,, Čože?" kam, na ako dlho, prečo a kopa ďalších otázok ktoré mali byť skryté v tej čo som povedala.
,,Odchádzam na štyri alebo päť mesiacov do Nemecka aj s celou famíliou. Nechceš ísť s nami?"
,,S takým, ako si ty? Nie, ďakujem." povedala som mu to na rovinu, veď prečo nie?
,,A prečo tam vlastne idete?" jedna z mojich otázok ostala nezodpovedaná. Aj tak sa jej nevzdám.

,, Peniaze." všetci cestujú do zahraničia zarábať a len my ostávame tu. Ja sa asi zbláznim. To som si mohla myslieť.
,, A... Čo teraz?" touto vetou celá konverzácia zvážnela. Celý čas sa pozeral nikede na koberec a šúľal v ruke kúsok poťahu z kresla.
,, Akože čo teraz? No nič, len som ti to chcel povedať. Už sa možno v živote neuvidíme. Chápeš?"
,, Jasné... Chápem." čo teraz? Áno, naozaj. Čo mám robiť a čo má robiť on? Scenár v mojej hlave prestal fungovať a odrazu som nevedela čo mám robiť a ako sa zachovať. Tak ako zvyčajne? Iba odíde z môjho domu a povieme si Zbohom ? V have sa mi naskytli milióny otáznikov. Načo? Normálne sa rozlúčime a každý pôjde svojou cestou. Veď je to len... spolužiak.

,, Si tu autom?" vyšlo zo mňa.
,, Áno." nepatrne sa pousmial. Nechápem, je mu niečo smiešne? Nedalo mi a musela som sa usmiať tiež.
Ani sa na mňa nepozrel, nevenoval mi ani len jeho typický výraz. Nie, každý z nás mal svoj priamy bod, ktorý neustále sledoval. V izbe nastalo ticho a po malej chvíli som sa cítila nesvoja. Už po toľký krat...

,, Tak, ja už asi pôjdem." začal ticho.
,, Dobre." odvrkla som. Postavil sa z kresla a prešiel okolo dvier. Vo dverách zastal a letmo sa pozrel na mňa.
,, Ideš?" nechápavo sa ma opýtal a ja som opustila ostrý pohľad na koberci.
,, Jasné" postavila som sa a odprevadila ho dole.
,, Tak všetko dobré do života a ... Zbohom." povedal medzi dverami a hneď na to ma objal. Keby niesol v takej situácii, v akej som, myslela by som si o tom niečo uplne iné.
,,Tebe tiež..." povedala som, keď som mala hlavu na jeho ramene. Musím uznať, bolo to s kúskom smútku a ľútosti.
,,Tak teda, ahoj!" posledný krát mi odkýval, sadajúc do auta. Keď som si uvedomila, že sa zasnene s pramienkom vlasov dívam ako startuje auto, ihneď som všetko z rúk pustila a postavila sa normále. Keď odchádzal, zakývala som mu späť.
Nejaký čas som sa ešte bezvládne dívala na prázdnu príjazdovú cestu k nášmu domu. Neskôr som zavrela dvere na dome a vrátila sa do svojej izby.

Oukej, takže si to zahrňme. On odchádza na päť mesiacov preč, ale potom sa vráti. Sem. Možno. Ale, ja to neviem. Prečo sa so mnou prišiel rozlúčiť? Nikto normálny by to predsa neurobil. V myšlienkach som začínala mať guláš a pomaly som nevedela kde-kam. No jasné, už to viem, do sprchy a potom spať.
Keď som sa ráno zobudila, cítila som sa divne. Nie ako po iné rána, kedy má len zľahka bolí hlava a musím si uvariť čaj, ale inak. Nebolo to vôbec lepšie, boli to myšlienky a pocity, ktoré mi to spôsobovali. Môže odchod spolužiaka, nejako narušiť moju hlavu? O tretej som zašla trolejbusom k Terez. Povedali sme si čo sme zažili, vymenili nejaké tie názory a v neposlednom rade hovorili na tému Bryana. Povedala som jej všetko o tom ako bol na dovolenke a aký naozaj je.

,,Ozaj, skoro som zabudla. Bol za tebou Josh?" presne toto chcem ešte doriešiť.
,,Nie, prečo?" zaskočene odpovedala.
,,Lebo za mnou áno. Vraj odchádza do Nemcka a prišiel sa so mnou rozlúčiť."
,,Naozaj? O tom, že odchádza viem, veď to písal, ale za mnou neprišiel."
,,Čo si o tom myslíš?"
,,Mala by som snáď niečo? Veď, ako si vravela máš svojho Stevea. Čo si myslíš, že išiel za tebou ako za poslednou osobou pod slnkom, ktorú práve teraz potrebuje?"
,,Eem, nie?"ja vlastne ani neviem čo si mám o tom myslieť. Prečo prišiel za mnou a za Terez nie?
,,Tak potom nie je čo riešiť, jednoducho som pre neho prach. A ty si vzduch - to čo potrebuje, bez čoho by nevedel prežiť. Chápeš?"
,,To ako mi to vysvetľuje asi áno, ale nesedí to na neho."
,,Viem, že posledný čas aj v škole stále behal za tebou. Takže si pre  neho asi niečo ako najlepšia kamoška."
,,A nevieš kedy odchádza?"
,,Ale prosím ťa! Ja to ani nemám od kiaľ vedieť" vybafla na mňa.
,,Veď si vravela, že to písal." bránim sa.

,,Áno, ale nepísal kedy odchádza." no jasne. Úžasné, tak ja ani neviem kedy odchádza. Čo som to za človeka?
,,A nevieš kto by to mohol vedieť?" som naozaj zvedavá. Ani neviem prečo, veľmi chcem vedieť kedy to je.
,,Napriklad Josh?"
,, Áno, to áno. Ale, niekto okrem neho."
,,Neviem, nie som teraz veľmi ani s babami. Naozaj neviem."
,,Aha, no dobre... Vieš lebo mne pripadá blbé, len tak mu zavolať, že kedy odchádza. Čo by si ešte o mne pomyslel? Radšej to ani nebudem vedieť." smutne skloním hlavu a bez povzdychu hľadím na zem.
,,Čo ti je. Veď je to len tvoj spolužiak. Nejako priveľmi jeho odchod prežívaš, nemyslíš?" prečo sa mi zdá, že stále na niečo naráža?
,,Nie, len..." pohľad k zemi neopustím. V ruke držím pohár s limonádou. Trochu sa pomrvím na vysokej barovej stoličke u Terez doma.
,,Len, čo?"
,,Ja neviem, nič"
,,Ale áno, ja už viem. Ty chceš ísť za ním na letisko a pred všetkými ľuďmi mu vyznať svoju dlhoročnú lásku. Však, však je to tak?" šťuchla do mňa a ja som ledva udržala rovnováhu.
,, Ále prosím ťa, prestaň už s tou láskou. Nič také necítim." nachvíľu bolo medzi nami útle ticho.

,,Tak? On si nezaslúži tvoje odpustenie. Nie len to."
,, Čože? O kom teraz hovoríš?" prekvapene na mňa zazíza.
,, No Bryana predsa. Mala by si mu to nejako vrátiť. Chápeš, nejako sa mu pomstiť."a už som v hlave vymýšľala rôzne pomsty.
,,Ale, predsa sa nebudem tak namáhať kvôli nemu!"
,,Ale nie, vážne. Keď ti zavolá, ale ty zavoláš jemu. Tvár sa, že je všetko v pohode, že ho neskutočne miluješ. Určite bude prekvapený. No a potom, niekedy keď to bude najmenej čakať. Bum. A odplata je sladká."
,,Nie, načo? A ani neviem ako by som mu to mala vrátiť. Zabudni na to!"
,,Ja to myslím naozaj, už som vymyslela plán. Aj keď nebude veľmi úžasný, bude to aspoň niečo. A kedy sa chcete fyzicky stretnúť?"
,,Ja neviem, tak, o týždeň?"
,,Dobre, dovtedy to stíhame. Potom mi daj vedieť, kedy, dobre?"
,,Dobre."
,,A ja už asi pôjdem domov." zodvihla som sa zo stoličky a pohár zaniesla do kuchyne.
,,Čo? Tak skoro?"
,,Skoro?! Veď som tu štyri hodiny. Dávajú mi správy v telke." blbá zámienka, no čo už.
,,Ty pozeráš správy? Veď to je len pre trosky, čo nemajú čo na robote." to už som sa obúvala.
,, Neurážaj ma, hej?"
,,Dobre, dobre. Tak čau."
,, Ahoj." dvere zatvorila a ja som nastúpila do výťahu.

No koho tu nevidím.
,,Čo tu do pekla robíš?" prekvapene sa opýtam a stlačím Prízemie.

Ľudiaaaa, ja neverím. My sme sa dostali až k dvadsiatej časti. Niekedy dávnejšie, keď som ešte začínala písať túto knihu, myslela som, že mi to nevydrží a dostanem sa tak k siedmej časti. Každopádne vám všetkým ďakujem za podporu. A teraz k veci. Prosím vás, napíšte mi do komentárikov, čo si myslíte, kto je vo výťahu spolu s Lory. Budem vám za to vďačná. Myslíte, že sa dozvie kedy Josh odchádza? A prečo to tak súrne potrebuje vedieť? Ďakujem za všetky hviezdičky a comments a aj za zhliadnutie. Vidíme sa pri ďalšej časti ľudia.

~❤️Romana❤️~

(1262 slov)