N I Y L A H

Niylah nevedela či jestvuje niečo horšie ako vlk, kráčajúci niekoľko stôp za ňou, a hlad ktorý zvieral útroby jej žalúdka. Hoci sa zima dávala posledných niekoľko dní na ústup a v noci už natoľko netuhlo, koristi bolo málo a sever nemal rád tých, ktorý sa v jeho zime nedokázali uživiť. ,,Vlečieš sa ako polomŕtvy medveď. Pridaj pretože pokiaľ do súmraku nenájdeme nocľah našu smrť budeš mať na svedomí ty," povedala keď jej už došla trpezlivosť.

,,Bojíš sa snáď vrán a samotárskych vlkov?" opýtal sa Lyall pričom nemal ďaleko od podráždeného zavrčania. Bol jedným z najvzdelanejších vlkov severu. O končinách západnej strany Arkadského lesa a ich obyvateľoch toho vedel viac ako ktokoľvek iný.

,,Nie, bojím sa Yanisa a jeho vízie mať naše hlavy vystavené pred sebou," prehodila so znechutením v hlase. ,,Pokiaľ niekto dokáže vyhľadať najlepších stopárov a zabijakov a poslať ich na nás je to práve on."

Niylah postrehla, ako Lyall na zlomok sekundy stuhol. Aj on si dobre uvedomoval, v akom probléme a nebezpečenstve sa nachádzajú. Ale aj napriek tomu sa rozhodol jej po dobu celej cesty oponovať a byť arogantný čím Niylah len znemožňoval zdravo uvažovať.

,,Vôbec by sme nemali byť na tejto ceste spolu," namietla pričom sa zastavila a zabodla pohľad do jeho sivých očí. V tej chvíli akoby ešte viac prituhlo. ,,Nenávidím ťa o nič menej ako moja rodina."

Lyall zvážnel ešte viac, jeho strieborná srsť pretkaná bielymi chlpmi sa mierne zježila. Urazila jeho postavenie a pýchu, všetko čo si podľa vlkov, ktorý si s ním boli aspoň trochu blízki, dlho budoval. Hoci bol synom obyčajných lovcov a prežil iba päť zím bol vzdelaný, štíhly a dobre vyzerajúci vlk ktorý mal dediť postavenie Bety. Jeho sebavedomie a samoľúbosť iba svedčili o tom, že cesta na vrchol bola ťažká ale aj napriek tomu viac než úspešná.

S údivom sledovala ako preklusal okolo nej a zmizol hlbšie v lese. S povzdychom ho nasledovala. Vedela, že nemá zmysel kričať ani ho prosiť o spomalenie. Celý les bol zahalený do ticha, spev vtákov pri chýliacom sa večeri utíchol až sa zdalo, že les nikdy predtým nenaplnil. Po niekoľkých nociach, kedy dul prudký vietor a sneh tvoril hlboké záveje, bol tichý a svetlý les ako dar od samotných Predkov.

Modlila sa k nim, aby nasledujúceho rána konečne niečo ulovili. Obaja boli vyhladovaní a výrazne slabší ako v deň ich stretnutia len pol dňa cesty od tábora Almery. Hrubé a kvalitné sobie kožušiny, s ktorými obaja zbehli, boli poničené a dotrhané pričom nepekne viseli z ich chudých tiel.

Niylah sa na moment spomienkami vrátila do prastarého a bezpečného tábora almerského rodu ktorého nory a dúpätá zažili celé generácie vládcov severu. Spomenula si, ako sa svorka každý večer schádzala pri spoločnej koristi. Ako sa ich Alfa od srdca usmievala pri pohľade na vĺčatá a ich nemotorné súboje a predávala mladým budúcim lovcom a hlavným vlkom múdra starých vlkov. Boli budúcnosťou jej rodu a ona na to bola hrdá. Niylah chýbali tie časy. Hlavne kvôli tomu, že jedným z tých vlkov bývala kedysi aj ona.

Les začínal rednúť, stromy začínali rásť menej na husto. Blížili sa na okraj kde mal skončiť nielen les ale aj stúpanie ktoré ich sprevádzalo už niekoľko hodín.

Lyall, stále neoblomne idúci vpred, si zmeny všimol tiež a spomalil vďaka čomu ho mohla Niylah dostihnúť. Teplé lúče zapadajúceho slnka, bojujúce s malým množstvom korún stromov, ich príjemne hriali a roztápali snežný poprašok na kožuchoch. Na ríšu sa posledných niekoľko dní usmievalo šťastie, jar a s ňou aj koniec chladných dní boli blízko.

Pred vlkmi sa začínal rozprestierať skutočne skvostný výhľad. Stromy prestali rásť úplne a dvojica sa ocitla na samom okraji. Spod zeme vytŕčalo niekoľko kameňov, začiatok lesa a prudký zráz delila iba úzka cesta tiahnuca sa pozdĺž voľného priestranstva ktorú zrejme vytvorili zvieratá ktoré sa odvážili riskovať prechod. Pod zrázom sa rozprestieralo zalesnené údolie kúpajúce sa v snehu a zlatých lúčoch slnka.

V Niylah narastalo pri pohľade na ďalšiu časť ich cesty napätie a strach. Tri zimy jej života strávila učením sa o územiach rodov krajín celej ríše. Pokiaľ sa im nasledujúci deň podarí dostať do údolia prejdú hranicu Mensisu a ocitnú sa na právoplatnom území Araqu, jedného z rodov pri ktorom tuhla krv v žilách.

Lyall svojimi slovami len zhmotnil jej obavy. ,,Tamtie lesy patria araqským vlkom. Keď Východ povstal Yanis a Darius viedli našu skupinu nadol do údolia k hranici. Pokiaľ sa vydáme po pravej strane za hodinu cesty prídeme k ceste nadol. Cesta je strmá a nebezpečná ale sme len dvaja, prejsť zvládneme," vyhlásil zamyslene pozerajúc na rozľahlé údolie pod nimi.

,,Obávam sa, že tvojmu plánu chýba riešenie jedného problému. Nemáme takmer žiadny náskok. Yanisovi vlci čoskoro dorazia do Araqu, pohybujú sa rýchlejšie keďže im nik nie je na stope ako nám. Ešte než svitne budú o našom úteku vedieť." Hoci by veľmi rada s Lyallovov taktikou súhlasila, nešlo to. Coyen, ozrutný a tvrdý Alfa Araqu ktorý miloval boj a pohŕdal zbehmi, by urobil čokoľvek pre získanie priazne nového samozvaného Alfy. Aj keby to znamenalo uhnať ich oboch k smrti.

,,S tým počítam, Niylah," prehovoril a zazrel na ňu s menším pohŕdaním. ,,Budeme cestovať v noci. Za úsvitu sa dostaneme do údolia, nájdeme si vhodný úkryt kde prečkáme deň a v noci sa vydáme ďalej. Nebudeme vyhľadávať vodu ani väčšiu korisť. Budeme prechádzať tam, kde je les najhustejší. Coyen a jeho vlci s tým budú počítať. Máme ale výhodu a tou sme my samotní. Zatiaľ nevedia že sme spolu a že obaja žijeme, pri prechode sa budeme musieť držať ďalej od seba aby sme neboli videní spolu. Máme šancu ich zmiasť a tej je potreba využiť."

Niylah nebola s riešením celej situácie priveľmi spokojná. Pri každej minúte státia, plánovania a pozorovania strácali čas. A aj napriek tomu, že Yanis zatiaľ iba v tichosti vyzýval rody a svorky severu aby povstali proti juhu, mohol každou chvíľou premiestniť svoju pozornosť na Východ. Cesta do srdca juhu Tharynu im mohla trvať aj mesiac a neskorý príchod mohol mať fatálne následky.

Ticho zavrčala a pritisla uši k hlave len aby sa vzápätí otočila smerom k lesu a vydala sa nájsť miesto aspoň trochu vhodné pre spánok. Dnes už bolo hádok a oplzlých slov dosť.

,,Nepáči sa ti snáď moja vízia nášho prechodu, Delta?" Lyallovi očividne počet hádok za dnešní deň nestačil.

,,Nie som žiadna Delta a byť tebou by som si dávala pozor na ten tvoj rozpálený jazyk .Viem zaistiť aby si o neho v momente prišiel," odvrkla a nezastavovala sa. Opäť vošli do lesa ktorý začínal tmavnúť.

Lyall iba zatriasol hlavou nad jej vyhrážkou. Niylah možno nebola Deltou ale mala sa ňou stať a to kvôli veci o ktorej z duše nenávidela hovoriť čo on dobre vedel. ,,Nezabúdaj, že v boji som rovnako zdatný ako ty a jazykov som zbavil určite viacerých," namietol trpko. ,,Na Juh sa dostaneme skôr alebo neskôr. Mala by si byť za moje postupy vďačná, bezo mňa by si už bola jednou nohou u Predkov."

,,Vážne?" vypľula zo seba otázku a venovala mu jedovatý modrý pohľad. ,,Ach, všemocná Luna kam sme sa to len dostali. Pokiaľ by nás Hopea videla vyťahala by nás za chvosty a vynadala nám do hlúpych vĺčat."

Lyalla sa jej slová dotkli. Bol jeden z posledných, ktorý si prastarú Gammu vážili. Od toho rána ale zatvrdol a rozhodol sa tmavosivú vlčicu vyhnať zo svojich spomienok. ,,Hopea je mŕtva rovnako ako všetci, ktorí zostali verní Torre. Pre pokoj Alfy v posmrtnom živote pusť smrť jej priaznivcov z hlavy."

Na to už nenašla odpoveď. Lyall konečne zmĺkol a ona sa tak mohla sústrediť. Les už stihol stmavnúť úplne. Vysoké jedle vrhali nepríjemné tiene a všetko sa zdalo ešte prázdnejšie a tichšie ako predtým. Niylah vybrala ako miesto prenocovania dva kmene spadnutých stromov ktoré sa po páde skrížili a vytvorili tak pod sebou úzky úkryt najviac pre jedného vlka.

Lyall nemal námietky. Striasol zo seba sneh, zavetril a premeral si okolie. ,,Prvú hliadku držíš ty," prehovoril pričom sa vzápätí stratil jeho spoločnici z dohľadu vlezením do úžiny.

Niylah iba podráždene zavrčala. Žalúdok jej zvieral hlad a myslenie jej znemožňovali napätie a strach. Spánok by privítala ako starého dobrého priateľa určite väčšmi ako Lyall. Neochotne sa dala do čistenia bielej srsti ktorá bielu už natoľko nepripomínala. Chlpy boli zlepené blatom a vlhké od snehu a dažďa. To, že zapáchala a jej sobia kožušina sa pomaly rozkladala priamo na jej chrbte si uvedomovala až príliš dobre. Prekvapil ju hlas ktorý sa ozval spoza nej.

,,Niylah?" Lyallova sivá hlava vytŕčala z úkrytu. Aj on bol posiaty špinou a jeho sivé dúhovky strácali zdravý vzhľad.

,,Pokiaľ sa chceš hádať ušetri ma toho. Budeš viac užitočnejší ráno pre lov vyspatý ako keby si mal byť zase celý deň otrávený z nočných hádok." Jeho odpoveď ju prekvapila.

,,Mohla si mať všetko čo si chcela. Druha, rodinu, postavenie. Prečo to robíš?" vyšlo z neho po krátkej odmlke.

Tento krát sa nenamáhala s vymýšľaním nepravdivej odpovedi akými ho posledných pár dní obdarovávala viac než často. ,,Pretože jedine my môžeme tú vojnu zastaviť."