Loreline

Pristávanie bolo hladké. Letušky rozdali cukríky, poupratovali po nás. Na letisku v rodnom meste čakal taxík. Vzhľadom k tomu, že bol stred týždňa a premávka bola veľmi veľká sme domov prišli dosť neskoro. Cestou sme sa po babkinom telefóne rozlúčili s otcom Stevea a jeho mi k telefónu nik nedal.

Auto zastavilo pred domom a ja som si len ťažko zvykala na malý počet ľudí na ulici, v obchode alebo celkovo našej krajine. V hoteli to bolo úplne inak. Znova sa vraciame k domácemu vareniu, nákupom v supermarkete a čistej nude, v podobe prázdnin.

Vec s voňavkou som stále nevyriešila, čo ma pomaly privádza do šialenstva. Zvedavá ani tak nie som ak sa ako zvedavosť neberie že chcem vedieť komu to patrí. S kufrom mi pomohol dedo a ja som ho sama vytrepala po schodoch hore (na jednej nohe).

Keď som si konečne sadla do kresla a uvedomila si, že som vydržala niekoľko dní bez mobilu... Som silná žena, toto by len tak niekto nezvládol. Vybavlila som si veci a dala ich na práčku. Ľahla som si do postele a len ťažko spomínala na krásnu izbu bez otravných tykacích hodín.

Bol piatok ráno a v chladničke po pol desiatej nebolo skoro nič, ak nepočítame pokazené potraviny spred viac ako týždňa. V hrdle som cítila silnú štipľavú bolesť a po obede sa to už nedalo vydržať. Síce som dnes zjedla iba diétnu tyčinku, nemala som na nič chuť a musela som si ísť do lekárne kúpiť liek, ktorý nevyhnutne potrebujem.

Doma máme liekov viac než dosť, ale práve ten, ktorý potrebujem nemáme! Zobrala som nejaké oblečenie a s bolesťou v hrdle opustila dom.  Kľúče som vratila do kabelky a pešo vyrazila na cestu do lekárne. 

Z posledných peňazí som vyplatila pána a s cmúľacími tabletkami sa vracala.  Keď som kráčala po chodníku po ulici a vyberala z kabelky kľúče, uhlom pohľadu som zazrela cudzie auto zaparkované pred naším domom.

Nechala som kľúče v kabelke a svoju pozornosť venovala autu.  Videla som obrysy človeka, ktorý sedel na prednom sedadle.  Pobehla som bližšie a zaklopala na čierne sklo.  Na poznávacej značke auta bolo napísané Joey.  Ty kokso ešte aj predné sklo bolo čierne. 

Doteraz som také auto ani nevedela. Celé čierne,  sklá čierne, gumy čierne, strecha čierna, zdá sa mi že aj podvozok.  Ale neviem to isto.  Okno sa o malú chvíľku čakateľne otvorilo a videla som iba Joeyho ústa. 

,,Nevšímaj si ma!  Potrebujem ísť k tebe súrne na záchod!"

,,Bože,  Joey ako si ma tu našiel a... Veď to nedáva zmysel . Ach,  no poď."

Vyšiel z auta a ja som konečne našla kľúče.  Odomkla som dom a keď som si všimla v čom je oblečený!  Mal na sebe dlhé legíny žltej farby so zeleným pasikom na kolene.  K tomu mal červenú košelu a vyzeral nadmieru šialene.  Nedalo mi a zasmiala som sa.  Je  to takto iné,  vidieť ho v niečom inom ako čiernej farbe a zrazu tak na pestro?!

,,To v čom si sem prišiel?" vypukla som do smiechu.

,,Čo?  Ale, kde máte záchod? "

,,Rovno hore a potom prvé dvere z ľava."

Bezo slova mi utiekol spod dohľadu a ja som si zatiaľ zložila veci a počkala ho dole v chodbe.  Potichu som sa ešte stále smiala.  Keď som ho videla ako ide zo schodov dole, otázke sa nevyhol.

,,Čakám vysvetlenie... "

,,Nikto ma nesmie nájsť.  Práve som sa vrátil z detského centra,  neďaleko tohto zapadákova. Bola tam akcia Slniečko."
Už chápem,  prečo vyzerá ako domachlený banán.

,,No a trebalo mi na hajzlík a v centre mali len také malé,  šak pre deti,  no a tak mi nenapadlo nič iné ako sa zastaviť u teba.  Viem že je to trápne a tak nechcem aby má niekto spoznal."

,,Ako vieš,  že tu bývam? "

,,Jednoducho,  veď mi to povedal Steve. Ale ja už asi pôjdem,  dosť dlho som si na teba čakal."

,,Zlatý môj, ty môžeš byť rád,  že som ťa vôbec pustila!'' povedala som posmešne.

Od kiaľ má Steve moju adresu a pre kýho debila ju hovorí Joeymu.  Otvorila som mu dvere, aby už mohol odísť podľa svojich plánov. 

,,Si šialený!"

,,Pššt,  ticho musím byť nenápadný! "

Rýchlo nastúpil do auta a moje posledné slovo,  žiaľ už len v hlave nebolo hocijaké. To je teda mega nenápadný s menom na ŠPZ-etke a vyobliekaný ako prihriaty. 
V tom som si uvedomila, že som zabudla vybrať schránku.  Auto odišlo spred domu. Poštárka nám toho veľmi veľa teda nedoniesla. 

Jeden leták a nejaká pohľadnica. Leták som hodila na stôl do kuchyne a pohľadnicu som začala čítať. 

,, Zajtra o 15:00 h na námestí,  budem ťa čakať. "

Skontrolovala som adresu,  či to bolo naozaj mierené k nám. Žiaľ,  všetko bolo v pohode.  Od anonyma by som správu nečakala ale môže to byť napríklad Tete alebo Bryan alebo...  Hm,  Jasmine alebo niektorá z báb alebo Steve,  niekto z rodiny,  alebo... Ja vážne neviem. 

Každopádne, dala som si liek a zbytok dňa strávila za počítačom.  Nie že by som bola nejaká fuchtľa, nie to ja nie som. Tiež nie som stalker ale trochu,  iba trošku som hľadala Steveove fotky a chcela som o ňom nájsť čo sa len dá. 
Konečne som mala pri sebe aspoň niečo s prepojením na wi-fi.  Dlhšie som hľadala a videla som iba jednu jedinú fotku na verejných stránkach.  Vážne som taká zlá, vážne?  Ja som išla cez všetky možné siete a vyskúšala som hocičo. 

Nikto by mi v túto nekresťamskú hodinu (kým som sa k tým fotkám dopátrala,  bolo niečo okolo polnoci)  asi neuveril.  Našla som to.  Našla som fotky jeho a nejakej inej. V živote som tú ženu nevidela ale už podľa jej hlúpučkého ksichtíku som vedela čo-to vyzistiť.

Mejkapu mala toľko, že jej nebolo poriadne vidieť ani rozdiel medzi nosom a ústami.  Rozmaznané to dievča,  veľmi.  Tak som sa zaoberala ňou... Na fotke stáli pred nejakou budovou a to dievča sa hlavou opieralo o Stevea.  Keby to bol aspoň niekto normálnejší,  nepoviem, ale takáto bábika. 

No nič,  v troch bodkách pri obrázku som mala tri možnosti : 1) kopírovať obrázok 2) nájsť podobné 3) podrobné informácie o zdieľaní.  Veru,  chvíľku mi trvalo kým som sa rozhodla čo si pozriem ako prvé.

Vybrala som si možnosť tri. Klikla som a,  moment napätia! Došla mi baterka na notebooku a vypol sa.  Nie,  nie,  nie.  Ihneď som vstala z postele s počítačom v ruke a hľadala som nabíjačku.  Kde som ju odložila?  No tak,  aspoň mi zakrič či ťa hľadám dobrým smerom. 

Tá nabíjačka so mnou odmietala spolupracovať a to sa mi nepáčilo. Ako je možné že mi neprišlo upozornenie na málo percent baterky?  To som teraz neriešila a radovala som, že som našla nabíjačku.

Bola v čiernej podkolienke, ktorá bola pod posteľou v krabici s nápisom: Staré fotky našej rodiny.  Ihneď som ich troch prepojila (nabíjačku, elektrinu a notebook). To teda bude trvať, kým sa to znovu zapne.

Po chvílke čakania sa zapol a ja som sa celá šťastná pozrela na výsledok môjho nedávneho vyhľadávania.

Ahojte milí čitatelia,  po týždni som tu znovu a prinášam vám novú kapitolu.  Dúfam,  že sa vám páčila.  Čo si myslíte, čo ukáže Loreline v počítači ako odpoveď? Bude v tom nejaký nový háčik?  Zistí všetko o Steveovi?  Aká bude jej reakcia na výsledok vyhľadávania? Kto bol na fotke so Steveom? Bola by som rada ak by ste svoje názory písali do komentárov. Tiež ďakujem za všetky votes!  Vidíme sa čoskoro. Peknú nedeľu!

~♥Romana♥~

(1238 slov)