Loreline

Ráno som vstala, ako prvé som ihneď kukla mobil. Lenže, nič! Ach Bože... Keď som to na obede povedala Steveovi, tiež z toho nebol najšťastnejší.

Celý deň bol nesvoj. Nezabával sa tak ako minule, jeho úsmev som si musela vydobiť a len málokedy sa zasmial nahlas. Zobralo ho to, keď som ho videla, aký je smutný, normálne som si povedala: Čo tam po mobile, kúpim si nový. Ale len nech sa konečne usmeje.

Dnes som išla na izbu trochu skôr. Zmyla som si vlasy, keďže na plagátoch bol na dnes večer plánovaný Gala večer. Videla som, ako niečo pripravovali keď som išla na izbu. Na veľkej trávnatej ploche, kde boli normálne lehátka, všetko spratali.

Namiesto toho, tam bolo veľa, veľa stolov, s bielymi obrusmi a červenou dekoráciu. Čiže ak som som to dobre pochopila, tak si naberiem jedlo v reštaurácií a pôjdem ho zjesť na stôl.
Vyšla som z kúpeľne, vlasy som mala v uteráku. Otvorila som veľkú skriňu, sadla som si na posteľ s výhľadom na moje veci. Čiže, môžem si vybrať dva štýly. Buď klasický, ako rifle a tričko alebo plesový, ako šaty alebo sukňa.

Zo skrine som vybrala džínsy a krop top. Oblieka som sa, spravila jemný make-up. Uterák som si dala z vlasov dole, rozčesala som sa. Spravila som si drdol. Z kufra som si vybrala čierno červenú kabelku Michael Kors. Dala som so nej všetky potrebné veci.

Na ruku som si pripla hodinky, obula si teniskové lodičky a vymenila si náušnice za malé kremové bodky. Bolo to fajn. Vyšla som z mojej spálne, potichu zaklopala na dvere tej Steveovej.

,,Áno? "

,,Steve? Ideš už, ja áno."

,,Hej, hej, chvíľku počkaj. Napríklad pred izbou? "

,,Dobre, dávam ti dve minúty a čakám ťa vedľa v mojej izbe." to znelo kúsok divné, ale nevadí.

,,Dve? Čo som ja rychlík?! "

,,Nie, to teda nie si, ale tiež nie si žena a nemáš právo sa hodinu upravovať."

,,To mal byť vtip?! No dobre, choď už."

,,Okej, idem. Budem v izbe."

,,Hej, to už si vravela."

Nemala som slová na odpoveď, vrátila som sa do izby. Vážne asi po troch minútach som počula klopkanie na moje dvere. Vstala som z postele, otvorila dvere. Nik tam nebol, tak som vyšla z izby. Vzala kartu. Áno, čakal ma na chodbe.

Zelené tričko s bielym nápisom SINGLE. Čierne padnuté nohavice. Vo vrecku iPhone. Vlasy upravené, asi nagélované.

,,No poď fúria, a že kto tu na koho čáka..."

,,Veď dobre."

,,Počul si čo dnes je?"

,,AHM, Gala večer."

,,Áno."

Keď sme prišli k jedálni, ja som išla svojim smerom a Steve svojim. Boli tam úžasné jedlá, rôzne špeciality.
Niečo ž toho som si vybrala, k tomu nejaký šalát s olivami. Mala som plný tanier. Očami som hľadala Stevea aby sme vybrali stôl pri ktorom budeme sedieť.

Bol pri koláčoch, kde inde by on mohol byť?! Prišla som k nemu. Najprv si ma vôbec nevšimol, no keď som mu chcela zobrať koláč ž taniera, to už áno.

,,Hej, nechaj to tam!"

,,Haha, dobre. Kde máme stôl?"

,,Neviem, vyber nejaký voľný."

Vybrala som stôl úplne vzadu, lebo vpredu bolo obsadené. Bol okrúhly a mal asi päť voľných miest. Hneď na to si vedľa mňa sadol aj Steve. Asi tri plné taniere rýchlo položil aby mu napadli z rúk. Najedli sme sa, jedlo bolo delikátne. Keď Steve dojedol, chvíľku počkal na mňa a spratal taniere na jednu kopu.

Na veľkom pódiu zatiaľ predstavoval hlavný kuchár svojich pomocníkov. Vstali sme zo stola. Vzala som si kabelku a nasledovala Stevea. Išiel smerom dnu. Všade veľmi hučala hudba a mňa už ž toho bolela hlava.
Síce som cez neho nič nevidela, teda skoro nič. Oproti šiel Bryan. Ufúľaná košeľa, polo vykasaná. Fuj.

Už-už som sa chcela nejak skryť za Stevea, skôr než má uvidí, ale bolo neskoro. To ma nemôže nechať na pokoji?! Našťastie prešiel len popri nás, s tým, že na mňa vrhal ten taký pohľad: Len chvíľku počkaj, ja si po teba prídem!

Snažila som sa tým veľmi nezaoberať. Bolo mi strašne teplo, takže dobre, že sme išli dnu. Tam je klíma. Obzerala som sa naokolo, ani som nekukala kam šliapem a nabúrala som do Stevea. Ani som si poriadne nevšimla kde je ale, s úsmevom mi držal obidve ruky za zápästie akoby šiel niečo povedať.

,,Héj, fúria. Čo keby sme šli do mesta, na nákupy?"

,,Fakt sa ťa pýtam, si ty na ženy?!"

,,Ále, samozrejme. Ale tebe by sa to páčilo, či nie?"

,,Dnes sa mi veľmi nechce, ale môžme ísť zajtra."

Jemne som trhla rukami na náznak, že mi ich má pustiť. Aj to urobil. Krúti hlavou, akože dobre. Vošli sme dnu. Rýchlo bežal uličkou, veľmi som za ním nestihala. Pozeral sa aj za mnou, aj keď videl že som ďaleko, stále išiel ďalej. Dobehla som ho až pri schodoch dole. Čakal ma pod schodami a okom sa na mňa kukal. Behom som išla po schodoch.

Bolo ich tam celkom veľa, už som skoro za polkou. Kúsok som sa šmykla zletela som dole. Lenže nie na tvrdú podlahu, tak ako som čakala.
Bola som na nohách, operetá o Stevea a jeho ruky boli na mne. Pevne ma držal za pás. Pomaly som vydychovala to čo sa stalo.

Bola som ticho, on tiež. V hlave som ešte počula ten šmyk na schodoch. Boli sme tak blízko, že som cítila jeho dych. Pomaly som šla ešte bližšie, on tiež. Naše pery sa dotkli, akonáhle sa to stalo, boli na sebe. Boli tak sladké, ako tie koláče čo večeral. Lenže ja som nevedela či je to správne rozhodnutie. Musela som to urobiť.

Odtrhla som sa od neho a utekala som preč. Naspäť po schodoch hore. Asi pri treťom schodíku som pocítila silnú bolesť v nohe. Aj cez to som stále krívala hore. Nepovedal nič. Bol ticho. Ani jedno slovko. Nič! Ani som sa na neho nepozrela. Vyšla som z hotela a mierila si to k baru.

Popri všetkých zábradliach som prešla k pultu. Dúfam, že s tou nohou nič vážne nemám. Sadla som do na barovú stoličku. Z veľkého balíka fliaš čistej vody som si jednu vybrala. Hlava ma bolela znova. Všade bola hlasná hudba. Stále som mala v hlave otázky typu : Milujem ho? Je to ten pravý? Prečo to urobil? Prečo bol ticho? ...

Otvorila som fľašu, modrý vrchnák položila na stôl a kúsok si odpila. V tom ma niekto chytil za plece. Ako keby som bola chlap. Ach, ten pohľad som asi uhádla. Bol to Bryan.

,,Nechaj ma. Prosím.."

Sadol sa na stoličku vedľa mňa.

,,Tu nie je voľné."

,,No, a?! Nie si tak cool, keď tu tak bezvládne sedíš a piješ čistú vodu."

,,To mi je jedno."

Vážne som sa nedokázala ovládať. Bola som tak prekvapená, vyľakaná a smutná. Prečo bol do kelu Steve ticho?! Najradšej by som hodila nejakú vázu o stenu. Znova, bola som nahnevaná.

,,Bryan, nie som v poriadku, choď prosím preč."

,,Aha, no dobre, ale len pre tento krát."

Ó aké šťastie! Skôr, než sa postavil zo stoličky, pozrel sa na mňa. Z očí mi vyplávali slzy. Skoro som nevnímala Bryana. Prečo bol ticho?!! Prečo? Som taká zvedavá. Najradšej by som šla hneď za ním, dala mu dve facky, ihneď by som sa ho to opýtala a skôr než odpovie, pobozkala by som ho.

Ale sú tu isté prekážky. Moja noha, neviem či som taká aby som mu dala dve facky a nemám na to odvahu. Z kabelky som si vytiahla balíček vreckoviek. Utrela som si slzy, snažila som sa prestať. Dopila som vodu, pomaly sa postavila s cieľom ísť na izbu.

Uvidela som Stevea. Bol rozbehutý, zrazu zastal, pozeral sa naokolo akoby ma hľadal. Neskôr ma našiel. Bol dosť ďaleko. Videl, že sa na neho pozerám aj ja. Išla som čo najrýchlejšie sa dalo. Smerom ku hotelu som Stevea obišla, len tak, bez slova. Ani s náznakom.

Pomaly som ako tak prišla na izbu. Chcela som byť sama. Kabelku som položila na stoličku, zavrela dvere na izbe a prezliekla sa. Nevedela som nájsť svoje pyžamo, neviem kam ho dala upratovačka. Dala som si obyčajné voľne tielko a nohavičky.
Ľahla som si na posteľ, zakryla sa plachtou. Bola som odhodlaná zaspať. Lenže nedalo sa.

Časté otázky. Nedá sa mi zbaviť sa ich. Nedá! Stále som o tom premýšľala. Potichu som plakala.
Možno som na chvíľku zaspala, ale znova som sa zobudila na buchnutie dvier. Steve už asi prišiel.

Spomenula som si na mobil. Kukla som či už sa dal so pohody, ale nie. Je po ňom. Babku som nevidela niekoľko dní. Ani dedka. Ak bude zajtra čas, určite pôjdem za nimi. V krku mi trochu vysmädlo. Keďže na izbe žiadnu vodu nemám, unavene som Vstala z postele. Bosá som čo najtichšie otvorila dvere a isla so tej malej komôrky s chladničku. Zapálila som sa tam svetlo.

Z chladničky som vytiahla čistú vodu. Zatvorila som jej dvierka a napila sa z fľaše. Ale počula som ako sa niektoré dvere otvorili. Prestala som piť a pozrela som sa čo sa deje.

Steve vyšiel z izby. Pozeral sa na mňa ako na zázrak. Nemala som odvahu s ním hovoriť, ale predsa len sa nejaká našla.

,,Nepozeraj sa tak na mňa, nedalo sa mi zaspať."

,,Ani mne."

Nechal dvere svojej izby otvorené a prišiel ku mne.

,,Nedalo sa, bez teba nie."

,,Áno, ani bez teba."

Keď prišiel ku mne a za ruku ma potiahol k sebe, som sa uvedomila že som pred ním len v spodnom prádle.
Prišla som do jeho izby, zrazu všetok smútok opadol. Bola som šťastná, že som s ním.

Keď už sme vedľa seba ležali:

,,Á, prečo si ostal ticho?"

,,Otázky až na zajtra, teraz spi. Dobrú noc."

,,Mm dobrú. "

Tak Ľudkovia🌺 tu je deviata časť. 🎼 Myslím že úplne zvrátila dej.🗼 Ak sa vám táto časť páčila🍀, nezabudnite dať vote aj nejaký ten komentík. ♡ Určité čítajte ďalej! 😀 Ešte to len začína.

Ešte by som vám chcela zaželať šťastný Nový rok 2019. 😇 Nech je lepší ako ten minulý. Aby sa vám darilo či v práci alebo v škole 🤓, vytvárali nové kamarátstva 😉, aby ste boli šťastní,💙 zdraví a tešili sa zo života.👻 Veď už iba 20 minút do nového roku. Takže všetko dobré. 23:40, 31.12.2018

~♥Vaša Romana♥~

(1643 slov)