Loreline
Vrazila som do Stevea.  Čo tu on preboha robí?  Nie je ani obed a písal,  že sa vráti až večer. Zodvihla som pohľadnicu zo zeme a upravila si uterák na hlave.  Venovala som mu ostrý pohľad a vyčítavo sa pýtala,  prečo je tu.  Z prvých chvíľ,  ktoré si len ťažko a pomaly uvedomoval,  si všimol,  do koho vlastne narazil. 
Na jeho tvári sa objavil nový pohľad typu : ,,Ajaj,  to je ona,  čo jej teraz poviem... "

,,Ehmm..." prehovoril po riadne dlhej dobe ticha.

Ostala som pred ním stáť, ruku dala v bok a zaujala prísnu pózu.  Keďže nič nehovoril,  prípadne premýšľal nad najlepšou výhovorkou v okolí jeho mysle,  začala som ja.

,,Šibe ti?! " vyhŕkla som a stúpila na inú nohu,  keďže ma zranenie ešte stále bolí, no nechcela som to dať na sebe poznať. Teraz som tu ja tá, ktorá sa môže právom hnevať, alebo nie?
Poškriabal sa na zátylku a tváril sa zaujímavo. Díval sa všade možne,  len nie do mojich očí. 

Steve

Ehm,  poviem jej pravdu.  Áno, veď je to moja priateľka. Prečo by sa hnevala? Ona to pochopí.  Je to dobrý človek. 

Naozaj som sa snažil myslieť pozitívne, tak ako to hovoria v každom novinovom stánku či u nás, keď je doma aj Chalseyna mama.
Skôr ako som stihol niečo povedať,  kýchol som si.  Zdvihol som hlavu a ostýchavo nastavil svoj zrak na tvár Loreline.

,,Pravda je!"

,,Nechápem,  prečo by si sa hnevala. Iba som si typol,  že sa vrátim večer. Mala by si byť skôr šťastná,  že som prišiel skôr a môžem byť s tebou, nie?"

,,Áno?  Prečo ideš opačným smerom ako je pláž.  Vedel si predsa, že ja budem tam."

,,No... Ja som myslel,  že budeš na izbe.  Lebo ťa bolí noha."

,,No,  keby si bol aspoň kúsok času so mnou, vedel by si,  že moja noha je na tom oveľa lepšie."

,,Áno,  ale vieš.  Môjmu otcovi len tak nedohovoríš. Tak som predpokladal že si tam." Mala naozaj silné argumenty. Aspoň podľa mňa. Robí problém aj z toho, že som prišiel skôr. Ako inak.

,,No dobre.  Odpúšťam ti."

Uf,  moje sebavedomie ostalo nepoškodené.  Aj tak stále nechápem,  prečo by sa za to mala práve ona hnevať. 

Loreline

Prečo prišiel tak skoro?  Možno mu zlyhali plány. A tak mu nezostávalo nič iné,  ako sa vrátiť na hotel.  Síce predčasne, ale nikam inam nemôže ísť.

,,A ešte jednu vec mi povedz,  kde si vlastne bol??" spolu sme kráčali. Myslela som si,  že teraz som ho dostala,  a jeho presvedčenosť, že mu to len tak prejde práve zlyhala.

,,No,  otec mi ukazoval nové priestory pobočky jednej firmy." 

,,Á, akej firmy? Boli ste tam s niekým ešte?"

,,Čo sú toto za otázky?!  Boli sme tam s jednou,  čo prekladala z turečtiny!"

,,Hm,  takže prekladateľka? Myslela som si, že ste boli na nejakej súdnej akcii..."

,,Nie,  a prestaň sa ma vypytovať!"

,,Upokoj sa,  to skôr ja by som mala byť teraz nervózna,  nie ty! "

,,Dobre,  dobre."

Vedel, že boj so mnou sa nedá tak ľahko vyhrať a ja som vedela, že mi opäť klamal. Steve išiel na izbu v presvečení,  že idem na recepciu s otázkou na elektriku v izbe. Úspešne som napísala pohľadnicu s krátkym a výstižným textom.

Ahoj  Tete!
Ako iste vieš,  som na dovolenke,  je tu aj Bryan (zhodou náhod) . Aby nedošlo k skratu,  nič si s ním nezačínaj,  je to zbabelec bez akejkoľvek štipky lásky v jeho srdci!
            S láskou tvoja priateľka Loreline

Dala som ho na recepciu a dúfam,  že ho odošlú čo najskôr. Tento deň bol celkom nudný, takže poďme na ďalší.  Hneď po raňajkách som bežala na pláž,  ale bez Stevea. Ako práve prvý človek ktorého som videla bol Bryan.  Jasné,  bez neho by to nebolo ono!  (irónia :D) Hádajte akým smerom šiel.  Mojím,  áno išiel rovno ku mne. To by ani tak prekvapujúce nebolo ako to že sa usmieval. Z jeho tváre som prvý krát videla vážny úsmev.  Vyzeral akoby práve zistil, že v jeho špagetách bolo naozaj mäso. Teda aspoň ja som z toho naozaj šťastná, lebo väčšinou tam dávajú len kečup so syrom.

Práve som išla k moru, chvíľu som sa prechádzala po mokrom piesku a čakala s čím príde.

,,Ty si tu? "

,,Predstav si!  Prečo,  mala by som snáď byť niekde inde?"

,,Ja len či sa nebalíš na izbe,  keďže večer odlietate..."

My večer odlietame?  Ako je to možné?  Prečo mi to nikto nepovedal?  Nechcela som dávať najavo svoju prekvapenú tvár.

,,A vôbec,  ako to ty môžeš vedieť? "

,,To je dlhý príbeh, " zazrela som naňho aby to povedal ,,Joey si kýchol na Stevea,  ten bol naštvaný a povedal Ashley nech obidvaja vypadnú na izbu sa baliť, keďže večer odlietajú. A logické je,  keďže ste s Joeym prišli jedným lietadlom,  tak pôjdete istým aj naspäť."

,,Aha... Tak ale v tom prípade ma ospravedlň, idem na izbu baliť veci aby som to stihla. A nevieš o koľkej ?"

,,Zas taký jasnovidec nie som. "

V momente som bežala ako rýchlo som s nohou mohla,  najprv som hľadala Stevea.  Chcela som mu povedať nech sa aj on začne baliť, alebo prečo mi to nepovedal, prípadne mu ešte raz vynadať.
Prešla som snáď celý hotel,  po asi veľkej snahe som sa vrátila na hotel,  čo najskôr zjedla tu najmenšiu porciu obedu a bežala na izbu baliť kufor.
Počas celej mojej cesty som nikoho nestretla.  Večer ako večer,  pre niekoho o piatej a možno aj o desiatej.  Každý to vníma inak. 
Zobrala som kufor,  položila ho na posteľ a začala baliť, išlo mi to tak rýchlo.  V kufry som mala zatiaľ iba pár vecí a popri všetkom zhone som sa rozhodla zistiť pravdu.
Všetky veci som nechala tak ako sú,  vybehla som z izby iba v obyčajných šlapkách, ktoré nám dali ako papuče. 

Išla som k recepcii,  odpila si z pohára jedného z pracovníkov,  lebo nikde tam vodu nemali.  Zašla som ďalej do menšej haly,  kde by mali byť informácie o odlete.  Bolo tam niekoľko šanónov, všade tam bola skoro úplná tma.  Jasné,  na čo by tam stavali okná,  majú predsa peniaze na elektriku.  Nie aby tam ušetrili na omietke a zbúrali pár kúskov.

Našla som šanón s našou leteckou spoločnosťou.  Listovala som odlety, odkazy a v zoznamoch cestujúcich hľadala svoje meno.  Až som ho napokon našla.  Ihneď som si prečítala odlet.

Pôvodný čas odletu bol preškrtnutý hrubou červenou fixkou a namiesto neho bolo napísané že odlietame už dnes o 18:30.

Chvíľku som ostala ešte v kľude,  kým sa moja myseľ nedopracovala k stálemu problému.  Keďže o pol siedmej odlietame a na letisku máme byť už dve hodiny pred odletom plus niekoľko času strávime cestou v autobuse na letisko.

To je o....  Pol tretej.  To nemyslíte vážne,  veď to je o hodinu a pol.  Teda tak to bolo keď som šla na obed.  Vyšla som z veľkej tmavej haly a zamierila si to rovno naspäť do izby aby som to stihla. Balenie môže trvať aj dve hodiny. Aj keď,  ak budem vážne rýchla, môžem to stihnúť aj skôr. 
Prišla som k dverám izby, ruku položila na kľučku a čakala, že sa to otvorí samo.  Vtom mi v hlave trklo,  že ja som nechala tu kartu od dvier vnútri. Rukami som si pretrela tvár,  oprela som sa o dvere a v hlave som mala len to najhoršie,  čo sa môže stať.  Mám dve možnosti,  ostať tu a počkať kým príde Steve alebo ísť znovu na recepciu a pýtať si náhradný kľúč.

,,Čo som komu urobila?!" povedala som si len tak pre seba.  Začínala som byť unavená od toľkého behania. Normálnym krokom som prišla k recepcii a začala hovoriť.

,,Prosím si náhradnú kartu! "

,,What? I don't understand. In english please."

,,Pozrite sa,  ja vám to po anglicky povedať neviem.  Pro-sím si ná-hrad-nú kar-tu!"

,,Karta?"

,,Áno,  prosím si náhradnú kartu."

,,Ehmm."

,,Dobre,  ešte raz.  Pro-sím si ná-hrad-nú kar-tu!"

,,Karta?  Karta of classe? "

,,Áno." mykla som hlavou zatiaľ čo on niečo hľadal. Hlavne že si to mieša z nemčinou a odo mňa chce všetko po anglicky.

,,No vidíte, my si budeme rozumieť,  len musíme hovoriť pomaly. "

,,?"

,,Nič nič..." podal mi kartu ,,Thanks." to bolo asi to jediné čo viem po anglicky s istotou povedať.

Zobrala som kartu a vrátila sa na izbu,  pred dverami som zastavila, vydýchla si aby to vyšlo a potiahla kartou vo dverách. Nešlo.  Skúsila som to ešte raz, nešlo.  Bola som nahnevaná. Táto situácia už ani nemôže byť horšia.  Opäť som sa vrátila na recepciu a kartu mi vrátila.  Milo sa na mňa usmial  a ja tiež,  akože sa nič nestalo. 

Okej,  takto to nepôjde, musím nájsť Stevea. 

Nová kapitola úspešne publikovaná,  dúfam že sa vám páčila. ❤Ja osobne si myslím,  že bola v pohode.  Ale čo myslíte vy,  nájde Stevea?😏  Pomôže jej niekto v riešení problému?  😮Ako sa vám páčila kapitola? 💋 Ďakujem za všetky hodnotenia,  komentáriky alebo aj pozretie.  Poteší ma všetko. Túto časť by som rada venovala Elika_ela. Ešte sa vám chcem ospravedlniť, že kapitola vyšla tak neskoro, ale bola som v zahraničí a nemala som veľmi prístup k wifi. No a z dôvodu unavenosti som kapitolu vydala až dnes. Arrivederci!😇

~♥Romana♥~

(1505 slov)