V tej chvíli by som bola schopná aj objať ho. Lenže, to by bolo priveľa. Škoda, že keby sa mi snívalo niečo také, robila by som len to, čo by bolo aj v skutočnosti. To už ani v sne nemôžem robiť to, čo chcem len v hlave. Respektíve v srdci.
,,Niekomu som tu chýbal..." zaujato povedal.
,,Možno," musela som sklamať. Nie som natoľko odvážna aby som mu povedala čo mám na srdci. Nikdy a pri nikom. Všetko trápenie nechávam na seba. Všimla som si to.
,,Vážne, ach. To som taký dokonalý?"
,,To som nepovedala."
,,Jasné. Ti verím..."
,,Prestaň!" zasmiala som sa.
,,Čo som zase spravil?" prehodil očami a predbehol ma. Korčuľoval predo mnou a cez rameno sa na mňa posmešne díval. Zlatý..
,,Nič také," len si mi pobláznil hlavu. Nie, on naozaj nič neurobil.

,,Dáme si čokoládu?" prišiel ku mne a mávol rukou smerom k stánkom.
,,Teraz radšej nie. Ale ak chceš, môžem ísť s tebou?" Naozaj sa mi nechcelo tlačiť do seba presladené jahody v liatek čokoláde. Viem, že je to jeho zvyk, ale teraz naozaj nie. Možno sa na to len práve necítim. A predsa len, neublíži mi to.
,,Budem tam prvý," začal korčuľovať ku východu.
,,Nie, ja budem prvá!" Ani som si neuvedomovala, že na neho kričím. Tiež mi ale nedošlo, že rodičia sú mojou stálou prekážkou. Na korčuliach som prišla k nemu a snažila sa niečo vymyslieť. Niečo také, aby sme boli spolu čo najdlhšie. Nevideli sme sa už pár mesiacov.
,,Nad čím tak hrozivo premýšľaš?" vytrhol má zo zamyslenia a po malej chvíľke si dal simulovanú facku.
,,Nie! Však to nie je pravda? Prosím, povedz mi, že to nie je pravda."
,,Čo také?"
,,Ževraj som nič také nespravil. Ty sa ma nemôžeš pýtať 'čo také?'. To nejde."
,,Teraz ťa tak trochu nechápem..." ja som sa naozaj snažila. Naozaj som sa snažila nezapozerať sa na neho. Naozaj. Dobre, teraz sa sústredíme na to, aby som ho pochopila. Pozrel sa na mňa tiež. Nie, uhla som pohľadom. Hádam si nič nevšimol.

,,Práve premýšľam," začala som a tým pripútala jeho pohľad (znovu) ,, že ako to vymyslíme." No úžasné, už nehovorím len za seba ale aj za neho. To som naozaj dopadla.
,,Počkaj, vymyslíme čo?"
,,Som tu s rodičmi a Rach," prekrútil očami.
,,Čo je?" nepoznateľne som sa zasmiala.
,,Nič."
,,Dobre. No lenže, ja tu nemám mobil a ešte sa musím učiť texty a, a..."
,,Tak nejdeme?"
,,No, asi nie. Prepáč." Je z neho iný človek. Ale nehovorím o sebe. Tiež som sa zmenila.

,,Dobre. Tak nejdem ani ja."
,,Prečo?"
,,Nechcem tam ísť sám." Bolo mi do smiechu a zároveň som bola sama zo seba sklamaná.
,,Pochop ma, ja vážne nemôžem. Chcela by som, ale nemôžem. Jednoducho sa to nedá. Nejde to. Aj tak už musím ísť." Videla som Rach ako sa vyzúvala z korčúľ a maminu ako jej s tým pomáhala. Všetko sa to tak rýchlo skončilo. A to to len teraz prišlo. Ani som si nestihla zapamätať ten moment radosti a už sa vraciam ku smútku. Budem za týmto momentom smútiť. Už teraz sama seba vidím ako objímam perinu, ležím v posteli, v ruke držím čaj a čítam si knihu.

,,Ako chceš. Tak čau," plynulo odsúdil celú moju snahu dať nám ešte aspoň trošku času a ja som sa nezmohla ani na odpoveď, čo som hneď po jeho odchode oľutovala.

Mohla som sa mu ozdraviť. Veď práve on bol ten, ktorému vsadila celá gramatika. A aj keď ešte presne neviem, či je háklivý aj na pozdravy, určite to nenechá len tak. Možno si bude klásť otázku ,,Prečo bola ticho?". Alebo nebude? Možno nie je taký. Možno ho vôbec nezaujímam a berie ma ako kamarátku. Vlastne aj ja jeho beriem ako kamaráta. Takže by mi nemalo nič prekážať, lenže tu je pár vecí. A ja neviem akých presne. Pamätám si, keď sme boli na lyžiarskom ešte v siedmom ročníku. Boli sme tak mladí a šťastní, všetko nechávali na toho druhého. Presne si spomínam na ten moment. Každý večer sme chodievali do spoločenskej miestnosti. Bola obrovská a skrz to aj tak malá.

Okná nestihli vetrať vydýchaný vzduch celého našeho ročníka a ja som každou sekundou pomaly zaspávala i keď bolo ešte málo hodín. Sedela som pri stene, hneď na zemi vedľa smetného koša. Učiteľky hodnotili čistotu izieb a vraveli umiestnenie. Vedľa mňa bola Chloe. Pamätám si ako bola celá bez seba, lebo sedela hneď vedľa svojho milovaného Thomasa. Vlastne, Thomasa som už nevidela pekných pár mesiacov a ani neviem ako to medzi nimi nakoniec celé skončilo. Zrazu padlo číslo našej izby. Spočiatku som ani nevedela, že to je naša izba. V istom momente sme sa na seba pozreli. Ja, Shine, Terez, Chloe a Jasmine a zopakovali sme to číslo. Boli sme prekvapené. Hneď po tom si baby išli po ceny a ja som si naspäť sadla k stolu. Nie za stôl, len na zem vedľa.

Hlavu som si oprela o jednu z nôh a Josh si na stôl sadol. Boli to smiešne časy. Alebo ako ráno mrzlo a my sme mali o siedmej rozcvičku a behali sme okolo celého hotela. Dosť spomienkam na lyžiarsky, bolo to dávno a už sa to i tak nikdy nevráti. Na čo si pripomínať niečo také smutné. Teraz by som najradšej zavolala Jasmine aby sme si  pokecali o niečom úplne inom, aj keď by som to práve nechcela presne tak ako si predstavujem. Je to divné. Všetko.

Odložila som korčule a išla za svojou rodinou a celá sklamaná si sadla vedľa na lavičku.
,,Kde si prosím ťa bola?" Ja už asi vážne nemôžem ísť zo svojho miesta ani na krok. Som tu ako v klietke. Alebo lepšie povedané ako na vodítku, ešte mi treba nejaký obojok a všetko bude dokonalé!
,,Tu."
,,Čo si taká skleslá? Vidíš, teraz ľutuješ tú bitku s Chelsey? Však? Že mám pravdu? Si sa tu nudila. Ale aspoň vidíš ako to vo svete chodí." Nie. Nie, takto to vo svete určite nechodí, pri najhoršom ani nemá. A neľutujem tú bitku, ľutujem, že som ostala ticho. Robím zo seba úplne blbú. Čo si o mne bude myslieť?
,,Nie som skleslá. To sa ti len zdá. A náhodou som sa vôbec nenudila. Bolo mi ešte lepšie akoby som mala ísť s vami." náhle som sa pozrela na zem a ruky zovrela na lavičke. To som trošku prehnala. No nevadí.
,,Ako sa to so mnou rozprávaš? Chceš ísť domov pešo niekoľko stoviek kilometrov? Alebo si chceš ešte predĺžiť ten čas bez elektriny? Ide ti len o to?"

,,Nejde mi o nič."
,,Ale, prosím ťa! Nezapieraj. Poznám ťa. Viem aká si. Poďme už na metro."
Mrzí ma to, ale musela som ostať ticho. Rach sa na to celé len prizerala a ocino tiež. Cestou v metre sedela vedľa mňa. Odrazu ma jemne kopla.
,,Niečo ti pošepkám." Pozrela som sa na mamu. Z jej pohľadu bolo jasne vidieť, že sa jej tu niečo nepáči a ja budem znova tá zlá. Prišla som k Rach bližšie.

,,On sa na teba pozerá." Doteraz ďakujem všetkým svätým, že na neho neukázala prstom.  Ďakujem, naozaj.
Pozrela som sa smerom, ktorým sa dívala aj Rachel. Stál tam niekto v tmavo zelenej vetrovke so šedou šiltovkou... Nie. Nie je predsa možné aby sme šli tým istým metrom, v ten istý čas a ešte aj v tom istom vagóne.
Bola pravda, že sa na mňa díval, ja som sa dívala na neho. Tak sme sa na seba dívali, až kým neprišla tá chvíľa, kedy som sa začala pomaly aj báť a odvrátila svoj zrak na okná, v ktorých bolo vidieť akurát tak čistú černotu. Ehmm, prečo to robil? Celú cestu mi niečo hovorilo, aby som sa pozrela jeho smerom a okukla terén, ale ja som sa udržala a nič také ani len neskúšala. Našťastie.

Nechcel ísť náhodou na čokoládu? Ako je možné, že už ide? Prečo ide tadiaľto, veď sme vždy parkovali na opačnej strane mesta. Ničomu som nerozumela. Nič som nedávala najavo. Aj keď som bola niekde v kúsku svojej duše naozaj šťastná, že sa ešte vidíme, sily neboli vyrovnané. On sa na mňa mohol dívať, ale ja na neho nie. Vlastne to bolo čisto moje rozhodnutie, no chcela som predísť zbytočným pohľadom.

Metro zastalo a ja som čakala, kým všetci vyjdú. Vyšla som posledná a našťastie som sa vyhla Joshovi. Je tu sám? Kde má rodinu?
Boli sme blízko parkovacieho domu. Cestou sa u nás zdržala debata o tom, čo všetko musím doháňať aby som mohla v pondelok prísť v pohode do školy. Nemôžeme sa baviť o niekom inom ako o mne. Teraz som jeho nemyslela, aj keď by mi to neprekážalo. Vyšli sme niekoľko schodov a v diaľke som videla naše auto. Lenže niekto išiel popri ňom. Sleduje ma? Ako vie, kde máme auto?

Fajnovo si vykračoval popri mojich zadných dverách až pokým sa nepozrel dnu. Ako som si všimla, robil veľké kroky, no, veď je vysoký. Zastal, vrátil sa. Niečo našiel? Najprv sa pousmial, ale po chvíľke sa začal smiať viac. Pozrel sa na mňa, zatiaľ čo som mu šla naproti.
,,To je moja mikina?" pobavene pokrútil hlavou smerom k oknu. No, toto som asi nedomyslela. A hlavne teraz, keď sa na toto divadielko pozerá celá rodinka. A nie len moja...

Popravde, veľmi dlho som sa neodvážila písať túto časť, ale dnes som dostala akúsi silnú chuť písať aj po dlhej odmlke. Akoby som mala dobrú inšpirácie, no nechápte ma zle :). Veď, je pekné byť zamilovaný. Dúfam, že sa vám časť páčila. Budem veľmi zvedavá na vaše názory, lebo táto kapitola mi dala naozaj zabrať. Čo si myslíte? Ako to Lory vyrieši? Vyhovorí sa nejako, alebo povie pravdu? A aká tá pravda naozaj je? Prajem vám ešte pekný zvyšok dňa a zatiaľ ahoj!

~Romana~

(1603 slov)