Josh

Včera, keď som prišiel domov, našiel som tam malý žltý papierik s pozvánkou na Vianočný trh na jej škole. Čochvíľa tam budem chodiť aj ja. Som zvedavý, či ma dajú do jej triedy. To by ešte len bolo srandy...

Tú pozvánku dávali asi do panelákov naokolo. Len aby tam vôbec niekto bol. Už som bol neďaleko, keďže bývam skoro za dvoma rohmi od nej.
Po ceste som stretol ale veľa rodičov s malými deťmi alebo žiakov.

Nakoniec som stál asi päť metrov pred pódiom, na ktorom sa zatiaľ len pripravovali ľudia. Boli štyri hodiny aj dvadsaťšesť minút presne. Tuším sa to začína o pol.

Na moje počudovanie tam bolo dosť ľudí, a keby som nebol tak vysoký, asi by som ani nedovidel na pódium. Všade dookola boli stánky a ľudia si tam kupovali niečo vyrobené. Nesmelo to cenu, úplné somariny.

Len tak som tam postával, hľadel okolo a premýšľal som, ako inak by som mohol využiť voľné poobedie. Keď už som nemal nič na robote, aspoň som zašiel sem. Aj keď celkom zbytočne. Ruky som mal vo vreckách ryfiel a v jednom vo vetrovke bol odložený môj mobil, ktorým som kontroloval čas. Po chvíli ma to prešlo, necítil som si ruky.

Program asi chvíľku meškal a na pódium vyhnali nejakú babu v čiernej vetrovke. Spočiatku bola otočená chrbtom a dohadoval sa, že nechce ísť. Keby som ju videl, povedal by som mimika tváre. Ale teraz to bolo skôr celé telo.

Otočila sa na ľudí, do ruky chytila mikrofón a nepatrné sa usmiala. Bola mi mierne povedomá, no neriešil som to.  Porozhliadla sa navôkol, prešľapovala na mieste a odrazu zastala a začala hovoriť. Ruch ustál a ľudia stíchli.

,, Vážení hostia, ctený učiteľský zbor a milé deti, s radosťou vás vítam na tohtoročnom vianočnom trhu. Dovoľte mi, aby som predstavila nášho pána riaditeľa Oscara Coopera, ktorý to tu s našou pomocou všetko zorganizoval. Teraz sa vám predstavia študenti našej školy v speve, tanci a pochutnať si môžete aj na čerstvých pečených medovníkoch v deviatom stánku po mojej ľavici," jemne sa zasmiala, mikrofón vrátila do stojana, ale ešte asi nemal byť koniec.

Zahľadela sa na zem a nikto nevedel, čo má nasledovať.

,,Viete, tento rok nám nenapadol ani sniežik. Tak deti, modlite sa zaň, aby bol aspoň poprašok. Chcela som len povedať, že som rada, že ste prišli v takom hojnom počte a... A, a..." vypadol je text. Úplne normálne, ale brala to asi dosť ťažko.

Loreline

V ústach mi ostalo sucho a celým telom mi prúdila krv teploty ohňa. Cítila som každý tlkot svojho srdca a pátrala v pamäti, čo mám povedať. Pohľady som striedala. Pár ľudí to už vzdalo, tak ako ja, zatiaľ čo ostatní naivné čakali, že niečo poviem.

Našla som aj Josha, opäť sa nám pohľady stretli, čo ma tentokrát veľmi neprekvapilo, keďže som stála na pódiu, a zvyčajne sa tam ľudia dívajú.
Pohľadom som uhla na  triednu, ktorej výraz nebol dvakrát príjemný, a keď som sa vrátila na Josha, nebol tam.

Na mojej ruke pristáli akési studené prsty niekoho, kto mi mikrofón zobral. Ľudí to upútalo a mňa len trochu zahralo. ,,Ty si teda rýchly," okomentovala som. Len sa na mňa pozrel, nepatrné sa pousmial a prevzal moje slovo.

,,Rád by som aj ja poukázal na cukrovinky, ktoré deti vyrobili samy, snáď oceníte ich kreativitu a zmysel pre detail. V stánkoch sú zabudované aj ohrievače, takže sa nemusíte báť. Pri nákupe Vás bude sprevádzať školský zbor a príhovor pána riaditeľa. Užite si to tu. Dúfam, že si odtiaľto odnesiete veľa krásnych zážitkov!" zdvihol mikrofón do vzduchu a usmial sa na obecenstvo, zatiaľ čo som stála hneď vedľa neho a nemo som hľadela na jeho tvár.

Nemal pri sebe nič! Ani jeden papier, ktorý by mu pomáhal, ani ťahák na rukách, jednoducho išiel z hlavy. Keď som si neuvedomovala ten čas, zatiaľ ma za ruku dole z pódia.

,,Loreline! To čo malo byť? Nedala som ti dostatočne veľa času naučiť sa to?! Ako je možné, že si to takto pokazila! Si hrozná žiačka. Išla som s kožou na trh a ty si ma sklamala. Odchodod!" Triedna bola riadne nabrúsená a pri jej kriku som poriadne ani nevnímala slová, ktoré vravela.

Odišla som a Josh ma chcel nasledovať, ale triedna mu to prekazila: ,,Ty! Počkaj, ďakujem. Ďakujem v mene celého zboru, že si to  otravné dievča zachránil. Nechcel medovník?" Keď som videla, ako milo sa naňho usmiala a ponúkla mu tácku s našimi medovníkami, otočila som sa a osamote som kráčala pomedzi ľudí.

Snáď ma nenájde, aj keď by som sa mu mala poďakovať...

Viete, nikdy by som si nebola pomyslela, že ešte niekedy vydám túto časť, ale tak, keď už sú tie Vianoce... Ako by ste chceli aby sa to skončilo? Kto s kým alebo sad end? Nesmierne si vážim vaše komentáre, nech bude aspoň jeden 🤞