Loreline

Naozaj, to meno sa možno ani nezdá ale ja hneď myslím na Josha.  Po tom ako sa jeho ruka odtrhla od tej mojej, nemala som iných slov.

,,Tak Joey, ja ti veľmi ďakujem. Neviem, ako by sme sa tu ao Steveom dohodli u doktora. Naozaj ďakujem."
Neočakávane som ho objala.  Keď som sa odtiahla,  Steveovi úsmev hneď z tváre zmizol. 

Neviem čím to je,  ale akoby som vedela o čo mu ide.  On žiarli! Hahaha! Nedalo sa to,  keď som si to uvedomila,  usmiala som sa. 

Nikto myslím nechápe prečo som to spravila,  ale to mi je jedno.  Asi aj im,  našťastie,  aspoň myslím že je to tak lepšie,  nemali žiadne otázky. 

,,No,  dobre.  Tak my už teda pôjdeme,  ešte raz ti veľmi ďakujem. Možno sa ešte stretneme."

,,Snáď." zašomral si Joey pre seba, ale ja som to počula. 

,,Tak,  keby si ešte niečo pptrebovala,  budem na pláži."

,,Jeej,  tak ďakujem."

,,Ale už prosím neďakuj.  To nestojí za reč."

,, Dobre dobre,  tak ahoj."

,,Pa..."

Odišiel.  A my sme sa znovu po schodoch,  popri fitku vrátili naspäť do izby. 

Bolo niečo okolo pol jedenástej, keď sme prišli na izbu. Už sa mi nechcelo ísť do plaviek a k moru.  Vôbec. 

,,No,  ideme k moru?" opýtal sa Steve a posadil má na posteľ.

,,Ak chceš, choď.  Ja nie, som trochu unavená."

,,Hádam tu nechceš ostať sama na izbe..."

,,Nie,  no. Dám si nejaké voľnejšie šaty,  lebo je dosť teplo, pomaly by som šla potom na obed do reštaurácie pri pláži."

,,Hej? A ako tam dójdeš?" zvýšil na mňa hlas.

,, Ukľudni sa,  viem sa o seba postarať. Pôjdem popri zábradliach..." akoby to bol problém.

,,Dobre,  ale keby sa ti niečo stalo,  chcela si to ty."

Pomaly odchádzal z mojej izby.

,,Mohol si ísť do mnou.  Dala som ti na výber." čo najtichšie som si zašomrala.

Steve

Počul som ju.  Ach...  Tak rád by som tu ostal s ňou.  Ale keby vedela, že to robím len pre jej dobro...  Musím niečo vybaviť. 

Ashley... Ak ju zase budem vidieť, pôjdem za ňou a poviem jej čo potrebujem. Poviem jej veľkú pravdu,  možno kúsok skreslenú, ale predsa len pravdu. Už ma veľmi nebaví každému klamať.

Dal som si plavky a bezo slova, len s pusou na sťastie pre Lory som odišiel.  Zložil som sa na svoje stále neobjavené lehátko na tráve a išiel do mora. 

Loreline

Chvíľku som ešte premýšľala čo na robote.  Cez celú posteľ som sa nahla po mobil.  Vybrala som ho z misky ryže. 

Stlačila som bočné tlačítko a čakala čo sa bude diať.  Nič,  nič sa nedialo.  Položila som ho na stolík.  Už je nefunkčný.  Ten mobil. 

Oprela s sa o stolík pri posteli a otvorila hnedé drevené dvierka na skrini.  Znovu som si sadla na posteľ, chvíľku sa pozerala ktoré voľné šaty si zoberiem.

Už som si vybrala. Červené šaty s bielymi kvietkami.  Prezliekla som sa vyšla z izby.  Znova, tak ako každý deň som prešla popri fitku von z budovy.  Popri všetkých zábradliach,  ktoré som stále vyhľadávala som prišla do reštaurácie pri pláži. 

Síce to bola asi najdlhšia cesta akú som si mohla vybrať,  ale nemusela som stúpať na ranenú nohu. 
Sadla som si na voľné miesto aby som si aspoň trochu oddýchla.

,,Čau srdiečko." povedal romanticky jemným hlasom Steve a sadol si vedľa mňa. 

,,Nečakala som ťa tu."

,,Zvláštne,  ja som čakal iba na teba."

Začudovane sa obzrel okolo seba a spoza chrbta vytiahol tanier s mojím obľúbeným jedlom.  Položil ho na stôl a odišiel. 

,,Ďakujem..."

Do ruky som chytila vidličku a začala jesť.  On odišiel a nevrátil sa.  Prečo odišiel? Začala som si niečo uvedomovať. 

Je to veľmi tajomný človek.  Od vtedy ako videl Bryana a môj mobil skončil v mori je úplne iný ako pred tým.  Nechápem tomu. 

Dojedla som a vrátila sa na izbu.  Cestou som stretla Bryana,  ale aby už ku mne nechodil.  Dala som mu facku.  Bez zbytočných slov.  Určite to nečakal, ani len sa neskúšal uhnúť.

Čo je dnes?  Sobota?  Neviem ako tu ale u nás sa cez víkend nepracuje.  Mohla by som ísť teda za rodinkou.  Ale ešte pred tým pôjdem kúpiť tu hotovú masť. 

Prečo mi nedali aspoň barle?  Bolo by to lepšie,  nie?  Zobrala som do ruky papier od lekára a vyšla z izby.  Ako-tak som prešla dole, kde boli obchodiky v hoteli. 

Vošla som do lekárne.  Strašne to tam smrdelo.  Všetko bolo biele. Prešla som k pultu kde slúžila nejaká žena. Podala som jej papier.

Hneď po niečo išla. Na stôl položila krém.  Zobrazila cenu.  Povedala som jej že v eurách,  keďže som si ešte nezamenila peniaze. 
Masť som odložila na izbu a mierila do to do babkinej.  Prišla som tam,  zaklopala a dvere sa hneď otvorili. 
Stála v nich babka,  ešte niečo dohovorila smerom dozadu a hneď mi venovala pohľad. 

,,Ou,  ahoj Loreline.  Potrebuješ niečo?"

,,Ahoj babi,  no,  máš čas?  Mohli by sme sa porozprávať."

,,To si prišla práve vhod.  Ja mám čas ale dedo nie.  Musí ešte niečo vyriešiť."

,,Jasné."

,,Tak ideme dole,  k posedeniu?"

,,Uhm,  dobre,  poďme."

Z vešiaka zobrala kabelku,  kartu tiež a zavrela za sebou dvere.  Išla vedľa mňa veľmi vysoká staršia žena,  ktorá  ma vždy vypočuje ale len zriedka pochopí čo jej chcem povedať. 

Po chvílke,  asi po dvoch minútach si všimla,  že krívam.  Najradšej idem popri stene a veľmi nevnímam jej tiché slová,  hovoriace a pokrokoch firmy.

,,Stalo sa ti niečo s nohou?"

,,Uh,  ani nie,  bola som u doktora  a mám to narazené."

,,Vážne,  prečo o tom neviem,  ako dlho to už máš?  Poď sem pomôžem ti." bola mi oporou pri chôdzi.

,,Nerob si strach,  mám to sotva jeden deň. Je to v pohode.  Vo všetkom mi pomáha Steve.  Stará sa o mňa."

,,Vidíš aký je to gentleman, a to si na začiatku hovorila,  že s ním nechceš byť na izbe."

,,Dobre,  dobre.  Ja viem.  Kúsok som ho podcenila."

,,Že kúsok?  Ty si ho dala rovno do smetiaku! " snažila sa žartovať,  ale ako sa hovorí,  opakovaný vtip nie je vtipom.

Cestou som jej začala rozprávať o tom ako sa mi hotel páči.  Neskôr,  keď sme už sedeli na stoličkách pri bare dnu,  prešla k firme.  Vraj im Steveov otec priniesol veľký zisk.  To som rada.  Už ma kúsok prestával baviť náš rozhovor,  som zlá poslucháčka. 

Mala veľmi veľa slov na jazyku a ja už nedokážem držať v sebe toľko tajomstiev.  Hádam aj dve hodiny sme neprešli na inú tému ako naša firma. 
Stále su všetci v úžase, že keď budem veľká,  zdedím všetko.  Bude sa mi súper dariť.  Neviem čo všetko ešte. 

Bolo to tak dlho, až sme videli ľudí ako už idú na izby.  Keďže som pri sebe nemala mobil,  a keby aj tak nefunkčný by mi bol na nič. 
Nevedela som koľko je hodín,  ale vzhľadom na to koľko ľudí išlo,  o chvíľu bude večera.

Začala som teda o tom, ako sme sa dali so Steveom dokopy a že sa to vôbec stalo. 

,,Vôbec ma to neprekvapuje."

,,Vážne prečo? "

Vtedy už som videla Stevea v plnej kráse,  upraveného v ružovej košeli. Prišiel k nám,  pekne sa pozdravil a venoval mi ten najlepší bozk.

Sladký,  ako on vždy a motýliky v bruchu ako úžasný pocit spokojnosti a radosti.  Keď sa toto skončilo, pozrel sa za seba. 

,,,A do kelu."

,,Čo je?" stále čupel rovno predo mnou.

,,Toto bude problém.  Ale nič.  Ospravedlňte má prosím. Zlatko,  ahoj."

,,Deje sa niečo? "

,,Nie, vôbec nič... "

Prečo mám práve pocit, že mi klame?  Doriešim to s ním večer na izbe.  Pozrela som sa za neho, aby som zistila prečo sa pozrel dozadu. 

Stal tam jeho otec. Je to problém?

Steve

Prečo nekontrolujem každý meter aby nás s Lory nevidel otec.  Ukázal mi rukou aby som k nemu prišiel. 

,,Ehm,  ahoj. "

,,Ahoj! Steven?!  Nechcel by si mi niečo povedať?"

,,Aj tak to už vieš."

,,Áno,  to viem.  Poď za mnou na izbu,  musíme sa porozprávať!"

Už mi žiaľ nezostávalo nič iné ako ísť s ním.  Presne som vedel čo ma bude čakať.  Ale nech to tento krát nechá na mňa. 

Stále sa do mňa stará.  Ja si to vyriešim sám.

Buenas tardes!  Nová kapitola. Tak čo, ako sa páčila?  ❤️Dúfam,  že aspoň trochu.  Konečne sme postúpili k hlavnejšiemu problému.  Do komentárov môžete písať svoje názory, nápady,  všetko čo vám napadne. Síce práve v tomto čase už píšem asi takú dvadsiatu druhú časť tejto knihy a vydávame len jedenástu, ma to svoj dôvod. Pravidelnosť. ⏳Mám teraz veľmi veľa času, keďže na mňa doľahla riadna choroba🤒. Ale dúfam, že vy sa máte fajn a ste zdraví. ❤️ Ďakujem za všetky votes, komentíky a možno aj follow.  Veľmi si to vážim. 😊

~♥Romana♥~

(1431 slov)