L Y A L L

Noc bola chladná a zvláštne tichá.

Lyall svižne klusal cez súmračný hvozd. Laby sa mu zabárali v blate a zhnitom lístí, ktoré po sebe zanechal len čerstvo roztopený sneh. Sivými očami nepokojne sledoval každý strom, tieň alebo konár, ležiaci na vlhkej zemi. Dnešná noc bola iná ako ostatné. Mesiac sa skryl za oblaky, vrhajúc tak na všetko okolité neúprosnú tmu a hoci sa prudký severný vietor nepreháňal územiami severu už niekoľko dní, mráz nepoľavoval. Lyall by prisahal, že bol každým dňom silnejší a silnejší.

Zatriasol hlavou pričom potlačil nepokojné zavrčanie. V dialke pred sebou zahliadol hnedobielu siluetu, takmer dokonale krytú sobou kožušinou a hustým lesom. Niylah šla už niekoľko hodín pred ním, nepoľavujúc a udržiavajúc smer, na ktorom sa obaja ešte za bieleho dňa zhodli. Odrazu mal chuť zahrešiť. Prišlo mu, že hľadať akúkoľvek cestu bolo márne.

Bolo to už sedem dní, odkedy zbehli a opustili tábor rodu Almera. Tri, odkedy vstúpili na územie rodu Araq. Z dní sa stali noci, každé svitanie znamenalo spánok a odpočinok. V prvú noc snežilo. Husto, až takmer nedokázali vidieť pred seba no aj napriek tomu sneženie privítali. V závejoch a mase vločiek nehrozilo, že by ich niekto len tak ľahko uvidel alebo ucítil. Pri druhej noci sa im, keď sa počas dňa vďaka výraznému otepleniu začal sneh topiť, podarilo uloviť zajaca. Bol vychudnutý, s trčiacimi rebrami a jedným uchom. Smrdel ako zdochlina, no nič lepšie očakávať nemohli a tak ukončili jeho trápenie a naplnili si bruchá. Od tej chvíle neucítili takmer žiadnu zver. V tú istú noc prekročili menší potok, no jeho voda bola plná lístia a hliny a tak uhasínali smäd u neroztopených kusov ľadu a zmrznutého snehu.

,,Sneh sa topí príliš rýchlo a skoro." Niylah stála u zamrznutej kopy snehu ktorá sa pri dotyku s jej jazykom menila na vodu. ,,Uľahčí nám to cestu no napriek tomu to nie je dobré znamenie."

Lyall sa rozhliadol navôkol. Všade bola iba tma, vlhko a blato ktoré svojím zápachom pripomínalo výkaly. ,,Musíme ísť dalej," vyhlásil, neveriac na znamenia a povedačky starých vlčíc. ,,Môžeš poďakovať Predkom alebo si zbytočné reči nechať pre Yanisa a Coyena keď nás ich vlci dostihnú." A už sa jej strácal v temnote s cieľom dostať sa dostatočne ďaleko.

,,Hranice nie sú ďaleko. Ešte stále máme šancu, hlupák!" vykríkla kdesi za ním, zjavne neschopná sa naďalej ovládať.

Vedel, že sa o ich prítomnosti v tej chvíli dozvedel celý hvozd. Taktiež vedel, že by ju mal umlčať. Akýmkoľvek spôsobom, najlepšie naveky. Potom by sa smel zvrtnúť a utiecť niekam, kde by ho nik nenašiel. Žiť v pokoji, tichu a samote. Len so svojimi myšlienkami a dávno zabudnutými hriechmi. Lenže nemohol. V tej chvíli sa pred ním zjavil pár jantárových očí. Ríša ťa potrebuje, Lyall. Len teba.

A tak zaťal zuby a bez jediného slova pokračoval ďalej nechávajúc ešte stále rozhorčenú bielu vlčicu ďaleko za sebou.

Otrhaných sobích kožušín sa nezbavili. Hoci boli večne vlhké a prestupovala nimi hniloba, stále im pomáhali maskovať sa a po krátkom vysušení na slabých slnečných lúčoch bolo ich nosenie o niečo ľahšie. Lyallovi ani počas jednej z nocí neuniklo, že sú prenasledovaní. Pach dvoch vlčích samcov, opatrne sa pohybujúcich v tieňoch, zacítil prvýkrát u cesty, vedúcej k zostupu do údolia patriaceho Araqu. Od tej chvíle im boli neustále v pätách. Pohybovali sa rýchlo a nečujne, cez deň spiac a loviac v plnej sile s príkazom od svojho Alfy, ktorý ich chránil pred akýmikoľvek nepríjemnosťami. Aj Niylah o nich vedela, nepochybne no nič nepovedala. Ani jeden z nich nechcel riskovať, že by ich prenasledovatelia začuli čo i len slovo o sebe alebo smere ich cesty.

Uprel pohľad do temnoty kdesi pred sebou. Zavetril. Boli tam, dva tiché tiene vyslané Yanisom sledujúce ich každý krok. Neútočili, nemali v úmysle ich prepadnúť ani zabiť. Jednoducho len šli, zrejme čakajúc na stret so špehmi a zvedmi Araqu. Nechceli riskovať boj ani priamy stret, vediac, že on a Niylah by ich dokázali premôcť. A tak len čakali pretože čím ďalej Niylah a Lyall šli, tým bližšie boli hranice a tábor rodu Araq. Tým bližšie boli posily a tým bližšie bola porážka. Všetko bola len otázka času a Lyall to vedel.

Naďalej šiel opatrne, poctivo sledujúc dva tiene a tucty ďalších. Hodiny sa vliekli. Prekročili ďalší malý prameň no jeho voda bola rovnako špinavá a plná lístia, až takmer nedokázal tiecť ďalej. Narazili na hŕbu kostí patriacu pravdepodobne mladému srncovi, mesiace pochovanú pod snehom a ľadom. Mráz pomaly ustupoval, oblaky mizli a mesiac začínal žiariť slabšie. Prišlo šero a s ním aj tichý spev vtákov ktoré sa odhodlali privítať prvé slnečné lúče. Južná časť arkadského lesa sa už viac nezdala byť takou tichou a pohlcujúcou.

Ešte za prítmia sa pripojil k Niylah s cieľom nájsť miesto, ktoré by im poslúžilo ako úkryt.

,,Potrebujeme jedlo," šepla Niylah. Krčiac sa šla po jeho boku. Jej biela srsť nabrala odtiene krémovej, hnedej a sivej. Telo stratilo svoju pôvodnú váhu a pokiaľ nevyzerala slabo a bezmocne, vyzerala určite staršie. ,,Minul si tú skupinu srnčích kostí?"

,,Minul," prisvedčil.

,,Arkadský les v zimných mesiacoch možno dostatok koristi postráda, no nikdy nebýval natoľko prázdny. Zver nie je možné ucítiť takmer vôbec. Tie kosti a zajac boli jediný dôkaz o tom, že tu korisť môže byť." Niylah sklopila uši a neveriacky krútila hlavou.

,,Zima bola krutá a tuhá. Mnoho vlkov umrelo už na jej začiatku, z Araqu prišli správy a stádach odchádzajúcich za hranice, do nížin. Almera nehladovala vďaka dostatku zásob a loveckej sily, no ostatné rody áno," odmlčal sa len aby ju prebodol tvrdým a nenávistným pohľadom, ,,ale o tom ty nič nevieš. Odísť od rady a urodzených na celú zimu, nezaujímať sa a trúchliť."

Nastalo ticho. Neočakával ho, no ani si naň nesťažoval. Odvrátil od nej pohľad a poklusom sa od nej vzdialil o niekoľko stôp nechávajúc ju tak so svojimi myšlienkami a pochybnosťami. Očami spočinul na okolitých stromoch a nízkych porastoch. Potrebovali nájsť úkryt, a to rýchlo. Mračná, pomaly sa meniace na prosté oblaky, mali čoskoro prepustiť prvé slnečné lúče. Nemohli si dovoliť byť videní ešte viac ako už boli.

O niekoľko minút boli nútení rozhodnúť sa medzi dvoma cestami. Prvá si vyžadovala stúpanie a druhá pokračovala po rovine smerom, akým už dlhé dni šli. No Lyall rozhodol pre prvú, vediac , na aké miesto ich dovedie. ,,Vedie na Aellin hrebeň. Je odtiaľ dobrý výhľad na hranice a to, čo sa nachádza pod ním. Nedostaneme sa k nemu pred svitaním no nejaké zo skál a krovín by nám mali poskytnúť vhodné útočisko," povedal Niylah už opäť sa držiac blízko pri nej. Prikývla a nič nenamietala. Zrejme sa rozhodla spytovať si svedomie vďaka nepekným ale pravdivým slovám ktorými ju predtým obdaril. A to ho tešilo.

Stúpanie nebolo náročné. Čím vyššie boli, tým bola lesná pôda menej premočená a vlhká a hoci stromy ubúdali, objavovalo sa čoraz viac a viac kameňov a nízkych krovín ktoré mohli poslúžiť ako útočisko. Niylahinu pripomienku o koristi nebolo ľahké ignorovať. Bolesť vyčerpaného tela a prázdneho brucha do Lyalla udierala každým krokom. Vedel, že bežní a divokí vlci sú schopní prežiť bez koristi aj niekoľko týždňov no oni dvaja medzi nich nepatrili. Roky strávené hodovaním u svojej Alfy a neustáli pocit sýtosti ich nepripravil na peklo, ktorému bol národ severu vystavovaný každým dňom.

,,Pozri sa," povedala odrazu Niylah. Stála o niečo vyššie ako on a svoj zrak upierala na čosi na pravej strane. ,,Nie je to najlepšie no nemáme čas. Aspoň budeme nad nimi a ťažšie spozorovateľní."

Musel prikročiť k nej aby videl, o čom hovorila. Dvadsať yardov na pravo od nich sa nachádzal skalný výbežok. Tvorili ho dve nie príliš veľké skaly. Boli obrastené machom, ošľahané vetrom a snehom no ukrývali pod sebou suchú zem, vhodnú aspoň pre jedného vlka. Zatiaľ čo by jeden z nich spal, druhý mohol stáť na vrchu a sledovať všetko navôkol. Možno to bolo nepohodlné ale nič viac v tejto chvíli chcieť nemohli.

,,Poďme," prikázal a vykročil smerom k výbežku nechávajúc prvé ranné lúče dopadnúť na sobí kožuch na svojom chrbte.

Keď o niekoľko minút ležal a pozoroval svitanie z vrchu výbežku hlavou mu prebiehali rozličné myšlienky. Pásy nie príliš teplého severského slnka mu dopadali na zablatený a premočený kožuch a srsť. Bol vďačný aj za to málo tepla, ktoré dostával. Stále necítil žiadnu zver, do nosa mu udieral pach Niylah spiacej pod skalou, ich prenasledovateľov táboriacich v lese pod nimi a potoka tečúceho kdesi na východe. Počul zurčanie jeho vody, udieranie nízkych vĺn o kamene zasadené hlboko do dna. Matne si na potok spomínal. Prešiel ním keď mal iba dva roky. On, Yanis, Darius a ďalšie tri tucty schopných lovcov a bojovníkov putovali na východ a cieľom ukončiť posledné nepokoje a odpor juhu po tom, čo synovia Eyolfa, zavraždeného vládcu rodu Senayan a celého východu, získali svoje zeme späť. Možno si už nedokázal vybaviť všetky tie slizké reči a žarty, ktoré vlci ich výpravy hovorili alebo spievali, no pamätal si všetky rady a učenia ktoré mu boli odovzdané.

,,Jedného dňa budeš Beta. Je tvojou povinnosťou vedieť bojovať, radiť a ovládať sa, nie to ešte ovládať iných." Dariusov hlas bol ostrý a neústupný no napriek tomu akosi pokojný. Vážený a uznávaný Beta sa vyjímal nad svojím učňom, čierna srsť mokrá od vody z potoka, pretkaná iba niekoľkými sivými chlpmi. ,,Si ako suchý konár. Aj hlupák by ťa dokázal zlomiť!"

No nemôžeš zlomiť to, čo už zlomené bolo. Prebleslo mu v hlave a spomienka na Dariusove slová sa vytratila rovnako rýchlo, ako prišla. Odvrátil zrak smerom na západ, preč od miesta ktoré ich ceste poslúžiť jednoducho nemohlo.

Nevidel toho veľa. Ihličnany arkadského lesa sa tiahli až ku ďalekým kopcom a menším vrchom, oddeľujúc tak údolie od okolitého sveta. Na západe, za hranicou a na územiach, ktoré nepatrili žiadnemu z rodov v ríši, sa už roky nič nenachádzalo. Iba dalšie lesy, jazerá a planiny obývané niekoľkými menšími svorkami, rovnakou korisťou ako v celej ríši a podobným životom. No žiaden z rodov a národov sa tieto územia dosiaľ neodhodlal obsadiť. Západ, Juh aj Sever boli hrdými a veľkými územiami. Vedeli, čo sa nachádza za ich hranicou no doposiaľ to nepotrebovali. A možno to tak aj bolo lepšie.

Smerom na Juh nedovidel. Zastavili uprostred kopca takže južná strana ríše pred ním zostávala skrytá za masou kameňa a hliny. Keď zapadne slnko uvidím ju. A s tou myšlienkou si položil hlavu na predné laby a započúval sa do zvukov prebúdzajúceho sa dňa.

Niylah ho vystriedala o niekoľko hodín. Slnko bolo práve najvyššie na oblohe, vyžarujúc omnoho viac tepla a svetla. Vyšvihla sa na výbežok s kožušinou v papuli a ospalým pohľadom v modrých očiach. Lyallovi neuniklo že vyzerala o niečo viac odpočinutejšie ako v predošlé dni.

,,Tvoju kožušinu by sme mali vysušiť tiež," povedala keď tú svoju pokladala hneď vedľa neho. ,,Musíme využiť každý lúč slnka kým nezačnú jarné dažde."

Prikývol a jal sa dať zo seba premočený a napoly hnijúci kožuch dole. Bola to precízna práca. Koža bola zbavená šliach, mäsa a tuku, niekoľkokrát sušená soľou a kôrou a napokon upravená a doplnená živicou tak, aby sa dala nosiť bežným vlkom. No aj napriek všetkej práci a prisľúbenej kvalite podmienky ich cesty takmer vôbec nedokázala ustáť. Posadil sa, napol všetko svalstvo a pomocou predných nôh si ju opatrne začal dávať dolu cez krk.

,,Bol tu nejaký pohyb zatiaľ čo som spala?" Zjavne ju spánok vytrhol z neustáleho mlčania a spytovania si svedomia natoľko, že sa mala chuť zhovárať. No on nemal.

,,Ak by bol tak by si mala už dávno po spánku, budúca Delta."

Zagánila na neho no nič nepovedala. Vzdychla si a posadila sa vedľa kožušiny ktorú práve pokladal na vyhriaty kameň. Zadívala sa do diaľky pred nimi. ,,Mal by si ísť spať inak sa v noci nikam nedostaneme."

Nepotreboval to počuť dvakrát. Venoval jej posledný letmý pohľad a zoskočil zo skaly pripravený zažmúriť oči aspoň, podobne ako Niylah, na niekoľko hodín. No na spánok zabudol vo chvíli keď sa pripravoval skrčiť sa a vliezť pod výbežok. Netrvalo mu dlho uvedomiť si, že už viac nie sú sami. Do nosa mu udieral známy ale aj neznámy vlčí pach. Jeho ostrosť a štiplavosť naznačovala jediné – ich prenasledovatelia boli blízko a už neboli len dvaja.

Niylah musela pach zacítiť tiež. Ako šíp vystrelila zo svojej polohy, do papule chytila kožušiny a zoskočila zo skaly. V modrých očiach mala po celý čas odhodlaný výraz no Lyall z nej poľahky vycítil strach a neistotu.

,,Koľko?" položil otázku keď sa spolu krčili tesne nad zemou snažiac sa ukryť za výbežkom.

,,Šesť. Nevidela som ich všetkých no pachy tomu odpovedajú." Jej výraz sa zmenil z odhodlaného na akýsi rozhorčený no zároveň zúfalí a Lyall si všimol ako sa snaží potlačiť zavrčanie. ,,Prichádzajú z lesa. Vedia o nás a onedlho budú tu. Musíme ísť, Lyall."

,,A kam?" oboril sa na ňu. Pach ho štípal v nose stále viac a viac. Nebolo úniku. Pred nimi bol hrebeň a strmí spád dolu, po oboch stranách sa tiahli kroviny a kamene a smer, ktorým sa vydať nemohli pokiaľ by nechceli zísť z cesty úplne alebo si to namieriť rovno pred Alfu Araqu. ,,Vedela si že to príde. Skôr alebo neskôr."

Odtiahla sa od neho a zazrela na neho pohľadom plným hnevu. V očiach jej tancovali plamene a ona sama v sebe zvádzala akýsi vnútorný boj ktorý on nedokázal pochopiť. ,,Mysli si čo chceš no je našou povinnosťou sa aspoň pokúsiť prejsť."

Ucítil, ako sa mu na chrbte zježila srsť. Mal toho dosť. ,,Našou povinnosťou je stáť pri právoplatnom Alfovi severu a nie sa snažiť varovať jeho úhlavného nepriateľa!" Skupina vlkov bola blízko, musela ich počuť.

,,Posledný právoplatný Alfa severu umrel s Torrinným posledným výdychom. Yanis neprinesie severu ani ríši nič dobré. Alebo boli azda Hopea a vlci s ktorými sme vyrastali zradcovia a obyčajní bastardi ktorí odmietali ísť do zbytočnej vojny?" vyštekla na neho.

Prestal sa ježiť a hnev sa z neho razom vytratil. Sivé oči sa stretli s modrými. ,,Prosím," povedala takmer nečujne.

Nadvihol sa len aby mohol uzrieť skupinu šiestich vlčích samcov. Na malú chvíľu sa jeho pohľad stretol s pohľadom ich vodcu, robustným bielym vlkom so sivým pálením, ktorý bol pripravený nepreukázať ani štipku súcitu alebo pochopenia.

Ríša ťa potrebuje, Lyall. Len teba. "Hrebeň," riekol a otočil sa na Niylah. Napol svaly. ,,Bež."