. A ja som omnoho viac záhradník než architekt.

Asi každý spisovateľ by sa tak alebo onak vedel nájsť v tomto citáte. Martin má pravdu v tom, že každý z nás zapadá do jednej alebo onej kategórie. Buď sme tí, čo si radi plánujú a rozpisujú veci vopred alebo sme ako pomyselní záhradníci, ktorí zasejú prvé semienka nápadu a potom sa oň starajú, až dokým z neho niečo nevyrastie. Ani jeden z týchto postupov nie je nadradený druhému, všetko už záleží na autorovi samotnom a ako s nimi dokáže sám pracovať. Napríklad ja osobne si neviem predstaviť, že by som mal písať niečo na štýl záhradníka a už vôbec nie fantasy zasadené do fiktívneho sveta, aké plánujem teraz.

George R. R. Martin je síce dôkazom toho, že takáto metóda funguje a dá sa s ňou pracovať, ale moja osobná preferencia je si radšej naplánovať mnoho vecí vopred a vytvoriť si akýsi základ, na ktorom budem budovať príbeh ako dom, tehla po tehle. Oba tieto postupy písania majú svoje špecifické výhody a nevýhody a iba málo ľudí je 100% na jednej alebo onej strane tohto spektra. Aj keď sa považujem za autora architekta, nie vždy vopred štrukturálne plánujem všetko do detailov (napr. tieto články, pri ktorých plánujem iba tému a snažím sa vytvoriť iba hrubý odhad štruktúry v hlave), lebo niekedy je proste lepšie mať dvercia otvorené novým príležitostiam, ideám a pohľadom. 

Zas na druhej strane je podľa mňa prospešné pre autorov záhradníkov, pokiaľ budú mať aspoň akú-takú šajnu o tom, čo chcú písať, pokiaľ sa jedná o niečo dlhé, inak si môžu zasiať väčší les, ako dokážu obstarať. Pekným príkladom tohto je George R. R. Martin, ktorého fiktívny svet Piesne ľadu a ohňa sa stal tak komplexným pralesom, že bez plánu sa z neho len tak nevymotá. Zatiaľ posledné publikované dielo tejto ságy, Tanec s drakmi, bolo publikované v roku 2011, čiže 9 rokov dozadu. 

Martinov záhradnícky prístup k písaniu mu fungoval veľmi dobre pri prvých 3 knihách Piesne ľadu a ohňa, ktoré napísal s dvojročnými odchýlkami v rozmedzí rokov 1996 až 2000. Hostina pre vrany, t.j. štvrtá kniha, vyšla až v roku 2005 a táto kniha je notoricky známa vo fandome ako tá, ktorú buď milujete alebo nenávidíte práve preto, že výrazne rozšírila celkový príbeh a pridala do pomyselnej hry o tróny nových hráčov, čím sa stal príbeh ešte komplexnejší ako predtým. Pieseň ľadu a ohňa bola príbehový obor už pred štvrtou knihou, ale táto z nej urobila príbehového kolosálneho hada, ktorý sa ešte viac zväčšil a zauzlil v Tanci s drakmi.

Osobne som takisto zvedavý, ako sa chce George popasovať s Daenerysiným príbehom, ktorý snáď nemá ani konca. Síce ma jej príbehová linka zaujala a neunudila k smrti, je zjavné, že pri nej sa autor zamotal do bludiska, z ktorého sa len tak nevymotá. Daenerys má pred sebou toľko potenciálne komplexných príbehových bodov, že budem úprimne prekvapený, ak sa jej podarí opustiť Záliv otrokárov a vydať sa na plavbu do Westerosu. V seriáli sa jej to podarilo, ale aj tam to bolo citeľne značne uponáhľané a nerozvité, celkovo také nemastné-neslané a nedorobené.

Z Georgeovej proto-osnovy série, ktorú odoslal ešte kedysi vydavateľovi, je zrejmé, že chce Daenerys dopraviť na západ, ale ak sa mu to uveriteľné podarí v rámci jednej knihy bez toho, aby ju musel rozdeliť na štvoricu 1000-stranových románov, tak klobúk dole, majstre! Oslobodenie otrokov v Essose, zjednotenie národa Dothrakov a zaistenie stability bude pre 16-ročnú Daenerys (a Georgea) veľké sústo, možno až príliš veľké, a to aj vtedy, ak vezmeme do úvahy to, že Daenerys sa rozhodne na konci Tanca s drakmi znovu prijať svoju dobyvačnú stránku osobnosti a skončiť vojnu s otrokármi bez kompromisov a milosti (akože, povedzme si úprimne, ani sa jej nečudujem, burn the rich!).

 Práve pri postave ako Daenerys je veľmi citeľné, že jeho výrazne záhradnícky prístup k písaniu má svoje nevýhody. Síce mal ohľadom nej nejaký plán, ale z nejakého dôvodu sa rozhodol vysadiť tony semienok ideí a teraz poriadne nevie, ako sa dobre preklčovať cez húštinu príbehového lesa. Ak by sa George rozhodol skôr opatrne plánovať a nie iba sadiť semienka, tak je pravdepodobné, že by sme už možno mali sľubované Víchry zimy v policiach. Alebo je jednoducho pomalý a to bez ohľadu na štýl písania knihy, ktovie.

Síce tu neskutočne ospevujem architektonický prístup k písaniu, aj s ním sú späté problémy a keby len zopár. Sám dobre poznám, že z plánovania sa môže stať niečo, čo vás prestane baviť a zvlášť vtedy, ak nedokážete upokojiť svoje perfekcionistické a "anti-záhradnícke" tendencie. Z písania príbehu sa vtedy môže stať skôr niečo ako pracovná rutina, ktorú nemusíte byť schopní dokončiť, lebo vás jednoducho celý ten proces nebaví až tak, ako rozvíjať nápady voľne za pochodu. A tak sa jednoducho môže vaša vášeň pre písanie premeniť na negatívne pocity, ktorých sa len tak ľahko nezbavíte.

Ďalší problém, s ktorým som sa stretol pri prístupe architekta osobne, je fakt, že niekedy isté veci preplánujete a potom zistíte, že ten plán sa vám nepáči, alebo že nefunguje. Toto nie je samo o sebe taký problém, pokiaľ nie ste na tom ako ja, kedy vám je každá minúta venovaná písaniu drahocenná a nie vždy na to máte čas. Podobná vec môže teoreticky nastať pri záhradníckom prístupe a tam je to posilnené viac o to, ak dielo rovno publikujete a zistíte, že sa vám finálny produkt až tak nepozdáva.

Osobne mám tiež skúsenosť so záhradníckym prístupom, aj keď sa to tak nemusí javiť. Ak si rozkliknete môj profil, môžete si všimnúť, že na ňom mi straší môj starý fantasy príbeh Svetlo Severu, s ktorým by som sa pred ostatnými veľmi nechválil. Presne tento príbeh som napísal bez predom určeného plánu a iba som rozvíjal svoje myšlienky a nápady za pochodu, čo bolo vidieť (ehm, pomýlenie príbuzenských vzťahov pri dvoch postavách, ehm, ešteže ma pozorná čitateľka na to upozornila). Podľa môjho názoru to nie je ani zďaleka produkt, ktorý by sa mohol chváliť nejakou kvalitou, ale nejakým spôsobom nalákal pomerne pekné číslo čitateľov a keď sa tak nad tým zamyslím, nedopadlo to všetko nakoniec tak katastroficky, ako som si predstavoval. 

To už však nemôžem tvrdiť o druhom diele tejto série, Nádeji Severu, ktorú som po niekoľkých prvých častiach nadobro opustil, lebo som si uvedomil, že tá séria nemala až takú budúcnosť, ako som si predstavoval. Zo zlatých jabĺk mi na strome namiesto toho vyrástli kyslasté, horkasté duly (pre Čechov to sú kdoule) a žiadny šťavnatý potenciál z toho nekypel. A vtedy som sa rozhodol prestať starať o tento stromček myšlienok a nechal ho zaľahnúť prachom už navždy, čo čitatelia zobrali pomerne dobre. 

Ono, pravda je taká, že najlepšie je nebyť v žiadnom z extrémnych kútov spektra. Je super mať istý stupeň slobody rozvíjať nápady bez striktného plánu, avšak nie je na škodu, ak si urobíte aspoň nejaký detailnejší plán, ktorý vám pomôže udržať vašu fantáziu na istejšej ceste k vytvoreniu príbehu. To už však záleží na každom autorovi, aký prístup si vyberie. Prvoradé je, zvoliť si systém, ktorý bude pre vás fungovať najlepšie a to už môžete vedieť len vy sami a najlepšie vtedy, ak vyskúšate oba do rôznych stupňov.

NA TENTOKRÁT NEMÁM ŽIADNE ODPORÚČANÉ ČÍTANIE A VIDEÁ