Hodil na mňa spýtavý pohľad. Bola som s nervami v kýbli. Nesmie ma odhaliť.

,,Ja už som ťa niekde naozaj videl! " nervózne hovoril Josh

,,Možné to je, alebo si ma s niekým pletiete. Dovidenia. " a ostávala som od neho. Ja neverím, ja mu vykám.

,,Lory! " zakričal.

Do kelu, odhalil ma. Chcela som sa otočiť, lebo som zvyknutá reagovať na toto meno, ale našťastie sa mi podarilo bez pohybu odísť. Baby som nikde nenašla, tak som Chloe poslala esemesku, že ideme domov. Mrzí ma, že som sa nemohla priznať kto som. Ale možno na to mám svoje dôvody.
Síce tie dôvody nepoznám, ale keby som nad tým porozmýšľala, tak by som určite niečo našla. Ale nechce sa mi. Vôbec sa mi nechce.

Keď som prišla domov, rodičia tam neboli. Ako inak. Kabelku som položila na konferenčný stolík v obývačke a vydala som sa do izby. Po schodoch som vyšla na poschodie do svojej izby. Oblieka som si len tepláky a obyčajné tričko, ľahla si na posteľ a v ruke som držala mobil. Josh mi odpísal. Fu, nevyzerá že by to pochopil zle. Som rada že nemá blbú myseľ, tak ako ja.

Nebudem mu odpisovať. To nemyslíš vážne, on čáka kým mu odpíšeš. Napíš mu niečo. Tie myšlenky...

Srdce hovorí odpíš, ale rozum si stojí za svojim nie. Ale vážne, nebudem mu písať.

Lory232: Tak, nevadí.

Ale aj tak som mu odpísala. Ešte hodnú chvíľu som pozerala sociálne siete. V tom som započula zvonček. Otrávene som vypla mobil, položila ho na nočný stolík a išla dole otvoriť.

,,Ahojte!"

,,Ahoj zlatko! Počúvaj, my s dedkom ideme ešte nakúpiť. Zatiaľ tu ešte zostaň a pobaľ sa."

,,Čo?! Kam ideme?"

,,Na dovolenku miláčik, dobre?"

,,Čo? To mi hovoríte tak neskoro?! A kde ideme? Na ako dlho?"

,,Neboj sa všetko ti povieme keď sa vrátime, len sa stihni pobaliť."

,,No tak fajn."

To je teda informácia, a ešte tak skoro. Lebo už o tom viem, dokonca deň dopredu. Aké prekvapujúce! To by som mala byť šťastná, že vôbec niečo viem. Videla som babku ako si nalieva vodu, a už-už odchádza aj s dedkom na nákup.
Áno, na veľký nákup rovno pred dovolenkou. Presne tak aby sa všetky potraviny stihli pokaziť, kým sa vrátime.
Musím dať vedieť babám. Ihneď som si sadla do môjho kresla v izbe, a písala babám.

Lory232: Idem s dedkovcami zajtra na dovolenku.

Chloe: Čože, a kam idete, a kedy sa vratite ?

Tete.girl: Prečo nám to hovoríš až teraz?!

Lory232: Ja som sa o tom tiež dozvedela len teraz. A musím sa ísť baliť. Pa

Shine: ...Pa

Spod svojej veľkej postele som vytiahla veľký červený kufor. Hneď na to, som išla do kúpeľne po handru. Utrela som neskutočné špinavý, zaprášený kufor. Handru som vypláchala a odložila.
Otvorila som svoju skriňu s vecami. Čo si ja zoberiem? Asi desať minút som stála pred skriňou a rozmýšľala čo si beriem. Zobrala som si jeden biely crop-top. Asi tri obyčajne tričká a nejaké pohodlné šaty.

Na posteľ som vybalila čierny overal, ktorý si zoberiem na cestu. K tomu som položila topánky so striebornými trblietkami na špičke. Na chvíľu som to všetko nechala tak a šla do sprchy aby som si mohla zbaliť aj ostatné veci. Keď som vyšla z kúpeľne, prehľadala som celú izbu a zistila som že kapsičky na sprcháče a make-up, alebo takéto veci, sú dole.

Išla som po to a zbalila som si hygienu. Polka kufra už bola zaplnená. Dobalila som si ešte nejaké kraťasy. Tak, hotovo! Bolo tak 16:10, keď som započula buchnutie dverí. Bola som taká zvedavá kam sa zajtra ide. Kufor som zavrela, odložila ku dverám a zišla po schodoch dole. Sadla som si na veľký gauč v strede obývačky. Babi a dedo si sadli oproti, do dvoch kresiel pri telke.

,,Už si sa teda pobalila?" pýta sa ma babka, hneď ako stihnem zaregistrovať, že vonku leje.

,,Samozrejme. Len mi už povedzete kam sa ide. Lebo som zvedavá. Puknem od nadšenia. " Pravdou to ani nebolo. Ale musela som vo najskôr získať informácie.

,,Dobre, dobre. Ideme do Turecka. Do 5 hviezdičkového hotela. Odchadzane zajtra o deviatej ráno. Budík si nastav na siedmu."

Pomaly som v hlave spracovávala informácie. Kúskom pohľadu som sa divala do okien.

,,Ahá! " vyšlo zo mňa.

Debata netrvala dlho a ja som uz znova zabludila do svojej izby. Sadla som si za stôl a do ruky chytila mobil. Napísala som babám kam sa ide. Potom mi napadlo, že by som napísala aj Joshovi. V mysli som si dávala všetky možné otázky prečo áno, a prečo nie. Zamotala som sa až K jeho úžasným perám.

Chcela by som ich ochutnať. V tom mi ale zhaslo malé svetielko na stole, v dôsledku tmy som sa ho snažil znova zapnúť, ale márne. Taká búrka, pravdepodobne z tepla a koľko toho spôsobí. Ľahla som si na postel. V izbe bola menšia tma, a vonku sa stmievalo tiež.

Spravila som si večernú rutinu. Kúsok som bola na internete, mobil som dala na nabíjačku a išla spať.

Je tu naozaj veľa ľudí. Kráčam po červenom koberci. Konečne sa mi splnil sen. Už ku mne kráča...

-Cŕŕŕŕŕn

Ozval sa ten nahnusnejší zvuk, ktorý som dnes nemusela počuť. Prečo prave teraz. Okamžite som vypla budík.
Prehodila som sa na druhý bok, zhodila perinu z postele a snažila sa dosnívať sen.V tom sa dvere mojej izby otvorili, boli len prizavreté. Na to sa otvorilo aj moje okno, tiež bolo len privreté.

A tak sa zrodil prievan. Nepriateľ mojej osoby. To nemyslí vážne! S veľkou nechuťou som vstala a zatvorila najprv okno a potom dvere. To má prebudilo, tak som si popravila posteľ. Zišla som dole. Nik tam nebol, dala som si raňajky a vrátila sa do izby. Spravila som si rannú hygienu, namaľovala som sa a dobalila si posledné veci. Uzavrela som si kufor.

Pozrela som na veľké hodiny týčiace sa nad obrazom Big Benu oproti mojej posteli. Bolo 7:50, cesta trvá asi hodinu. Na letisku máme byť dve hodiny pred odletom. Divne, že nikto nikde nebol. Vyšla som na chodbu a zaklopala na starú spáleň. Nikto nič. Od rázu som zapojila zvonček. Tak som sa zľakla!
Utekali som dole otvoriť. Vo dverách stal dedo. Pripravený v košeli, za ním naše auto a babi.

,,No poď už, musíme ísť."

Len som prikývla a šla si hore po kufor. Chytro som odpojila mobil z nabijáčky a bežala dole. Po schodoch aj s kufrom.
Odložila som batožinu do kufra sama, bez pomoci. Sadla som si do auta a už-už sme boli na letisku. Prešli sme cez check-in a všetky tie kontroly. Potom sme už len čakali hodinu na lietadlo. V bare som si kupila vodu.

Lietadlo prišlo presne. Vyšla som po schodoch dnu. Od pilota a letušky som si zobrala cestovné noviny a hľadala sedadlo 11-D. Babí s dedom sedeli niekde úplne inde. Ja som bola pred krídlom rovno v uličke. Vedľa mňa si neskôr sadol nejaký chalan. Šedé tričko, čierne nohavice, drzý výraz v tvári. Hneď ako si sadol, do ruky chytil mobil, v ušiach slúchadlá... Ja som si vybrala knižku Zavri oči a snívaj.

Ani som ju nestihla otvoriť, letušky ukazovali pravidlá cestujúcich. Bolo to únavujúce a tak som ich počúvala len tak... A ten vedľa mňa sa na nich díval ako na zjavenie. Keď skončili, niečo K tomu dodal aj pilot. Budeme letieť dve hodiny a pol a neviem koľko km.

Smutné, že pri okne nikto nesedel a nemohol si užívať ten krásny výhľad. Každý sa vrátil K svojej práci. Ja ku knižke a vedľa mňa znova na mobile. Lietadlo sa pohlo. Snažila som sa niečo zachytiť cez okná a sledovať cestu na vzletovú dráhu. Nevidela som z toho skoro nič. Ale je mi to jedno. Nie som v lietadle prvý krát.

Zrazu sa na mňa ostro pozerali tie orieškovo hnedé oči od vedľa.

,,Chceš sa pozrieť ako vzlietneme?"

,,Ak by sa dalo... " Odpovedala som.

,,Dalo, tak sa vymeníme."

Chytila som do ruky knižku, postavila som sa a spolu s tým druhým sme sa vymenili. Sedela som pri okne a na plno som sledovala rýchlosť lietadla.

,,Aby som nezabudla, ďakujem!"

,,Za máličko!"

Naďalej som pohľad venovala nezvyčajnemu výhľadu z malého okna. Cítila som ako sme sa kolesami odlepili od zeme. Ten tlak bol taký silný.
Rukou som sa ihneď chytila opierky, na pravej strane vedľa mňa. Ani som nevedela, že moja ruka spočívala na tej JEHO.

Asi dve sekundy som ju tam nechala, no neskôr som si uvedomila, čo vlastné robím. Ruku som potiahla k sebe.

,,Mmm, prepáč... "

,,To nič, nevadí. " svoj pohľad znova odtrhol od mobilnej obrazovky.

,,Inak, som Steve." pokračoval v rozhovore.

,,Loreline." podali sme si ruky a on sa na mňa usmial.

Musím uznať že má pekný úsmev. Usmiala som sa na neho tiež.

,,Nebude ti vadiť, keď tu ostanem celú cestu?"

,,Kľudne si tam seď, mne je jedno kde budeš. " odvrkol, no stále udržiaval milý úsmev.

Ľudkovia, ďalšia časť je na svete. ♡ Ako sa vám páčila?❤Poteší má každý komentár či vote. Ďakujem. Práve som krájala šípky na polku do čaju,🍷 a varujem vás, ak toto niekedy budete robiť, aj keď o tom pochybujem, ich semiačka strašne pichajú. 😥 Ale vráťme sa k deju. Myslíte, že Steve zamotá Lory hlavu? Bude hrať aj dôležitejšiu rolu, alebo je len spolu-účastník letu? Nápady alebo otázky prosím do komentarov. Chcela by som podakovať summer_wri_ter a JaneGajdokov za podporu. Samozrejme aj vám všetkým, ďakujem. Teším sa na vás. 😜

~♥Romana ♥~

(1565 slov)