Krajinou snehu a ľadu sa nieslo zavýjanie prudkého severného vetra ktorý ohýbal stromy a robil tak úzku cestu nahor hrebeňom oveľa menej schodnejšou ako za všedných dní.

Vlčica s každým dalším pohybom vpred stále viac a viac žmúrila oči. Váhu jej útleho a neduživého teľa znásoboval sneh ktorý z tmavosivej oblohy padal už od skorého rána a hrubý sobí kožuch sídliaci na jej chrbte. Slnko pomaly zachádzalo za ďaleké vrchy východných hôr a obloha začínala tmavnúť. Blížil sa súmrak čo ju znepokojovalo. ,,Matka? Ako dlho to ešte bude trvať k hraniciam?"

Robustná vlčica rovnako temnej farby ako jej dcéra, obalená v kožuchu, sebou trhla a venovala dcére pohľad plný nepokoja. ,,Pokiaľ chceš niečo vedieť pokús sa byť v prvom rade menej hlučná, les a vlci Araqu majú uši všade," zahriakla ju ostrým šepotom ktorý pripomínal slabý ryk umierajúcej lane. ,,Tvoja sestra s tebou určite rada prehovorí."

Rennin sa od matky odvrátila. Vyllia mohla vĺčatá akokoľvek milovať, pre ňu si miesto v srdci nenašla. S nádejou vo vyčerpanej a mrazom strhanej tvári pozrela na jej sestru ktorá sa niesla po jej boku.

Torra, najstaršie vĺča z vrhu a dedička severného trónu, šla so sklonenou hlavou a neprítomným výrazom v očiach. Zdalo sa, že výzvu matky a otázku sestry ani nepostrehla.

Bolo jej sestry ľúto. Ako jediná ju po katastrofe, ktorá hlboko zasiahla hrdosť príslušníkov starého almerského rodu, neobsypala oplzlými slovami a vyhrážkami a pokúsila sa pre ňu zjednať lepšiu budúcnosť. Aj napriek tomu zlyhala a to len kvôli jej schopnosti prijať osud zoslaný od samotných Predkov.

Cesta sa pomaly začínala zvažovať a Rennin uvidela siluetu jej otca ktorý netrpezlivo vyčkával na svoju družku a dcéry vďaka ich zaostalosti.

Vyllia pridala pričom svoje telo ladne preniesla do klusu a Rennin si iba na zlomok sekundy pomyslela akoby s jej ladnosťou a obratnosťou zapadla medzi svojich predkov na Západe a na Juhu. Matka im, keď boli ešte malými vĺčatami, často hovorila o krajinách za ďalekými územiami ľadu a snehu kde vyrastala. A Rennin nevedela ako sa má cítiť keď vedela, že práve presne tam budú jej kroky oddneška smerovať.

Kdesi v diaľke zavyl vlk. Bolo to oveľa menej výrazné vytie ako to, akým medzi sebou komunikovali severský vlci. Vlk, ktorý zavyl, istotne nepochádzal z chladných krajov.

Rennin spozorovala ako ju a sestru poháňa pohľadom staršia tmavosivá Gamma ktorá bola vybraná ako ich jediný dôveryhodný sprievod cez územia rodov. S miernym strachom v očiach nasledovala svoju matku a vnímala, ako sa Torra niekoľkokrát pošmykla na kameňoch a vetvách skrytých pod vrstvou snehu.

Konečne sa pred ňou začal črtať svah a menšia čistina, nachádzajúca sa pod ním. Nevidela ich jasne ale aj napriek tomu cítila ich prítomnosť. Stáli tam, vlci z piesočných krajín naháňajúci jej strach.

Gamma Hopea do nej prudko strčila až sa zakolísala. Rovnováhu jej ale poskytla sestra stojaca pri nej so zdvihnutým chvostom a vycerenými zubami. Na to, že prežila iba dve zimy bola odvážnejšia než najlepší lovec svorky.

Skupina piatich vlkov začala opatrne schádzať svah vďaka čomu si ich vlci, stojaci pod ním, nemohli nevšimnúť.

Rennin ich konečne začala rozoznávať. Boli štyria. Chudé a mrazom bičované telá obalené len do tenkých kožušín sa im triasli v snahe udržať nápor snehu usadeného na ich chrbtoch. Pomenovať a priamo rozoznať dokázala iba dvoch z nich.

Vysoký vlk, ktorého snežná srsť splývala s okolím, bol sám Aaranys. Vládca Juhu a hrdina mnohých vojen, najmä proti jej rodnému kraju. Bolo zvláštne pozerať sa do tváre vlastnému nepriateľovi. Po jeho boku stál mohutný sivosrstý vlk ktorý upieral pohľad priamo na ňu. Nemohol to byť nikto iný ako Beta a najschopnejší mysliteľ celého Juhu, Rivennal. Dvaja vlci ktorý sa podradne krčili za nimi boli obyčajní plaví spoločníci na ceste.

Až keď sa jej laby dotkli rovného povrchu čistiny uvedomila si, aký má odrazu strach. Hrdlo sa jej stiahlo, oči ju začali páliť od mrazu a sĺz ktoré sa drali na povrch pričom sa jej telo odmietalo vydať vlkom ktorý stáli iba pár stôp pred ňou. Predkovia ma trestajú za moje zločiny.

Ucítila, ako sa chladné telo otca pritislo na to jej. ,,Rozlúč sa s matkou a sestrou a preukáž vďaku aj Hopei. Pre Gammu s jej povinnosťami bola takáto cesta stratou času a to len kvôli tvojej hlúposti. Na to pamätaj, dcéra."

Jeho hlas bol ako ľad. Neprístupný, chladný, mocný. Sklonila hlavu pričom sa obrátila smerom k ostatku svojej rodiny. Matka stála a upierala pohľad kamkoľvek inam len nie na svoju dcéru a Torra nechávala veľké slzy zmáčať jej strhanú tvár. ,,Mrzí ma to, strašne ma to mrzí," povedala pričom jej hlas preskočil hneď niekoľkokrát. Najradšej by sa ozlomkrky rozbehla za Torrou, zvalila ju na zem a váľala sa s ňou v snehu ako za mlada kým by vyčerpaním neumrela a tak nemusela nikdy odísť.

,,No tak dieťa, bež už. Odíď!" vyštekla po nej Hopea s hlasom v smútku.

Rennin prikývla, nemalo cenu protestovať. Nohy ktoré mala v samom kŕči prinútila k pohybu. Predtým než sa jej pohľad stretol so zelenými očami jej budúceho pána počula otcov šepot: ,,Bude týraná a zneuctievaná, vidím mu to na očiach. Ktovie čo sa s jej príchodom zmení."

V spoločnosti týchto slov sa plne oddala Juhu a možnosti uzmieriť celú ríšu.