O päť mesiacov neskôr
December

Loreline
Volala som mu snáď dvakrát. No ten hnusný hlas v telefóne hovorí, že telefónne číslo neexistuje. Keď mu kvôli tej mikine napíšem hoci aj na neviem akú aplikáciu, ani sa mu to nechce poslať. Je to zapeklité. Akoby to niekto naschvál nechcel.

Prvý krát vo svojom živote som v škole tá, ktorú si nikto nevšíma a niektorí ju dokonca ohovárajú. Respektíve sme v jednej triede s Jasmine a Joeym. Och, sme jediní kamaráti. Lenže, čo sami dnes nestalo.

Chelsey ma nemá rada už od začiatku. Tak isto sa mi marí, že som ju už niekde videla.  Ja vážne neviem čo má proti mne. Dnes ráno, keď som prišla do triedy a otvorila som dvere, vyliala sa na mňa kýbel vody. A keby aj normálnej, to bol kýbel ľadovej vody. Mala som na sebe sveter a našťastie pod ním tričko, ktoré ostalo v celku suché.

Ihneď som zložila tašku a utekala na záchod. ,,Spravila ti už aj horšie veci, toto prežiješ. A teraz šup šup aby si stihla hodinu, Jas ťa už čaká!' pomyslela som si. Chcela som byť silná. Utiekla som na záchody, všetko si vybavila. Utrela si tvár a dala jemný make-up, tak ako vždy. Síce mi neskôr bola len v tričku malá zima, no ja som to nenechala len tak. Vrátila som sa tam a usmiala sa na ňu. Celkom ju to zmiatlo. To, že ma stále potupuje neznamená, že sa len tak nechám.

,, To čo bolo?" spýtal sa ma Joe keď sa oprel o našu lavicu.
,, Normálka, ja jej to vrátim."
,, Hej, tak to by som chcela vidieť." otočila sa na mňa Jas.
,, Čo? Ty mi neveríš?"
,, Možno nie ja, ale ty vieš kto ti verí."
,, Zase Josh?! Neťahaj ho do toho. A prestaň s tým. Už ma to prestáva baviť. Nie som zamilovaná." znova Josh. Je úplne jedno, čo robí. Nech je kde chce a robí si čo chce. Je mi úplne ukradnutý.

,, Čože, to ten Josh, čo ma vyhodil vtedy z domu?" zmätene sa zapája späť do debaty aj Joe. Len nech o tom nevie. Lebo keď jemu niekto niečo povie, nevie to len mesto ale hneď aj celý svet. Takže on je tá hlasná trúba, pred ktorou je najlepšie mľačať.
,,Nie, ten nie. Tohto nepoznáš." snažila som sa zachrániť situáciu.
,,Nie, vôbec ho nepozná! Vôbec. A ty vôbec do neho nie si zamilovaná a vôbec nemáš jeho mikinu v skrinke a vôbec si ju neberieš so sebou vždy, keď ti začne chýbať."

,,Nie, nechýba mi, je to sveter a nie mikina a beriem si ho len keď mi je zima a nie som zamilovaná." tu sa nemáme o čom rozprávať.
,,To mi hádam nechceš povedať, že nemáš žiadnu inú mikinu. A je jedno čo to je, má to pri krku zips."
V tom sa znova k nám otočil Joe a zachránil ma od odpovede.
,, Takže románik?" Dobre, tak ma nezachránil. A som späť v kaši.
,,Nie! A vôbec, možeme už zmeniť tému? Ako ste sa mali včera, už len zajtra a konečne bude piatok. Potom ešte týždeň a sú Vianoce." snažila som sa dávať najavo svoju radosť zo zimy. Aj keď... neviem prečo, lebo nemáme ani poprašok snehu. Hlavne že mrzne ako v Rusku.

,, Dobrý pokus." začala Jas.
,, Nie vážne, už len necelé dva týždne."
,, Máte kúpené darčeky?" prosím, nech sa chytia aspoň na túto otázku.
,, Nooo, ešte nie všetky. Pre maminu mám aj pre starkého." No hej, aj moja starká, ach... Aspoň, že je už zdravá aj keď býva s nami v dome a nie vždy sú s babinou vzťahovo v pohode. Dala mi zeleného sloníka z malachitu. Až na to, že už pomaly neviem kde je.
,,Hej hej, ja už mám všetky. Našťastie. Už to mám tento rok za sebou. Ozaj, som ti ešte chcela povedať, že zajtra idem zo školy rovno domov a nemožme ísť do Kauflandu." Trošku som sa bála povedať jej to ale takto zrýchla je to celkom fajn.

,, Prečo? To nemyslíš vážne, musím ho zajtra vidieť, je to posledný deň v tomto roku čo sa môžeme vidieť. " Chápem, že je zamilovaná, chápem to. Ale ja idem do Rakúska a musíme vyraziť čo najskôr aby sme stihli vianočné trhy. Chodili sme tam vždy, každý rok spolu s Joshom od piateho ročníka. A teraz pôjdem sama s rodinou. Neskôr už len prišla učiteľka a učilo sa ako normálne.

,,Podržte tie dvere!" šepotom som sa snažila na neho kričať.
Osobne som na tú fuchtľu vyliala teplú vodu. S výkrikom bežala na toalety a keď sa vrátila s rozmazaným make-upom sotila do mňa.
,,Tak ty takto?" povedala som a vrátila jej to. No a tak sme sa trochu pobili a obidve dostali takú maličkú poznámkylu za nevzorné správanie a hrozí nám zníženie známky so správania. Ak sa to bude opakovať, samozrejme. Ale nič si z toho nerobím, je to len dvojka...

Prišla som domov, no a keďže sú teraz žiacke len na internete, mama už o tom dávno vie. To len bude zase kriku.
,,Ahoj." unavene som sa zložila a kľúče hodila na zem.
,,Ty sa od kedy biješ?" pozrela na mňa  z kuchyne.
,,Ona začala."
,,No jasné, teraz dávaj ešte vinu Chelsey. Ona za nič nemôže, obliala si ju vodou. Ja by som sa na jej mieste inak nesprávala." super, takže ona je neviniatko a ja som pokazila celý svet.
,,Lenže ona to začala, vyliala na mňa kýbel ľadovej. Čo som asi mala robiť? Len som jej to vrátila a ona do mňa sotila. Snáď sa nenechám." mám toho dosť. Uvidela som ako mi na mobile pípla správa.

,, Áno, znova tie tvoje zastarané spôsoby. A prečo si prišiel? Len tak, zrazu? Po piatich mesiacoch?" povedala som Steveovi, ktorý mi dnes napísal, či sa môžme stretnúť. Síce mi mama zhabala mobil a aj počítač, no stále fungujú aj slová z okna. Totižto nemôžem chodiť ani von. Ale kašlem na to. Vyšla som z pivnice von a so Steveom sa stretla na vedľajšej ulici.
,,Ja som ti len chcel niekoho predstaviť." povzdychol si a spoza rohu zobral... Chelsey? Vážne?
,, To, t-to ako?" so spadnutou sánkou som nechápala.

,, No, je čas povedať si pravdu. Aj keď ma tvoj názor na nás vzťah vôbec nezaujíma," poznamenal a ukázal na mňa ,,chcel to otec, takže plním jeho želanie."
,, Počúvam?" pýtam sa sama seba, že či sú ešte stále spolu a ja som bola len poleva, no Chelsey je čerešnička na torte.
,, Toto je ona, tá, ktorá ma nahovorila na vzťah. Nemusíte sa mať v láske. No, už sa poznáte tak môžme ísť." prstom som si utrela slzu, ktorá mi stekala po tvári. On to nehovoril mne, a tá zlá nebola Chelsey. Vravel o mne. Ja som ho na vzťah nenahovorila. Dobre si spomínam na tie ešte pekné chvíľky, kedy som sa pýtala ako to medzi nami je a on bol ten, ktorý vravel že sme spolu.

,, Prosím?! Ty si zo mňa strieľaš?" snažila som sa nevšímať si ten namyslený pohľad Chelsey, ktorý vravel, že ona vojnu vyhrala a nemám sa ani pokúšať niečo napraviť, lebo nemám čo.

,, Loreline, pochop to. Chodím s Chelsey a som s ňou šťastný. No zrazu si sa do môjho života zaplietla ty, ako neriadená strela. No a ja som bol zúfalý. Mal som v živote zmätok,nevedel som čo chcem. Dal som si svoj čas, kedy som sa odpútal od vás oboch a rozhodol sa. Vrátim sa k Chelsey a ty mi v tom nezabrániš. Spáchala si v mojom živote už dosť. Nemienim to trpieť naďalej." pohladkal Chelsey po ramene a pritúlil sa k nej. 

Stavím sa o všetko čo mi je blízke, že to čo práve povedal nešlo z jeho srdca. Akoby sa to naučil naspamäť a výzva prišla až teraz. Odrecitovať si svoju básničku, dúfať že mu na to skočím a s dobrým pocitom ma len tak nechať na bojisku. Naďalej sa utápať v tých zlých pocitoch. Akoby som ani nevnímala jeho matné slová. Akoby mi to neprekážalo. Ale vtedy som si spomenula na Josha. V duchu som sa usmiala a začala hovoriť.

,, Strč si tie svoje sladké rečičky niekam a dobre ma počúvaj ty úbožiak. Nevedela som, že si až taký hnusný. No aby si klamal svojej vlastnej frajerke, že nemáš žiadnu inú apríla tom bol so mnou," otočila som sa na Chelsey ,, váž si čo máš. Lebo väčšieho debila než máš už na svete nájdeš len ťažko. Našli ste sa, párik s výhodami. Alebo ako sa to hovorí? S inými. Jasné. Chelsey, Chelsey, Chelsey. A to som si myslela,že aspoň pri prvom rozchode sa ti otvorí brána k rozumu. No ako sa tak na vás pozerám, obaja ste od nej odišli a nezaujíma vás to. Tak si žite svoj bezradný život tak ako doteraz a dúfam, že budete šťastný. " plač má presiel, ale myslím, že doliehal skôr na niekoho iného ako ja.

Nie som zvyknutá rozprávať takéto dojemné príbehy a želania svojim protivníkom, ale zmiatlo ich to viac ako by som sa tam mala rozplakať a ich sebavedomie by narastalo. Odviedla som dobrú prácu.
Odišla som od nich. Dúfam, že boli ticho len preto, že ich môj monológ povzbudil. Ale večer, keď som bola v izbe sama a ostatní dole pozerali film, to na mňa trochu doľahlo. Pozrela som sa na kreslo, kde som ho naposledy videla sedieť a preklínala svoju lenivosť. Zabudla som jeho sveter v škole, práve teraz keď ho najviac potrebujem. Hovorím, že je to celé ako naschvál. Niekto mi nepraje a ide mu to veľmi dobre. Ani mobil, ani napísať Jasmine čo sa stalo. Ani zavolať Terez ako to dopadlo s Bryanom, ani počúvať hudbu, pri ktorej mi bude aj tak ešte horšie. Nič. Bola som odkázaná sama na seba, odpútaná od sveta a na pokraji malého zrútenia. Otvorila som si čokoládu a s ňou v náručí asi aj zaspala. Ale potom som nevynorila ani tú najmenšiu slzu. Nebolo to to, čoho som sa tak bála. Aby sa slzy náhodou nepretekali a netešili sa jedná na druhú, ako keď sa vidíte po dlhom čase... Ako keď sa vidíte po dlhom čase,áno presne tak. Narážam na Josha. Keby sa tak chcel vrátiť. Už je tam päť mesiacov. Každý deň mám v srdci tu najmenšiu nádej, že mi príde správa. Že sa vrátil a môže byť opäť so mnou.  Ale teraz sa znovu sklamem. Nemám mobil, a aj keby niečo také napísal, je mi to na dve veci.

Prišlo ráno. Neboli to tie obvyklé, teraz už premena nepodstatné blbosti, ktoré mi hmýrili v hlave. Nebolo to oblečenie, ani raňajky, či nejaká písomka a už von koncom nie či so vyhodila smeti. Bola to ustavičná otázka. Vráti sa ešte niekedy? Steve sa vrátil, ale práve toho som tu nechcela. No a zároveň s príchodom aj AS odišiel. V škole to bolo dosť divné. Ako prvé som utekala po čierny sveter.
,, To mi hádam nechceš povedať, že nemáš žiadnu inú mikinu." prebleslo mi hlvou. Ako by som ju nemohla stále nosiť pro sebe. S tou mikinou, no aj tak je to sveter, som prežila šťastné aj smutné chvíle. Niet divu, že mi prirástla k srdcu. Poväčšine času som bola ticho. Neskôr som to musela dať zo seba von a tak, som to celé povedala Jas.
,, ...a zrazu sa len tak vrátil. A nechceš vedieť komu sa potom venovali moje myšlienky!" zasmiala som sa. Bolo mi lepšie.

,, Aj, ja viem, že Joshovi. Ale ešte chvíľku počkaj a on sa vráti. No a ten mobil ma mrzí." dopovedala. Keď si predstavím, že už dnes ma čaká trojhodinová cesta do Viedne, vlastne sa tam aj teším. Stihla som Jasmine ešte odprevadiť domov. Trochu sme sa zakecali.

,,Ja si myslím, že si zamilovaná do Josha" povie Jasmine a ja sa nestíham diviť.
,, Čože? Nié, to nie je pravda." ihneď začnem popierať. Ja ho predsa nemilujem. Nie. Je to normálny kamarát.
,,Ale vidno to na tebe, veď si minule hľadala vrchnák a mala si ho pred sebou, nikde si ho nevedela nájsť. Priznaj si to! Hľadala si aj pod stolom." áno, hovorí pravdu, nevedela som to nájsť.

,,Dobre ale to predsa nie je dôvod aby si vravela že ho milujem."
,,Vážne, zamysli sa nad tým. Stále keď niečo hovoríš aspoň okrajovo spomenieš práve jeho, žasneš nad jeho krásou a hovoríš, že k nemu nič necítiš." jej slová som si vzala k srdcu. No stále popieram. Je to možné, možno to tak vyzerá, ale nie je.

,,Dobre. Ja idem a ty si konečne priznaj, že ho miluješ."
,,Lenže ja si nemám čo priznať, nemilujem ho!" skríkla som, no to už bola za dverami vchodu a kývala mi z výťahu. Otočila som sa, prestala som krútiť dáždnik a žmoliť vysiacu látku v rukách. Kráčala som po čerstvom snehu, ktorý pod mojimi topánkami praskal a vydávalo to nepríjemný zvuk. Cestou som sa zamyslela. Keď som konečne nechala túto tému uzavretou s tým, že to nie je pravda, obdivovala som sneh. Čo keby sme stáli v snehu, ja a Josh. Bolo by to také pekné.

Nie! Nemysli naňho. Načo naňho myslíš. Zaobídeš sa aj bez neho. Prestaň! Vyhoď si ho z hlavy. Nie je to tak! Ó, ale keď to je také ťažké. A čo ak ho milujem a Jasmine má pravdu? Ale nie, to by sa mi nemohlo stať. Pokývem hlavou na znak, že to nie je pravda a prilákam tak nejeden udivujúci pohľad. Ignorujem ľudí navôkol a snažim sa aj tie sprosté myšlienky. Vypadni! Kopnem do zeme ale nepomôže mi to. Mám si kopnúť do hlavy aby  vypadol?! Zasmejem sa na vlastnej myšlienke a spomeniem si na tie trhy. Ako ma donútil korčuľovať s ním a ísť aj na veľké točivé kolo. Prebudí sa vo mne vlna spomienok a ani neviem ako a usmievam sa. Hneď ako to zistím, nahnevám sa na seba. Vypadni z mojej hlavy! Tentoraz viem, že mi dupnutie nepomôže a tak zrýchlym krok.

O nemalú chvíľku som doma. Ako sa snažím, tak sa snažím, no jeho tvár nechce odísť z mojej mysle. Stále ho vidím pred sebou akoby tu so mnou vážne bol. Zamysli sa nad tým... Opakujem si Jasminine slová v hlave.  No tak to je to posledné čo by som práve teraz robila! Odomknem dom a konečne cítim hrejivé teplo. Veci si zložím na stoličku a bežím rovno do sprchy pod teplú vodu.  Užívam si ako teplý príď vody reaguje na moju ľadovú pokožku. Spomeniem si  na Josha, ako sa asi teraz má, kedy sa vráti a či na mňa aspoň chvíľku myslí. No keď si uvedomím, že to robiť nemôžem, nemôžem na neho len tak myslieť, prídem na dobrý fakt.

Nemôžem premýšľať nad tým, či som naozaj zamilovaná, keď viem že to nie je pravda, lebo ešte náhodou prídem na to že Jasmine ju mala. A to si nemôžem dopustiť. Škoda, e je piatok a ja som dnes vôbec nevidela Joshovu tvár... Teraz budem musieť vydržať celý víkend. Jeho profilová fotka je paradajka čož nechápem keďže nemá rád paradajky. Čo to trepem? Ja sa zaobídem aj bez neho. Prečo by som potrebovala vidieť jeho tvár? Lebo mi fakt chýba a potrebujem ho aspoň vidieť! Moje srdce je poslednú dobu fakt divné. Zatiaľ ho nemôžem počúvať, a aj keby, nemám s tým čo robiť. 

Máme to tu. Rozchod a celá pravda. Alebo nie? Čo ak si Lory iba myslí, že to tak bolo a Steve nemôže hovoriť pred svojou Chelsey pravdu? Loreline si stále neprizná, že je zamilovaná do Josha. A je to vôbec pravda? Lebo keby nebola, tak si nemá čo priznať. Nebojte sa, nezvrhne sa to na typické šikanovanie v škole. Som veľmi rada, že sme sa dostali sem a dúfam, že vám neprekáža, že časti sú teraz po novom dlhšie. Ale prežívam divné obdobie a moje pocity sú zmiešané, tak to chcem vypustiť do knihy. Veľmi by ma potešila hviezdička, ktorú mi môžete prosím dať ak sa vám kapitola páčila. Venujem ju skvelej Ahoj_Sima.
Ďakujem za všetko, majte sa dobre!

~Romana~

(2623 slov)