Moje predpoklady teraz našťastie nevyšli. Už som myslela, že sa tu znovu kde sa vzal - tu sa vzal objaví Josh a akoby som to nebola ja, budem sa tváriť neznámo. A v tej chvíli, keď už som si len išla kúpiť čipsy, započula som čísi hlas. Bolo mi to povedomé, takmer by som povedala, že to na neho pasuje. V tomto vianočnom období sa len ťažko pohybujem v osobnom priestore, nie to nájsť vhodnú pokladňu. Dúfam, že mamine bude stačiť ten čokoládový Mikuláš, veď minulý rok dostala wellness, ba chce ešte niečo viac? Taká bohatá nie som.

Stála som pred čipsami, no nejaký človek prešiel predo mňa, tak som ho musela pustiť. Človek to bol vysoký, chlap ako hora, so šiltovkou a dlhšími vlasmi... Keby nemal vlasy rovné, spoznala by som ho hneď. Ale mám ja šťastie na neho. Ani sa mi veriť nechcelo. Bodaj ho, aj s nákupmi. Keby ste mi v tú chvíľu zmerali tep, určite by to číslo nebolo zdravé.

Dobre, nezastavil pri mne. Asi ma nespoznal, alebo si ma nevšimol. Alebo opakuje moju metódu. Ako je možné, že zmenil účes? Akoby ho ozlízal kôň. Strašne voľadajačo. Predtým mu to seklo viac. Mal také háro na hlave, čo bolo pre mňa poznávacie znamenie. No a teraz nový účes, úplne obyčajná rovná ofina na čele, rozdelená na dve časti.  A že sa ja čudujem, že mu to na trhoch pod tou čiapkou nebolo vidno.

Vzala som si čipsy, chytila ich do druhej ruky a odkráčala k pokladniam. Ou, na jednotke je moja obľúbená predavačka, ani tam nie je viac ľudí ako národa. Ihneď som sa postavila za posledných dvoch kamarátov kupujúcich si šošovicu v sáčku. Vedela som, že jeden z nich bol Josh, ale ako on ku mne, tak ja k nemu. Navzájom sme sa ignorovali, ale pritom sme obaja o tom druhom vedeli. Divný pocit.

Párkrát sa nám dokonca aj stretli pohľadu, čo som považovala za vianočný darček, keďže už niekoľko veľmi dlhých mesiacov sa tak nestalo. Prečo má len tú šiltovku? Nie je mu v tom zima? Ak prechladne, nepôjde do školy. Ale vlastne, mne to teraz môže byť jedno. Iba ak... Nebude chodiť na tú istú strednú ako ja. Ale nie, to by mi on neurobil. Je to veľa iných škôl a šanca, že si vyberie tú moju, je tak jedna k trom. To je, no, lepšie ako jedna k jednej.

Zaplatili a ihneď utekali preč. Aj keď som toho druhého nepoznala, asi už on poznal mňa. Určite mu už Josh o mne stihol povedať. Inak by to nebolo ono.

Ďalších pár dní do školského trhu som sa snažila nabifliť sa celú svoju reč. Nebolo to ťažké, ale väčšinou mi pri skúške niečo chýbalo. Možno to bolo to publikum. Jednoducho obecenstvo, ktorému niečo hovorím a nie stáť pred zrkadlom a trénovať niečo proti tréme. Všetko bude v poriadku, ak tam nebude istý človek. Inak, ja neviem, asi utečiem z pódia?

Cvičila som doslova každú minútu svojho voľného času. Okrem upratovania, snaženia sa nenahnevať rodičku väčšmi, vynášania smetí, umývania riadu či prostého pozerania fotiek na starej kamere som sa ozaj stíhala naplno venovať zadanej práci zo školy.

Ako som večer ležala na posteli, netradične, bez mobilu alebo notebooku, mala som ten svoj čas. Ten myšlienkový pochod v mojej hlave. Čo sa to so mnou deje?

Pamätám si ešte leto, začiatok školských prázdnin, keď sme boli s babami nakupovať. Oh, áno, dobrý to pocit. Na čo som sa schovala, na čo mi to bolo do kelu dobré? Mohla som sa mu pekne pozdraviť. Ja sa už neviem ani zdraviť. Nedokážem povedať prosté ahoj. A pritom to bolo také jednoduché.

Ale nie, ja som sa schovala. A to som mohla ako normálny človek prejsť okolo, pozdraviť sa a ísť ďalej. Ale, ani on sa mi vtedy v obchode nepozdravil, a tiež dobre vedel, že som to ja.

,, Možno čakal, že sa pozdravím prvá. Či má to niečo vtedy naučilo. Teraz bude smutný, že je zlý tréner a nevie svoju žiačky učiť sa zdraviť."

Nemôžem byť tak naivná, nie, viackrát nie. Veď on si to už ani nepamätá, určite na mňa zabudol a teraz myslím na nejakú svoju korisť. Aj keď, on taký asi nie je. Neviem.

Ako je možné že neviem? Veď som s ním strávila dokonalých deväť rokov na základe v jednej triede každý pracovný deň spolu.

,,A vtedy ti nevadilo sa mu pozdraviť, čo?"

Moje sebavedomie je naozaj prefíkané. Prečo si teraz netrénujem text na zajtra a miesto toho myslím na nejakého prihlúpleho chalana. A na chate, že je zamilovaný. Áno, Em mala pravdu. Je zamilovaný do tej svojej koristi, ktorá je pre mňa ešte neodhalená. Ale nechcem ju poznať, ešte by som jej ublížila, ako sa na ňu hnevám.

Prečo sa na ňu vôbec hnevám? Veď, nech sú spolu šťastní, áno, presne tak, prajem im to. Ale dúfam, že mu ona neublíži a nezlomí mu to jeho už aj tak podupané srdiečko, lebo prídem za ňou a vytrhnem z hrudníka to jej.

,,Ale vážne, kľud. Nepolemyzuj tu o hlúpostiach. Buď choď spať, alebo si trénuj texty. Inak nerobíš nič užitočné."

Dobrú noc Josh, nech sa ti sníva niečo pekné.

,,So mnou..."

Tentokrát musím povedať, že sa nedalo písať bez toho, aby som si zo života nevzala príklad. Je to divné obdobie, ale za to plné radosti a šťastia. Určite si bežte pre svoje sny, lebo vám niekto môže prebrať nápad... Tak choďte, kým je čas ❤️

~Romana