Loreline

Chcela som mu niečo povedať, no pocit, že mám byť ticho bol silnejší. Otočila som sa na okno a sledovala cestu.
Ku knižke som sa skoro ani nedostala. Vzlietli sme o jedenástej. Keď som pozrela na hodiny, bolo 11:37. Ešte dve hodiny, vedľa tohoto neznámeho človeka menom Steve. Neviem čo si mám o ňom myslieť. Ale je fakt pekný.

Steve

Ešte teraz som v miernom šoku, ako mi Loreline položila ruku na tu moju. Tak som sa jej zľakol! Toto jej nedarujem.
Hodnú chvíľku som sledoval facebook ale neskôr ma to prestávalo baviť. Počúval som len hudbu. Očami som si prezeral lietadlo a niekedy som kukol aj na okno.

Videl som aj letušky v predu, ako rozdávajú občerstvenie. Kým sa tie dostali k nám... Vypol som hudbu, odložil mobil aj slúchadlá. Letuška mi podala dve bagety a išla ďalej. Jednu som teda podal Loreline a jednu som si nechal pre seba.

,,Ďakujem Steve. " povedala a svoj pohľad už odo mňa odvrátila.

,,Ako hovorím, za máličko. "

Po celom lietadle sa ozívali také tie zvuky plastu. Každý mal bagetu, musel ju rozbaliť. Ako ja neznášam ten zvuk!
Rýchlo som dojedol bagetu a už k nám prišli s vodou. Veľký výber, džús alebo voda či cola.

,,Poprosím vás Pepsi."

Letuška mi naliala pohár pepsi a podala mi ho. Položil som si to na stolík predo mnou.

,,Ja si prosím čistú vodu bez bubliniek." povedala Loreline vedľa mňa.

Letuška naliala vodu do bieleho pohára, najprv ju podala mne a ja som ju podal Loreline. Nechápem ako môže niekto piť vodu bez bubliniek.

,,Ako to dokážeš vypiť, také... bez chuti. O ničom. Len čistú vodu?!"

Popola si zo svojej čistej vody bez chuti a pozrela na mňa zabijáckym pohľadom.

,,Ja som nepovedala, že mi to chutí. Piť to dokážem ale dala by som si aj Pepsi. Lenže viem že je to veľmi nezdravé a plne cukru a farbiva."

,,Tak takýto je tvoj dôvod prečo piješ to čo ti nechutí, aby si bola zdravá?!"

,,Zdravá a bez zbytočného tuku. A aby som nebola taká škaredá ako ty!"

,,Tým mi chceš povedať, že som škaredý?! Pozri sa na seba fúria!"

,,Fúria? ! Ako som si zaslúžila takú peknú prezývku?"

,,Aká je nám slečinka odvážna."

,,Nevolaj ma slečinka!"

,,Neotváraj ústa, ešte tí tam niečo vletí..."

Vyzerala ako keby mi na to chcela niečo povedať. Kukla sa na mňa a darovala mi posmešný úsmev. Ja som sa na ňu tiež usmial ale tak naozaj, úprimne.

Loreline

Ten človek ma tak irituje! Vadí mu všetko čo robím, a to som si myslela že aspoň on bude normály. Už bol konečne ticho a nehovoril znova moje problémy. Čo sa on o mňa tak stará. Na čo je mu vedieť prečo pijem čistú vodu bez bubliniek?!
Prílet bol celkom fajn. Aj keď sme kolesami aj poškočili, ale prežili sme to bez problémov. Letušky rozdávali cukriky a ja som konečne odišla od Stevea.

Vyšla som z lietadlá a hneď má ovanul ten teplý, morský vzduch. Milujem ten pocit. Hodinky som si posunula o hodinu neskôr a znova sa pridružila K starým rodičom. Tu sa platí lýrou. Mena na tomto velkom letisku je 1€= 4.78¥ . Síce som v tejto krajine prvý krát, ale viem že je to blbe meniť si peniaze na letisku.

Počkli sme na kufre a vyšli z letiska. Rovno na ceste stalo niekoľko autobusov. Každý bol na inu cestovku. Ledge son nevedela, ktorou cestovkou she is like my, pozrela son as do papera. takže číslo autobusu je 48.

,,Dedo, hľadaj autobus s číslom štyrid-"

,,Štyridsať osem. Ideme spolu fúria. "

Zrazu prišiel vedľa mňa ten Steve. Ten, ktorému vadí všetko čo robím, volá má fúzia a robí si zo mňa srandu.

,,Prekvapená? "

,,Ako si vedel?"

,,Tentokrá len tipujem. Inokedy si človeka prečítam za päť minút, ale ty si ťažký oriešok. "

,,Ako vieš , že ideme spolu. Pôjdem len autobusom. To neznamená, že aj do istého hotelu. "

,,Áno, máš pravdu, neznamená to, že do istého hotelu. Ale pôjdeme tam spolu. Aj do hotela."

,,Prečo by? "

,Lebo vidím, že ty si ta Loreline Twiceová, ktorá ide so svojimi starými rodičmi. Tí spolupracujú s mojím otcom a sú tu pracovne. Len nás zobrali ako na dovolenku. "

Vypočíta som si jeho krátky monológ a po dlhšom čase, keď som to pochopila, som aj konečne našla autobus s naším číslom. Sadli sme si úplne do zadu. Sedela som pri okne a sedadlo vedľa mňa bolo voľne. Babiná s dedom sedeli dve sedadlá predo mnou. Tá zákerná otázka znie: Kto si sadol vedľa mňa? No tri krát hádam. Steve! Prekrutila som očami a darovala sa do okna. Aj keď sme stále čakali na posledných cestujúcich, bolo zaujímavé sledovať ostatných.

,,Prečo by som tí malá veriť?!"

,,Začínaš so mnou novú debatu. Si smelá."

,,Odpovedaj na otázku!"

,,Nemusiš mi veriť, všetko je na tebe. Môžeš, nemusíš."

,,Tak teda nemusím. Ani ti nebudem veriť."

,,Veď uvidíme či nezmeníš názor."

Cesta trvala asi hodinu. Stále som nevidela more. Tak mi to chýbalo. Bolo pol štvrtej miestneho času, keď sme sa dosť al i na hotel. Steve išiel naozaj s nami. Išlo nás viacej. Zobrali sme kufor. Steve mal iba jeden a ja som mala aj veľkú takú tak mi pomohol.

,,Ďakujem!"

,,Nebudem sa opakovať, tak nemáš zač. "

Udiala som sa na neho. Na recepciu sme si na chvíľku položili kufre a v rade čakali. Dali nám látkový fialový náramok. Mne dali izbu samostatne. Načo mi dali dve karty?! Otočila som sa naspäť, že im to poviem, no v tom ma Steve zastavil. Vytrhol mi z ruky karty od izby.

,,Héj!" skríkla som po ňom.

,,Čo? Chod si po kufre a ideme na izbu."

,,Haha, dobrý žart."

,,To nebol žart a teraz chod po tie kufre, aby sme mohli ísť. "

Zarazene som na neho pozerala. Rukou mi ukázal, nech už idem. Tak som išla po kufre a vrátila sa K nemu. Bez slova má pribudol K izbe. Kartou otvoril dvere a pustil má dnu. Bolo to veľmi krásne. Moderné, strop biely, steny kremové a drevený, tmavý nábytok.

Vošla som do malej haly. Mohl mať dva metre štvorcové. Celé som si to tam prezerala. To isté robil aj Steve. Prešla som ďalej. Kufre som nechala v chodbe a vošla do kúpeľne. Tiež to tu nemenili najväčšie ale veľký archívy kút. Menšie umývadlo a samostatne záchod. Všetky kachličky boli biele, s fialovými bodkami a pásikmi... Uzavrela som dvere a vošla do ďalšej malej izby. Bol tam iba malý stolík a pod ním mini chladnička.

Otvorila som ju. Boli tam všetky druhý coly, nejaké džúsy a dve fľaše čistej vody. Vyšla som z tejto malej izbičky a zamierila do jednej z dvoch spálni.
Veľká manželská posteľ, oproti obrovské zrkadlo. Vedľa stolička a stôl. A ako posledné, balkónik. Malý útulňa balkónik, s výhľadom na strom mandarinky, ktorej konáre siahali skoro až na okná.

Krásna izba. Išla som do chodby po kufre a postupne som sa vo svojej izbe vybalila. Steve robil to isté, vedľa v spálni. Mohutné, drevené dvere som mala zavreté, práve keď som všetko dokončila a konečné si sadli na postel, niekto zaklopal.

,,Ďalej."

,,Ahoj Loreline, ideme za rodičmi. Musia nás zoznámiť. Tak poď, ukážeme tí kde majú izbu keby sa niečo stalo. "

Stále som sedela na posteli a tvorila sa, že som ho nepáčula. V tom si povzdychol, prišiel ku mne, chytil má za ruku a potiahol nech už idem.

,,Pod, lebo nedopadneš dobre!"

Nevnimala som jeho slová. Zrazu má zobral na ruky a ja som začala pišťať.

,,Áá, Steve, pusť má dole. Čo robíš, pusť ma! Spadnem. "

,,Nesdneš, neboj sa. Aspoň budeš nabudúce vedieť, že ja na teba čakať nebudem. "

,,Hej to si teda zapamatám. "

Keď sme sa blížili ku recepcii, Steve ma pustil a ja som mohla konečné kráčať po svojich. Pri sklenených dverách už stáli moji s nejakým neznámom pánom.

,, No, už ste tu. Takže Lory, chcela by som tí predstaviť túto pána Halmesburga." podali sme si ruky.

,,Teší ma, Loreline Twiceová. "

,,Je to spolumajiteľ firmy, s ktorou pracujeme. Sme tu s ním pracovne."

,,Ahm."

,,No a toto je jeho syn Steve Halmesburg."

,,My už sa poznáme. " povedala som.

,,Babi, mohla by si na chvíľku?"

,,Ospravedlnte nás." odišli sme ďalej.

,,Prečo s nimi. A ja mám byť so Steveom na izbe?! "

,,Nechápem, čo je na tom zle?!"

,,Agghrr." vrátili sme sa naspäť.

,,Prečo by si mala niečo chápať, však?! " zašomrala som si pre seba.

Vrátili sme sa na svoje izby. Dala som si na seba svoje modré plavky a plášť. Do plážovej tašky som dala kartu od izby a išla K moru.

Aloha! Nová časť. Svoje názory píšte do komentárov. Dufam, že sa vám kapitola páči a prepáčte že som vydala kapitolu o deň neskôr. Snáď tk nevadí. Ďakujem za všetky vote ✴️, budem veľmi šťastná. Prajem pekný víkend a pokojné čítanie ďalšej časti. 😊

~♥Romana~

(1452 slov)