Mnohé fantasy diela sú zasadené do obdobia, ktoré je inšpirované naším obdobím stredoveku, ktoré však bolo celkom dlhé (vo všeobecnosti sa považuje za začiatok stredoveku 5. storočie n.l. a za koniec 15. storočie n.l.) a preto je v ňom nesmierne veľká variácia toho, ako ľudia žili, ako sa vyvíjali kultúry, atď. Nebola to striktne Doba temna, ako by sa vám mohlo zdať z hodín dejepisu na základnej škole, tento termín už dokonca historici a rôzni iní odborníci už nepoužívajú, lebo je podľa ich profesionálneho úsudku nepresný. 

Poďme však k fantasy. Niektorí ľudia si berú z fantasy príbehov obraz toho, ako to asi "vtedy dávno" vyzeralo - galantní rytieri brázdili krajinou, zachraňujúc jednu princeznú za druhou, poddaní boli všetci chudobní ako kostolné myši, vedecký pokrok bol mimoriadne zabrzdený, ženy sedeli doma a riadili sa heslom "Kinder, Küche, Kirche" (z nemčiny, znamená deti, kuchyňa, kostol, toto heslo bolo používané v Tretej ríši ako vzor pre dokonalé nemecké ženušky) a králi si žili bohémske životy a smeli rozkazovať, ako im len prišlo na um a mohli ste byť radi, ak ste sa dožili 30-ky. 

Samozrejme takto to vtedy doslova nebolo a odpovede na rôzne otázky ohľadom stredoveku si vyžadujú komplexné odpovede, ktoré však nemusia byť ani dostupné kvôli absencií zdrojov (napr. doteraz nikto s istotou nevie, ako sa ženy v tých dobách vyrovnávali s menštruáciou a to ani nehovorím o iných zložitejších témach). Keď je nejaké dielo inšpirované obdobím stredoveku a snaží sa navodiť "faux stredoveké vibes", tak to poväčšine znamená, že za vzor sú autorovi hlavne stredoveké Anglicko a Francúzsko, možnože nejaké to Nemecko alebo iné kraje.

Často sa však jedná skôr o stereotypné zobrazenia toho, ako tomu veľmi pravdepodobne bolo a namiesto toho autor skôr upevní falošné predstavy o tejto dobe v mysli čitateľov. Ak sa chcete tomuto vyhnúť a chcete zakomponovať prvky stredoveku do vášho diela realisticky, tak by ste mali venovať množstvo času študovaniu rôznych zdrojov, ako sú učebnice, vedecké publikácie, časopisy, internet (s týmto samozrejme opatrne), atď. Aby som vám trocha to hľadanie uľahčil, tu vám načrtnem niektoré mylné predstavy o stredoveku, ktoré ste mohli nadobudnúť čítaním fantasy alebo aj pozeraním historicky nepresných filmov a seriálov.

1. HYGIENA BOLA OTRASNÁ

Je síce pravda, že hygiena bola v stredoveku oproti tej našej na celkom primitívnej úrovni, nedalo by sa povedať, že by ju ľudia zanedbávali. Aj keď nemali dostupnú tečúcu vodu, ľudia sa snažili dodržiavať čistotu v rámci svojich možností, či bohatí, či chudobní. Štandardy hygieny sa samozrejme nielen líšili od kultúry ku kultúre, ale aj od osobe k osobe. Aj pre väčšinu obyvateľstva, ktorá nepatrila k vrchným vrstvám, bolo normou si ráno umývať tvár a ruky.

Takisto bolo očakávané, že si človek umyje pred jedlom ruky, keďže nie každý mal k dispozícii lyžičky, vidličky a nože a niektorí ľudia teda museli jesť rukami. Už v týchto dobách existovali rôzne druhy mydiel (ktoré vďaka prímesiam byliniek mohli dokonca príjemne voňať) a ľudia si čistili zuby paličkami (najčastejšie lieskovými) a handričkami z vlnenej tkaniny.

O holenie brady sa starali holiči, lebo vtedy boli zrkadlá pomerne nedostupným artiklom a neodrážali dobre odraz ako tie naše dnešné moderné, keďže boli z úplne iných materiálov. Jediní, kto si mohli dovoliť, dennodenné holenie, boli mnísi v kláštoroch, ktorí sa holili navzájom.

Čo sa týka holenia telesného ochlpenia, tu sa to už komplikuje, lebo sa prevažne o ňom dá dozvedieť zo satirických a medicínskych zdrojov, ktoré však nemusia odrážať realitu. Je však známe, že depilácia bola praktizovaná v krajoch pod vplyvom islamu a že niečo podobného prebiehalo aj v Európe, ale toto bola skôr záležitosť vyšších vrstiev. Bežnú poddanú ženu alebo nevoľníčku zaujímali iné starosti ako chlpaté nohy, podpazušie a ruky, ktoré mala aj tak po väčšinu dňa zakryté vrstvami oblečenia.

O odstraňovaní genitálneho ochlpenia sa toho v stredoveku napísalo dosť, ale tieto zdroje by sa mali brať s rezervou, lebo sú často skôr satirického charakteru a nemajú za úlohu informovať, ale zosmiešňovať a vierohodnosť ostatných zdrojov je historikmi spochybňovaná dodnes. Je však zjavné, že síce na jednej strane bolo odstraňovanie genitálneho ochlpenia zatracované ako prejav márnivosti, na druhej strane boli bezchlpé mladistvé telá predstavované ako ideál krásy.

Na vyprázdňovanie sa používali hlavne latríny a výlučky končili v miestnych žumpových jamách, odkiaľ mohli byť potom zobraté a použité na poliach ako hnojivo. Na hradoch sa vykonávala potreba takisto na rôznych latrínach a prevétoch a takisto tu výlučky smerovali do žumpy, ale tu sa o to staralo špeciálne potrubie. Okrem prevétov a latrín boli k dispozícii aj nočníky, ktorých obsah sa musel vyhadzovať.

Čo sa týka kúpania, tak to si bežný poddaní alebo nevoľníci nemohli dovoliť a dokonca aj mníchom bolo povolené sa kúpať len pár krát do roka. Prenášať a zohrievať vodu bolo v tej dobe náročné a ani najbohatší páni sa nekúpavali v obrovskom množstve vody. Zvyčajne používali drevené vane a kúpanie sa vykonávalo tak, že sa telo oblievalo zohriatou vodou, ktorá mala stekať do vane, takže romantické kúpele vo vani so sviečkami boli v tej dobe niečím nevídaným.

Priemerný poddaný síce nebol ukážkovým príkladom hygieny a snažil sa skôr o odstránenie najhrubšej špiny, ale aristokrat si už mohol dovoliť sa venovať svojej hygiene viac, zvlášť kvôli rôznym špeciálnym udalostiam ako hostiny, oslavy, atď. 

Aj keď je stereotypný obraz špinavých poddaných, ktorí sa vody nedotkli snáď roky, nesprávny a ľudia všetkých spoločenských tried sa snažili dodržiavať čistotu tak, ako len mohli. Je však pravda, že aj najzámožnejší európski aristokrati sa hygienou nechytali na ľudí z Byzancie alebo moslimov. 

Čo sa týka prania oblečenia, tak to sa mohlo vykonávať tradične v rieke, doma v kadi alebo na miestach, ktoré by sme mohli nazvať práčovňami. Tieto činnosti boli tradične ženskou doménou a nebolo bežné vidieť mužov účastniť sa takýchto činností, dokonca sa od nich ani neočakávalo, že by mali pomáhať s nosením vody. 

Oblečenie sa obyčajne čistilo iba vo vode, ale mohla sa pri tom použiť aj bylinka mydlica lekárska, ktorá sa mohla použiť aj na najjemnejšie materiály. Ďalej sa na umývanie oblečenia používal aj pamajorán/oregáno vďaka svojej príjemnej vôni. 

V stredoveku sa však oblečenie nosilo na vrstvy a tie vrchné sa zvykli iba oprášiť a vo všeobecnosti bolo umývanie oblečenia obmedzené kvôli času a zdrojom. Najčastejšie sa umývala spodná bielizeň a aj to nie tak často, ako to robíme my v dnešnej dobe. Čo sa týka poddaných a nevoľníkov, tak u tých platilo, že pokiaľ oblečenie nebolo v totálne dezolátnom stave, tak sa mohlo v pohode nosiť ďalej.

Už v týchto dobách existovali aj rôzne metódy na odstraňovanie škvŕn, navracovanie vyblednutých farieb látky alebo dokonca aj na žehlenie. Takisto sa niektoré typy oblečenia voskovali, aby boli nepremokavé, ale toto si poddaní a nevoľníci dovoliť nemohli, lebo vosk využívali na iné veci. 

V týchto dobách bolo bežné, že sa šírili rôzne ochorenia a slabá hygiena sa na tom istotne z časti pričinila, ale takisto za to môže nevedomosť ľudí o tom, čo choroby spôsobovalo a ako sa prenášali. Čierna smrť bola len jednou z mnohých epidémii, ktoré postihovali ľudí v stredoveku, aj keď bola asi najsmrteľnejšia. 

Mimo klasických ochorení boli príprava a skladovanie jedla takisto riskantné a ani zďaleka tak prepracované, ako sú dnes. Bežnými boli aj rôzne kožné ochorenia, ktoré však mohli byť spôsobené aj slabou výživou a nielen hygienou. 

Takže v skratke bola hygiena v tej dobe naprd, ale nebola až taká otrasná, ako sa môže zdať.

2. MEDICÍNA BOLA POMERNE ŠARLATÁNSKA A NEPREMYSLENÁ

Otázka medicíny je pomerne komplexná a odpoveď na ňu sa líši od miesta k miestu. Veľká časť medicíny bola, ako už dnes vieme, vedecky nesprávna a neúčinná, ale nie vždy to tak platilo. Medicína v Európe bola značne ovplyvnená starogréckou a starorímskou, hlavne teóriami mužov ako Hippokrates, Aristoteles a Galénos.

V týchto dobách došlo k prelínaniu hraníc medzi medicínou, filozofiou a náboženstvom, takže môžete naraziť na stredovekých doktorov, ktorí by ukázali na vaše hriechy ako zdroj choroby, ale už v tých dobách lekári a rôzni iní liečitelia hľadali zdroj chorôb a rôznych iných nemocí v prírode a nie v duchovne a to platilo aj pri duševných chorobách a poruchách. 

Stredoveká medicína takisto vnímala to, že choroby sa mohli šíriť z človeka na človeka, ďalej aj to, že niektoré typy životného štýlu mohli ohroziť zdravie a aj to, že niektorí ľudia mali väčšie šance mať horšie zdravie. Lekárstvo sa vo všeobecnosti dalo študovať na rôznych školách a medicína mala svoj teoretický spísaný základ, aj keď nemusela byť nutne aj v skutočnosti funkčná.

Napríklad lekári v týchto dobách sa riadili Hippokratovou teóriou 4 základných telesných tekutín (tzv. humorálna teória), ktorých rovnováha zaisťovala dobré zdravie a dôležité bolo ju aj zachovať a to metódami ako nútené vracanie, púšťanie žilou alebo prikladanie pijavíc. 

Starogrécka medicína však bola ovplyvnená aj staroegyptskou a arabskou medicínou, zvlášť čo sa týka chirurgických zákrokov a pitvy (u Rimanov a Grékov boli tieto veci pomerne tabu, takže Egypťania a Arabi ich v tomto ohľade predčili, keď sa budete učiť na maturitu z biológie, tak sa budete mať šancu dozvedieť o všelijakých bizároch, ktoré starogrécka medicína vymyslela).

Vyrovnávanie hladiny 4 humorálnych tekutín pomocou púšťania žilou

Kvôli nedostatku vedomostí a neprístupnosti metód sa snažili vedci a lekári v týchto dobách prísť s rôznymi vysvetleniami pre príčinu chorôb, napr. sa verilo, že smrad vo vzduchu spôsoboval choroby. Preto morová maska a morový kostým bol navrhnuté tak, aby sa smradľavý vzduch nedostal k telu a nespôsobil chorobu (v zobáku masky boli bylinky a kostým sám o sebe chránil telo, avšak chránil ho pred mikróbmi a nie pred smradom). 

Rozšírené bolo aj liečenie s pomocou byliniek, ktoré nebolo až také neúčinné, ako by sa mohlo zdať a aj keď bolo súčasťou ľudového liečiteľstva, tak ho ani študovaní lekári neignorovali. Napr. svätá Hildegarda z Bingenu kombinovala vedomosti z gréckej medicíny a ľudovej medicíny s vlastnými hypotézami a vierou. Hildegarda takisto spísala množstvo vedeckých a medicínskych spisov, ktoré boli pomerne komplexné a vďaka ktorým sa zapísala do histórie vedy (a ak sa chystáte na maturitu z biológie ako ja, tak sa o nej budete istotne učiť).

Znázornenie anatómie človeka, pravdepodobne arabský alebo perzský zdroj

Na bylinky sa nechodilo len do prírody, ale zakladali sa aj rôzne záhrady (najčastejšie v kláštoroch, kde sa aj sústredilo učenie o medicíne), ktoré poskytovali väčšie množstvo byliniek, aké by ste mohli nájsť v lesíku alebo pri ceste. Vedomosti sa takisto často spisovali a aj prekladali z rôznych cudzích zdrojov, obyčajne arabsko-perzských a nepredávali sa len ústne. Prvé nemocnice v pravom slova zmysle vznikali v arabskom svete a dá sa konštatovať, že veľká časť posunov v medicíne sa dá prisúdiť práve im. 

O medicíne z tejto doby sa dá dozvedieť značné množstvo vecí a osobne nemienim z tohto článku urobiť encyklopédiu medicínskych poznatkov zo stredoveku, ale snáď vám aspoň týchto niekoľko bodov pomohlo.

3. MEČE BOLI NAJPOUŽÍVANEJŠOU ZBRAŇOU NA BOJISKU

Meč je asi najtypickejšou fantasy zbraňou a odjakživa bol. História mečov je komplexná a ich používateľnosť, typy a roly sa menili od doby k dobe, od kultúry ku kultúre a od človeka k človeku. Dá sa však skonštatovať, že meč nebol lacnou záležitosťou pre svoju výrobu a k potrebnému výcviku k úspešnému narábaniu.

Práve preto boli najbežnejšími zbraňami rôzne typy tyčových zbraní ako napr. halapartňa, kopija, naginata, atď. Tyčové zbrane sú v podstate dlhé kusy dreva, na ktoré stačí pripevniť kratší kus ostrého kovu a môžte vyraziť do akcie. K tomu dodávajú výhodu v tom, že môžete s nimi útočiť na dlhšiu vzdialenosť a môžete sa zamerať na rôzne slabiny, takže sa nemusíte lopotiť blízko k nepriateľovi a riskovať, že vám odsekne hlavu svojím mečom.

Ona-bugeiša, ženská japonská bojovníčka, prislúchajúca k spoločenskej triede samurajov, so smrtiacou naginatou

Takisto sú rôzne typy tyčových zbraní prispôsobené nielen na bodanie, ale aj na sekanie a rezanie a nevyžadujú toľko tréningu ako meč. Pre armádu zloženú z bežných poddaných a nevoľníkov bola preto kopija asi omnoho lepšou voľbou ako nejaký drahý meč. Masovo produkovať tyčové zbrane bolo k tomu lacnejšie oproti produkcii mečov.

Okrem iného je dôležité spomenúť to, že armády v stredoveku boli zložené z viacerých typov jednotiek a že vojaci mohli disponovať viacerými typmi zbraní, ktoré používali v odlišných situáciách. Meče boli často skôr druhotnými zbraňami a tie lacnejšie a efektívnejšie tyčové boli tými primárnymi. To znamená, že ak by nejaký rytier stratil na bojisku svoju kopiju alebo halapartňu, siahol by po svojom meči, pokiaľ si ho nezvolil za primárnu zbraň.

4. ŽENY SEDKALI DOMA NA ZADKU A STARALI SA O DETIČKY A KUCHYNKU 

Je síce pravda, že by sa v stredoveku mohli nejaké takéto ženušky nájsť, ale určite to nevystihuje väčšinu z nich. Aj keď sa rola žien v dobách stredoveku líšila od kultúre ku kultúre, ženy museli pracovať podobne ako muži a aristokratické a iné vysoko postavené ženy tiež neposedávali doma so šitím pri kozube, čakajúc na chrabrých manželov. Ženy okupovali, podobne ako muži, značné množstvo rolí v stredovekých spoločnostiach a nemuseli byť vždy tak slabé a podriadené, ako by sa nám na prvý pohľad mohlo zdať.

Zoberme si napríklad mníšky, ktoré by nejednému z nás pripadali ako jedny z najutlačovanejších žien v stredovekej spoločnosti. Síce sa na ne vzťahovali rôzne prísne pravidlá, ktoré stanovovala cirkev, niektoré mníšky nemuseli celý život iba spievať náboženské piesne a modliť sa 24/7. Abatiše (t.j. vedúce kláštorov) boli pomerne vplyvné ženy a mohli držať moc aj nad mužmi a dokonca vlastniť majetok a vplývať na cirkev a vedu, keďže kláštory boli jedny z mála miest, kde sa mohol človek priučiť medicíne.

Od vydatých žien sa očakávalo, že svojim manželom budú pomáhať v biznise a rôznych iných činnostiach a to isté platilo aj pre aristokratické ženy. Ak manžel lord odišiel do vojny aj s armádou, tak sa od jeho manželky očakávalo, že sa zhostí velenia nad jeho pozemkami, ak ich deti boli ešte príliš mladé alebo ak deti vôbec nemali. To znamená, že ak by nepriateľská armáda začala obliehať hrad, tak pripadlo na ženu, aby riadila a pripravila hrad na obliehanie. 

Aristokratické ženy mali taktiež šancu vládnuť aj ako regentky svojich mladých synov a dokonca vládnuť aj vo svojom mene a plnom práve. Ženy by ste dokonca mohli nájsť aj v "neštandardných" zamestnaniach ako kováčstvo a iné remeslá, často sa však jednalo skôr o vdovy, ktoré sa zhostili biznisu svojich zosnulých manželov.

K tomu v histórii nie je žiadna núdza o veľkolepé a slávne ženy. Eleonóra Akvitánska, ktorá žila v 12. a 13. storočí, sa stala jednou z najvplyvnejších a najbohatších žien Európy už v 15-tich rokoch, kedy zdedila majetky po svojom otcovi a stala sa vojvodkyňou Akvitánie a grófkou z Poitou. To z nej robilo asi v tej dobe najcennejšiu potenciálnu nevestu pre hocakého aristokrata.

Eleonóra sa v priebehu svojho života stala prostredníctvom sobášov francúzskou a neskôr anglickou kráľovnou. Keď jej prvý manžel kráľ Ľudovít VII vyrazil na križiacku výpravu, tak sa spolu s ním vydala na cestu aj Eleonóra, čo je veľmi nezvyčajné na tú dobu. Eleonóra bola podľa historických prameňov pomerne tvrdohlavá a zanechala za sebou bohatú históriu.

Svätá Oľga Kyjevská, kňažná a regentka Kyjevskej Rusi, prehlásená pravoslávnou cirkvou za "Seberovnú apoštolom"

Ďalšou ukážkou vysoko postavenej ženy je sv. Oľga Kyjevská, ktorá sa preslávila ako kňažná a manželka kniežaťa Igora Rurikiča a neskôr regentka Kyjevskej Rusi za svojho syna Svjatoslava. Keď jej manžel chcel vybrať dane od kmeňu Drevľanov, tí ho namiesto toho zavraždili a poslali Oľge ponuku, aby sa vydala za ich kniežaťa Mala. Drevľanom sa Oľga za vraždu Igora pomstila podľa kroniky 4-krát:

1. raz - 20 drevľanských vyslancov nechala v loďke odniesť a zaživa ich dala pochovať, vraj sa ešte naklonila k hrobu a pozerala sa, ako trpia

2. raz - Oľga si vypýtala od Drevľanov nových urodzených poslov, tentokrát najlepších z najlepších, nechala ich zaživa upáliť v kúpeli, ako sa pripravovali na stretnutie s ňou

3. raz - prišla s neveľkou družinou do zemi Drevľanov, aby vykonala podľa obyčaja obrad tryzny na hrobe svojho muža, Drevľania sa na hostine opili a Oľga nechala 5000 z nich zmasakrovať (kam sa hrabe Tywin Lannister a Červená svadba) 

4. raz - Oľga vtiahla do zemi Drevľanov s vojskom a podmanila si ich, podľa legendy nechala hlavné mesto Korosteň vypáliť pomocou vtákov (k nohám im mali pripevniť horľavinu so sírou)

Podobných žien so silným postavením ako Oľga a Eleonóra bolo v histórii viac, akoby sa mohlo jednému zdať a menovať ich všetky by nám zabralo mimoriadne dlho. Existoval aj počet žien, ktoré sa k moci nedostali prostredníctvom manželstva alebo svojich detí, ale sa brali ako vládkyne vo vlastnom mene a práve, sem patrili napr. Margaréta I. (kráľovná Dánska, Švédska a Nórska), Izabela I. Kastílska (kráľovná Kastílie a Leónu), sestry Mária a Hedviga z Anjou (Mária bola kráľovnou Uhorska, Chorvátska a a Rašky, zatiaľ čo Hedviga bola kráľovnou Poľska), atď. 

5. JEDLO BOLO OMNOHO PRIMITÍVNEJŠIE AKO DNES

Áno, jedlo nižších vrstiev bolo pomerne jednoduché, ale aj oni si mohli dovoliť dochucovať pokrmy bylinkami. Bohatšie a vyššie vrstvy si mohli užívať pomerne pestrú stravu, či už prezentáciou alebo zložením a obľúbené boli rôzne pre nás čudné prezentácie jedál ako opečený páv s jeho prekrásnym perím ako ozdobou (samozrejme tie perá istotne nepiekli), rôzne skulptúry z koláčov (napr. hrady), omelety vytvarované ako kvety, bravčové mäsové guľky podobajúce sa na pomaranče, pečivo podobajúce sa na hrachové struky s hráškami, atď.

V stredoveku bolo takisto bežné pre vyššie vrstvy konzumovať korenené jedlo a väčšie množstvo mäsa ako poddaní, ktorí si ho nemohli zväčša dovoliť a ich strava bola preto s väčšou zeleninovou zložkou, ako by si niekto mohol pomyslieť. O stravovaní poddaných sa toho nevie až tak veľa ako o stravovaní vyšších vrstiev, lebo vzdelanosť bola medzi poddanými nízka a kuchárske knihy sa zameriavali na chute bohatých. 

A nie, jedlo nebolo iba v odtieňoch hnedej, ale bolo aj farebné, zvlášť čo sa týka rôznych dezertov. Už v tej dobe vedeli ľudia vyrábať potravinárske farbivá z prírodných zdrojov. Takisto už vtedy sa jedli šaláty zložené z rôznofarebných lístkov, plodov (áno, mnohé druhy "zeleniny" sú plody a teda technicky spadajú do ovocia, ale nehovorte to kuchárom) a kvetov. 

Chlieb už v tej dobe patril k najzákladnejším potravinám a jeho kvalita sa líšila podľa toho, pre koho bol robený, kde bol robený a z akých surovín bol robený. Aristokrati si mohli dovoliť jesť kvalitný biely chlieb, poddaní sa museli uspokojiť s celozrnným a pokiaľ došlo k hladomoru alebo vojne, tak sa chlieb vyrábal zo surovín ako hrášková, fazuľová alebo liesková múka. 

Niekedy sa stalo, že sa na múku zomlela aj úroda napadnutá hubou kyjaničkou purpurovou, ktorá mohla vyvolať u ľudí ergotizmus vplyvom alkaloidov produkovaných hubou. Ergotizmus sa prejavoval hnačkou, suchou gangrénou, kŕčmi, halucináciami alebo psychózou a epidémie tohto ochorenia neboli v stredoveku niečím nezvyčajným.

Koláč z mihulí, delikatesa v stredovekom Anglicku

Čo sa týka stolovania v stredoveku, tak nebolo také "nekultúrne", ako by niektoré dielka mohli naznačovať. Stolovacie maniere boli už vtedy pomerne dôležité aj pre poddaných a nevoľníkov, ktorí si pred jedlom umývali vždy ruky. Aj deti poddaných sa učili jesť lyžicami a nožíkmi (vidličky vtedy ešte neboli) a utierať si ústa od jedla.

Dokonca pre aristokratov existovali knihy, ktoré sa zaoberali stolovacou etiketou a dobrým správaním. Kosti sa mohli hádzať psom a keď sa aj nejaké tie omrvinky a zvyšky dostali na podlahu, tak sa podlaha čistila. Viete, už vtedy ľudia nechceli jesť v totálnej špine, pokiaľ nemuseli.

Citrónové koláčiky, obľúbený pokrm Sansy Starkovej a nejedného labužníka zo stredoveku

Ďalším klišé stredovekej alebo "faux stredovekej" kuchyne je fakt, že sa pilo veľa alkoholu. Samo o sebe to pravda je, ale tento alkohol bol pomerne v malých koncentráciách a taký malý ležiak zo stredoveku mohli preto piť aj deti. Takže nie, ožrať sa na hostine v stredoveku nebolo niečo veľmi ľahko dosiahnuteľné, pokiaľ ste si to nemohli dovoliť.

6. KRČMY A HOSTINCE BOLI NA KAŽDOM KROKU

Vo fantasy je mimoriadne bežné, že partička hrdinov sa na svojej výprave usalaší v krčmách a hostincoch, ktoré sú zjavne bežnou súčasťou dedín a mestečiek v krajine. Síce sa o skutočnom počte takýchto prevádzok v stredoveku až tak veľa nevie, určite neboli až tak bežné a k tomu sa ich rozšírenie líšilo od miesta k miestu. 

Väčšie pohostinstvá sa snažili predovšetkým zaujať bohatšiu klientelu obchodníkov, ale takéto prevádzky boli cirkvou vnímané ako "hriešne miesta", ktorých sa mali ľudia strániť kvôli gamblérstvu, pitiu a prostitúcii (ženskej a dokonca aj mužskej). 

Väčšina pohostinstiev však bola súčasťou rôznych fariem a majiteľ farmár ponúkal pocestným za peniaze posedenie za stolom s jeho rodinou, nocľah a potravu pre koňa, čo nie je zrovna bežný obraz vo fantasy dielach. Pohostinstvá, aké si mnohí z nás vo fantasy predstavia, začali prekvitať až potom, ako stredovek skončil.

.

.

ZDROJE A ODPORÚČANÉ ČÍTANIE A VIDEÁ

https://www.encyclopedia.com/women/encyclopedias-almanacs-transcripts-and-maps/siege-warfare-and-women-8th-c-17th-c

&ab_channel=WeirdHistory (VIDEO O STREDOVEKEJ HYGIENE)

&ab_channel=TodayIFoundOut (OĽGA KYJEVSKÁ) 

https://en.wikipedia.org/wiki/Women_in_the_Middle_Ages

https://www.moadoph.gov.au/blog/myth-busting-medieval-cuisine/

https://en.wikipedia.org/wiki/Ergotism

subreddit r/askhistorians (SPRAVUJE HO SKUPINA ŠTUDOVANÝCH HISTORIKOV A ZODPOVEDAJÚ NA VŠELIJAKÉ OTÁZKY) 

MOJE POZNÁMKY ZO SEMINÁROV Z BIOLÓGIE