,,Ahoj."
,,Čauko, no ako na tých trhoch?" skleslo začala otázkou len z nutnosti.
,,Ale, ale. Čo sa deje, hm?"
,,Nič." Nevedela som rozoznať zvuk z telefónu. Buď bola naozaj nahnevaná alebo skoro začala plakať.
,,Ja viem, že sa niečo stalo. No tak, hovor."

,,Vieš ako som ti vravela o tom chalanovi, čo brigáduje v Kauflande?"
,,No." Celý posledný čas o ňom rozpráva, mohla som čakať že o ňom začne aj teraz.
,,No tak presne jeho som videla dnes v našej škole. Rozprával sa z matikárkou a pozeral sa na mňa."
,,Aha. A prečo si teda taká smutná? Veď sa ti páči, no nie?" Je ťažké porozumieť zamilovanému dievčaťu.
,,No veď to. A presne vo chvíli keď sa na mňa pozeral som sa hrala s vlasmi. Rozumieš? Ja som si to uvedomila až potom a zase som sa pred ním strápnila. Teraz bude vedieť, že sa mi páči. Je to hrozné."

,,Ale ak sa on páči tebe a pozerá sa na teba, to znamená, že sa aj ty páčiš jemu. A ak to správne chápem, tak s tým máš problém? Veď sa pred ním nemôžeš schovávať ak chceš, aby ste sa aspoň spoznali. Oklep si hlavu o múr ak ti to pomôže."

,,Hm." Ja si tu idem srdce vyliať a jediné slovko, na ktoré sa ona zmôže je len ,,hm". To mi teda dala.
,,Každopádne, my sme boli na týchto trhoch a neuveríš koho som tam stretla!"

,,Stevea?" unudene preverila pomedzi zuby.
,,Nie."
,,Je to muž či žena?"
,,Hádaj."
,,Thomasa?"
,,Ešte si ho pamätáš?"
,,Hej, stretli sme sa."
,,Váu, a kde?"
,,V meste, bol tam s mamou ale asi si ma nepamätá, nepozdravil sa mi."
,,Možno sa tváril, že to nie je on, lebo sa ťa hanbí." nerobí to už niekto? Aha, jasné. Ja.
,,No určite. Tak koho si teda stretla?"
,,Máš ešte dva pokusy, aby si to uhadla."

,,Josha?" Bolo nadmieru počuť v jej hlase smútok a vôbec nebola zabraná do témy tak, ako som to od nej očakávala. Len teraz neviem či je smutnejšia z toho brigádnika z Kauflandu alebo z Thomasa. Musím ju nejako presvedčiť. Alebo jej iba poviem ako to bolo a využijem jej smútok. Aspoň mi nebude omieľať kadejaké hlúposti o láske.
,,Áno. Lenže," zosmutnela som taktiež ,,zase som sa z neznámych príčin tvárila, že to nie som ja. Ja som sa tak strápnila. Ani on sa ešte tak nestrápnil ako ja." Viem, musím mu ukázať, že nie som taká sprostá a nabudúce prejavíte svoju identitu. Lenže ono je to tak ťažké!
,,Uhm, super. Už ste spolu?"

,,Čože? Nie, prosím ťa. Nič k sebe necítime. Chcel ísť so mnou na čokoládu, ale odmietla som ho."
,,Prosim? Čo si ho?" Zaručene práve niečo popíjala, lebo to od prekvapenia tuším vypľula. Aj keď za nič neručím, tieto staré telefóny, to mi je výdrž.

,,No rodičia aj s malou sa boli korčuľovať, ja som Rach držala lízatko, neskôr si ho vzala a potom išiel on na korčuliach oproti mne. Ale ja som bola na nohách, nepotrebovala som si pripomínať šťastné chvíle. Až potom ako som ho tam uvidela po toľkých mesiacoch... Mal čiapku. Chcela som sa na ňom zasmiať, lebo on čiapky nenosí. Ale dobre spravil, aspoň mu nebola zima. Otočil sa späť ku mne, " mala som pocit, že zaspáva pri telefóne a moje rozprávanie berie ako rozprávku na dobrú noc ,,spoznal ma a ťahal ma na ľad. A mne neostávalo nič iné, ako ísť. A tak sme tam šaškovali a zrazu chcel ísť na čokoládu. A tu je pes zakopaný. Nikto okrem neho ani len nevedel, že som na korčuliach a nie na svojom mieste. A navyše, akoby toho nebolo málo, nemala som mobil a mama bola v nedohľadne. Spravila som to, aby som nemala ďalšie problémy. Ja by som s ním naozaj rada išla. A záver záverov, čerešnička na torte bola, že objavil svoju mikinu v našom aute. Urobil z toho obrovský problém a všetci z toho robili veľké haló. Samozrejme si ju zobral so sebou a ja teraz nemám nič, čo by ma ukľudnilo."

,,Uhm, úžasné."
,,Neber to tak vážne. Ani nevieš aká som šťastná, že s tebou môžem volať. Aj keď volám cez pevnú linku."
Rozosmiali ju to. Aspoň trochu.
,,Vieš cíti bude, ak naozaj chodí na našu školu?" rozrušene s miernym nepokojom sa ma opýtala, ale predom vedela, čo jej odpoviem.

,,Nie, neviem. Nič také nemám v svojom liste skúseností. Ale keď tak premýšľam... Asi to bude dosť ťažké."
,,To teda bude, a ešte ako. Nuž, neostáva nám nič iné, ako sa snažiť, aby o mne nevedel."

,,Takže samostatná kapitola tvojho života sa začína. Respektíve máš ešte pár dní, kým sú tie sviatky. Ale čo ja? Ja nemám ani mikinu." Viem, že jediné čo jej teraz žiari v mysli je jej problém, no aj ja sa bojím, čo príde nasledujúce týždne.

,,O to sa neboj. Určite sa dáte dokopy."
Už viem, že je zdravá. Inak by predsa nezačala provokovať. Mierne som nad tým pokrútila hlavou a premyslela si, ako by to asi vyzeralo.
,,Nie! Nič takéto nežiadam. Chcem len naspäť jeho mikinu a... A to je všetko." Skoro by som bola povedala aj iné veci, ktoré chcem, aby boli tak, ako minule, vrátane jeho. (Veta plná čiarok)
,,Ach, ty moja zamilovaná kamarátka."

Keďže sme už obe vedeli, ako by náš rozhovor pokračoval, radšej sme ostali ticho, aby nedošlo k hádke.
Ja ho vlastne nemilujem, nič k nemu necítim. Možno sa mi páči jeho mikina, jeho hlas, plecia, vlasy, a ďalej som istotne ticho, ale popravde ho ani vôbec nepoznám. Neviem aké má zvyky okrem trhov a toho, že sa neučí. Ako by som sa mohla ja, človek s jednotkami a dvojkami zamilovať do neho, so štvorkou z dejepisu na konci roka?!

,,Inak, ako doma?" po chvíli odmlky som opäť nakopla situáciu.
,,Terez mi volala, že na Bryana vyliala vajco. Vraj to bola riadna sranda. No veď na námestí, sa im nečudujem."
,,Aww. Oni sú zlatí spolu normálne. Aj keď poznám Bryana, no hodia sa k sebe. Vidí, by som mala zavolať aj Terez, Bože, som s ňou už riadne dlho nevolala. Ale som myslela, že doma? Nie ako s ňou."

,,V pohode. Ale chcem ísť ešte s maminou do mesta teraz. By sme šli pozrieť nejaké darčeky ešte babke a tak."
,, Darčeky! Ja som úplne zabudla. Prepáč, ale musím končiť. Ešte sa ti možno ozvem. Papa." Ako neriadená strela som okamžite zložila telefón a bežala naspäť do svojej izby, kde som narýchlo hľadala môj červený kufor pod posteľou. Vždy tam mávam odložené darčeky, no teraz len pár. Naposledy som s tým kufrom bola na dovolenke a od vtedy tu toho veľmi veľa nepribudlo. Sadla som si na zem, dala hlavu do dlaní a po nedlhej chvíľke sa odhodlala na nákupy v tomto počasí. To bude určite ďalší zo skvostných zážitkov.

Milé čitateľky, milí čitatelia!
Po sto rokoch, tu máme ďalšiu časť, ktorú som písala asi dva mesiace a nevedela som prísť na tú správnu chvíľku. Mala som toho veľmi veľa. Či už v škole, alebo v súkromí, alebo som bola príliš nervovo vypätá a naozaj sa mi nedalo písať. Keďže túto knihu číta asi tri a pol osoby, prepáčte. Aj tak dúfam, že som vás potešila a pohli sme sa v deji zase len o jedno zrnko piesku na púšti. Prajem vám ešte príjemné prežitie dnešných chvíľ, majte sa ❤️

~Romana