Po škole to nebolo ako vždy. Nešli sme do Kauflandu, aby Jas videla svojho chalana. No, pravdupovediac ešte nie je jej ale ak sa tam niečo stane, veľmi im držím palce.

Veď sa predsa poznajú zo škôlky, len tá hlúpa základná škola ich rozdelila. Ale hlúpa môže byť len pre nich. Mne dala veľmi veľa. Niekedy dobrého, inokedy zlého, ale vždy sa niečo nové naučím. Ktorým ľuďom veriť, ktorým naopak nie. Je to ťažké a aj bude. Verím tomu. Hneď zrána moja hlava pracovala bez prestávky. Bolo po obede. Už o druhej k nám prišla sesternica Rachel a kto už si vie predstaviť, že s ňou je nuda. Nikdy. Je to nesmierne energetické a úžasné dieťa, no niekedy je toho trošku veľa. Totižto sme išli do Viedne aj s ňou. Už už sme vychádzali z domu.

,,Máš všetko?" pýta sa ma mama vo dverách. Vo všetkom tom zhone som ešte bežala do izby po jeho sveter. Dúfam, že nemusím spomínať jeho meno a každý vie koho myslím. Respektíve by som bola radšej keby o tom nikto nevedel. Vzápätí som si dala otázku, o čom vlastne nemá nikto vedieť? Ach, jasné. O tom, že mám jeho sveter, lebo si ho zabudol.

A bez neho ani na krok, teraz myslím ten sveter. Nie jeho, ts.
Sadla som si do auta, znova dozadu. Vedľa mňa bola Rach.
Spomenula som si na neho. Znovu, akoby som si zvykla na pocit, že ho neviem pustiť z hlavy. Je to veľmi ťažké. Aj keby som neviem ako chcela. Čím má tak priťahuje? Akoby naživo som videla spomienku ako si upravil vlasy.

Práve v tej chvíľke ticha, o ktorú som tak žiadala ešte v lete. Bolo také pekné počasie. Rukou si prešiel po vlasoch. Mal vtedy nový strih. Nie, vôbec nebol iný, ale dalo sa všimnúť, že sa mu to znovu hodí. Upravil si ofinu, ktorá mala zvláštne krásne zafarbenie špinavého blondu. Nebola obyčajná ako všetky ostatné. Mala jemné kučery. Boli tam už odjakživa. Jemné kučery. Premýšľala som a predstavovala si ho ako sa upravuje a kontroluje čo robím ja.

Rýchlosť auta má v myslení našťastie zastavila. Keby to nespravila ona, neviem ako ďaleko by som s myšlienkami zašla. Rach bola ticho. Zaspala. Nehovorím, že som nebola unavená, ale na spanie to nebolo. Z tašky som vytiahla sveter, znovu som si k nemu privoňala a položila si ho na kolená. Tiež som si zobrala papier.

Hneď v nedeľu, keď sa vrátime, musím ísť do školy na vianočné školské trhy ako moderátorka. Takže sa musím naučiť niekoľko viet. Hádam to nebude také ťažké.

Prešla asi hodina a do cieľa nám ostávalo ešte raz toľko času. Rach sa zobudila a hneď bola plná energie. Kto by to bol povedal, že si so sebou zobrala aj pexeso. Dohodli sme sa, že si zahráme kúsok, ale viac už asi ani nestihneme. Ešte hodina cesty. To je len kúsok? Za ten čas by som mohla... vyznať niekomu lásku, naučiť sa na písomky v novom roku, tráviť čas s mojou rodinkou a možno aj niekým iným, mohla by som spať a nabrať novú energiu... všeličo možné.

A práve jednou z vecí, ktoré veľmi nemám v láske je hrať pexeso so sedemročným dievčatkom, ktoré potrebuje stále niečo robiť. Rozložili sme si to na stredné sedadlo a hrali. Nemohla som vyhrať, veď je to len dieťa a bola by z toho smutná. Nechala som ju vyhrať, aj keď pri tejto hre je veľmi ťažké snažiť sa niečo nenájsť.

Bolo to tu, hľadali sme dom na parkovanie. Ideme z vlastnej hlavy, keďže to tu už po toľkých rokoch poznáme. Akoby som nemohla zabudnúť, že sme šli práve tam, kam chodíme každý rok. V dome bola zima, lebo bol stále neoplotený a prechádzka časom sa mohla začať.

Po ceste hľadania parkovacieho miesta som uvidela niekoľko známych značiek, ktoré asi tiež chodia každoročne na trhy. Zaparkované.
Peňaženka pripravená a môže sa ísť.
Vyšla som z auta, dala si na seba vetrovku, šál, rukavice a čiapku. A teraz mi je seriózne jedno ako vyzerám.

S mojou úžasnou famíliou sme sa vybrali von z parkovacieho domu. ,,Pôjdeme metrom?" Ak patrila mamina otázka mne tak : ,,Áno." ,,Dobre tak hľadaj modré U." Neviem či si zo mňa dnes všetci nárokom robia dobrý deň alebo mám hľadať modrú značku U ako Underground?

V meste bolo priveľa ľudí, ako keď skončí nejaký naozaj dobrý zápas a nikto nevie kde a kam lebo je 'tlačenica' . Vysoké, zvyčajne biele staré a ozdobené budovy lemovali preplnené cesty. ,,Budem sa snažiť," odpoviem po malej chvíľke a očami začnem hľadať.

,,Aha!" piskľavo vykríkla malá Rach a prstom ukázala na veľkú svietiacu značku metra. V živote som metrom išla len keď som bola malá a to už si veľmi nepamätám. Inokedy sme išli vždy druhou stranou.

Všimla som si, ako sa stmievalo a všade navôkol sa zapínali okrasné svetielka. Na stromoch boli navešané veľké, červené srdiečka. Zase sme pri láske... Snažila som sa nepekné spomienky na Stevea zahnať stranou. Po tom ako som sa o to snažila každý deň, mám skúsenosť a viem ako to zrýchliť. Idem na vec. Z veľkej krémovej tašky plnej litrov vody, ďalších rukavíc, vreckoviek, morskej vody (spreju do nosa) a ďalších potrebných veci ako peňaženka atď. som vytiahla, po dlhom hľadaní, som vytiahla malý repráčik.

Zapla deprimujúcu hudbu, ktorej veselé zvuky mi pripomínali pekné časy s mojim ex no a v neposlednom rade ten smutný koniec. Už nebudem taká naivná. Teda, budem sa snažiť.

Po kamenných schodoch sme zišli do podchodu, kde premávajú metrá. Bolo tam dvojo koľajníc a na jednej, práve tej na ktorú sme nešli práve zastalo metro. Spôsobilo to taký hluk, že som sluchátka z uší radšej vybrala aby som neprišla o sluch.

Rodičia sa postarali o lístky zatiaľ čo ja som sa snažila ignorovať ľudí, ktorí na mňa neustále dívali a bohužiaľ aj prichádzajúcu migrénu. Metro dorazilo asi o tri minúty neskôr a ja som počas desať minútovej cesty mohla konečne počúvať hudbu, ktorá mi ani nepomáhala. Samozrejme keď nemyslím otravnú Rach, ktorá neustále poskakovala okolo mňa a snažila sa upútať moju pozornosť.

Ak ma niečo takéto čaká o niekoľko rokov a ešte aj každý deň, tak neviem ako to so mnou naďalej bude. Vystúpili sme, vlastne ani neviem kde presne to bolo, ale niekde v centre Viedne. Obrovské množstvo ľudí, aké som si doteraz pohromade nevedela ani len predstaviť. Aj keď pravdou bolo, že som o tom ešte nikdy nepremýšľala.
Vystúpili sme asi o deväť zastávok ďalej.

Stále tam bolo ľudu viacej ako národa. Viem, celkom presne si to pamätám, ako sme chodili na tieto trhy spoločne aj s Joshom a jeho rodinou. No vtedy sme chodili pešo z druhej strany. V diaľke som už videla trhy, všetko vysvietené a hemžilo sa to tam ľuďmi. Nebolo tam ani kúsku snehu, na čo som úplne zvyknutá, lebo u nás je to podobne.  Rýchlym krokom sme prešli k trhom. Boli tam rôzne uličky a nevedeli sme kde začať.

Všetko sa mi začalo rozpamätávať, spomienky a to všetko čo som zažila tu. Tak som vypla hudbu, lebo tá čo hrala tam bola už aj tak dosť hlasná a pozerala si stánky. Aj keď sa veľmi ťažko chodilo a brodilo pomedzi všetkých ľudí, prežila som to. Nekúpila som si nič, dokonca ani punč a sviečku ako mi býva zvykom. A posledné čo sme ešte išli pozrieť po trhoch, bolo klzisko a to je niečo pre všetkých. Milujem korčuľovanie ale teraz... nie.

Rach ešte stále lízala obrovský cukrík, ktorý tak veľmi chcela. To znamená, že keď sa šla ona korčuľovať aj s mojimi rodičmi, ktorí si ešte stále nevšímali moju náladu, musela som ten cukrík držať. Nebolo tam ani jedno voľné miesto. Klzisko bolo nádherné, cestičky pomedzi stromy. Oprela som sa o drevené zábradlie a sledovala šťastné páry ako sa korčuľujú.

Keď išla naproti Rach, na chvíľku zastala pri mne dojedla si svoj cukrík a ťahala ma za sebou. Korčule nemám, tento rok som si ich nebrala. Ale tak ako všetci ostatní majú korčule z požičovne hneď za rohom, aj mne to mohlo pomôcť. Ale ja som pomoc nepotrebovala. Nechala som Rach nech si ide ďalej sama. Stále som sledovala ľudí korčuľujúcich na ľade. No zrazu, popred mňa prekorčuľoval známy. Po asi štyroch metroch zastal, otočil sa a vydal sa mojim smerom. ,,Čauko!" Pozdravil sa mi a ja som sa znova chcela tváriť práve pred ním, že tu nie som alebo to nie som naozaj ja.

,,Em, ahoj," pozdravila som sa zahanbene. Neviem prečo ale zrazu som vôbec nevedela, čo mu mám povedať. Stratila som slová, keď som ho tam uvidela. Po toľkom čase.
,,Čo tu robíš?" opýtala som sa ho hneď po tom ako som to vymyslela.
,,Ja? A vieš , že som si aj myslel, že sa stretneme?"

,,Nie. Neviem. A keď sa korčuľuješ tak v tomto neprestávaj hádam kvôli mne," poviem aby som ho od seba čo najrýchlejšie odohnala. Aj keď to nechcem, ale teraz nevyzerám práve najlepšie.
,,Dobre. Ale musíš ísť so mnou. Tak ako zvyčajne."
,,Prosim? Nie, to si rovno vyhoď z hlavy. Ja s tebou nejdem."
,,Keď nejdeš ty so mnou, pôjdem ja s tebou. Tak šup, choď si požičať korčule a ideme."
,,Čo ti trepe? Nejdem."
,,Ale no poď a žiadne výhovorky." Chytil ma okolo pása, čakala som čo spraví, ale našťastie ma len otočil o stoosemdesiat stupňov. Alebo to nebolo šťastie?
,,Choď!" Kúsok ma strčil a s pobaveným výrazom sledoval.

No ešte som sa na neho pozrela s urazeným pohľadom. A tak som ho musela poslúchnuť. Postavila som sa do malej rady, bolo ich tam viac a ja som si vybrala ten najmenší. Čo som to za človeka. Ja mu ešte aj pomáham. Keďže ako tak nemecky viem, dorozumela som sa a mám správne číslo. Tak som sa postojačky obula a s veľkou nechuťou a zároveň zvedavosťou som prišla na klzisko.

Milujem korčuľovanie na ľade. Je to taký úžasný pocit. Josh si ma hneď našiel. Stavím sa, že na mňa čakal. Vstúpila som na ľad.
,,Ideme?" so záujmom nadhodil. Nepotrebovala som žiadne pomôcky aby som sa korčuľovala, ale ako sa snažím tak sa snažím, nevedela som ho predbehnúť. Všetci sa rozprávali v dvojici alebo po skupinkách, len my sme sa tam naháňali ako dve malé deti. Vlasy mi len tak poletovali. Skoro nič som cez ne nevidela.

Zastala som pri 'mantineli' a dala si dole čiapku. Snažila som sa ju položiť na to presne tak, aby nespadla. Ale ono sa stalo. Neskôr prišiel Josh a snažil sa ju zdvihnúť. Ja som si medzi tým spravila účes a mohli sme ísť ďalej. Alebo nie? Josh mi podal čiapku a trochu ho to zaklonilo, stratil rovnováhu a nakoniec skončil na zemi. Musela som sa zasmiať. Ale snáď to nespravil naschvál.

Zodvihol sa a vravel mi aby som sa nesmiala, vraj je to skôr smutné a nie to ešte na smiech.
,,To čo bolo?" s pobavením som sa spýtala a šla ďalej vedľa neho.
,,Nevšímaj si to. Len ma vystrelo," Jeho, áno? Trochu som sa nad tým pozastavila, no radšej som nekomentovala.

,,Jasné, nič som nevidela," išli sme ďalej.
,,A teraz ste si len tak odskočili do Rakúska, alebo ako je to?" chcela som vysvetlenie. Na chvíľu sa zasmial a na tvári mu ostal úškrn.
,,Nie, už ideme domov. Vraciame sa a cestou sme sa zastavili tu. Takže, tak."
,,Jéj, takže budeš konečne v meste. To je super!" Jeho výraz sa zasekol. Asi nečakal, že sa z toho budem tak tešiť. Tiež som to nečakala..
,,Mmm, prepáč. Len ma to dosť pobavilo," jupí! Najradšej by som skákala od radosti až po strop.

Aloha! Neviem či som sa až tak vžila do tohto príbehu, ale veľmi sa teším, že sa Josh vrátil. Dúfam, že  sa tešíte aj vy. Môžete mi to dať vedieť v komentároch a hviezdičkou.

No ako ste si mohli všimnúť, Lory je poslednú dobu dosť... ako by som to povedala, náladová? Raz sa s ním nechce rozprávať, potom ju ovplivnil jeho odchod a zrazu šup, sme o päť mesiacov ďalej, veľmi jej chýba a keď zistí, že sa vracia je celá bez seba.
Takže by som rada vedela, ako si myslíte že to bude pokračovať. Prosím dajte mi v komentároch Vedieť. Predsa len odozva poteší
Či už je to pochvala alebo kritika. Rada by som vedela, čo zmeniť a na čom popracovať.

A časť by som veľmi rada venovala JaneGajdokov, bežte ju podporiť a kuknite sa na jej úžasnú knihu Láska ako z bublifuku? (FF Riker Lynch). Dnes by mala čochvíľa vydať ďalšiu, tentokrát predposlednú kapitolu (dúfajme že to stihne) Budeme sa tešiť :* Dosť by bolo výlevu môjho srdiečka, vidíme sa pri pokračovaní. Dobrú noc!

~ Romana ~

(2134 slov)