Ä I T I

V deň výberu jej sprievodu si nemyslela, že to bude vyzerať takto.

Skupina desiatich vlkov kráčala po dažďom zmáčanej zemi. Arkadský les sa iba pred niekoľkými dňami, po mesiacoch krutej a tuhej zimy, začal kúpať v zlatistých lúčoch slnka. Stvrdnutá a námrazou pokrytá hlina sa zmenila na vodnaté blato rovnako ako sneh, s ktorého odchodom vyhladovanému národu severu začínalo svitať na lepšie časy. Menšia korisť začínala opúšťať svoje brlohy a stáda kopytníkov svoje pohľady začínali opäť upierať smerom na Sever, k ich pôvodnej domovine.

No po zdanlivo teplých a slnečných dňoch prišli prvé dažde a búrky. Do skutočného tepla a leta trvajúceho kratšie ako zima chýbalo ešte niekoľko mesiacov. Prvá búrka prišla počas druhej noci ktorú strávili pod hviezdami, potom nasledovalo niekoľko silných lejakov a slabších dažďov.

Äiti sa niesla v čele skupiny. Hrubú a takmer úplne premočenú jeleniu kožušinu mala pretiahnutú takmer cez celú hlavu. Olivovými očami do ktorých sa jej každým okamihom vlievali kvapky dažďa žmúrila na šedý a strhaný svet a snažila sa zistiť, kde sa to vlastne nachádzajú. Po jej boku sa niesol Achawes, ktorý bol skúseným lovcom, stopárom a veliteľom skupiny hneď po nej.

,,Moja Alfa!" Aj napriek hrubému hlasu sa pokúšal prekričať zurčiaci dážd. ,,Mali by sme spomaliť a počkať na Tecca a Kavayu. Vieme smer no bolo by rozumnejšie vedieť, či je tábor bezpečný!"

Otočila hlavu smerom k nemu. Achawes bol statný tmavohnedý vlk, takmer o polovicu vyšší než ona. Aj on bol zabalený v kožušine, zamysleným pohľadom sledoval všetko navôkol a vyzeral dvoch zvedov, ktorí sa k nim pravidelne vracali so správami o krajine pred nimi. ,,Smiete vydať rozkaz no nespomaľujme príliš. Zásoby a vlci potrebujú cítiť suchú zem čo najskôr a som si istá, že my dvaja tiež."

Achawes prikývol a otočil sa tak, aby na neho každý videl. Krátko zavyl a chvostom zdvihnutým len do polovice tela vlkom naznačil aby sa jali spomaliť, no nie príliš.

Äiti sa tak medzitým podarilo upriamiť pozornosť na zvyšok jej družiny. Okrem nej, Achawesa a dvoch zvedov vpredu bola tvorená ďalšími ôsmimi vlkmi. Šiesti z nich boli lovci a bojovníci, jedny z najlepších ktorých jej druh a rod Almera mal. Štyria vlci a dve vlčice sa pravidelne striedali vo voľnom pochode a nosení zásob a darov pre rod Saeng. Äiti poznala len troch z nich, pretože s nimi vyrastala a ich rodiny sa spolu už niekoľko generácií delili o teplo nory a úlovky. Súrodenci Tasha a Marus, tmavosivá vlčica a čierny vlk, sa sústredovali na cestu a brodili sa blatom a mlákami zatiaľ čo Whist, o dva roky mladší od nej, ťahal po zemi kožušinu plnú zásob. Zvyšných troch vlkov nepoznala rovnako ako zvláštnu dvojicu vlčíc nesúcich sa na samom chvoste. Putovali s nimi na rozkaz rady a ona si o podrobnostiach výpravy zakázala zisťovať čokoľvek. Nepotrebovala vedieť nič viac ako to, že sa mal Saeng pripojiť k tej šialenej udalosti ktorej hovorili rada rodu a jej druh „vojna" a ako toho dosiahnuť.

Druh. S Yanisom od toho rána na Planinách neumierajúcich po ich odchod takmer nehovorila hoci k tomu nedostala ani príliš veľa možností. V noci pred odchodom spali oddelene, ona v ich spoločnom dúpäti a on zrejme u niekoho z rady. Nebolo by to po prvýkrát. Boli druhovia už päť zím. Väčšina párov, či už urodzených alebo neurodzených, sa za takú dobu dokáže odcudziť hoci oni dvaja si nikdy neboli práve najbližší.

Äiti sa narodila ako prostá vlčica. Medzi skupinou lovcov, bez pomoci Gámm a liečiv. Spoločne so šiestimi bratmi, piatimi sestrami a oboma rodičmi tvorili bežnú rodinu lovcov ktorú by sa dalo nájsť v každom z rodov ríše. Už odo dňa keď ju Alfa samica Torra vybrala za bratovu družku sa jej priečilo to, čo väčšina urodzených robila. Neznášala vojnu a smrť, priveľa utrpenia a akékoľvek intrigy. A predsa sa práve do každej z nich Sever rútil. Očakávala to, pripravovala sa na to no aj napriek tomu sa jej priečilo, aby čosi také jej druh vykonal. A ona mu v tom mala ochotne pomôcť. Bolo to zvrátené a zlé no jej protest nemal žiadnu váhu, nie po tom čo jej povedal. A to ju ranilo a po čiastočkách rozvracalo najviac.

Družina sa hýbala ďalej. Dážď neustával, stekal po vetvách stromov a tvoril tak úzke vodopády ktorým sa pri prechode nedalo vyhnúť. Äiti práve jeden z takých vodopádov dopadol priamo na hlavu. Zatriasla hlavou aby vodu dostala z očí a uší. Dážď jej nikdy nevadil. Prinášal vlahu, lesy a lúky vdaka nemu ožívali a prinášali potravu pre všetko živé. Už od mala pre ňu bola dôležitá viera v Predkov a v to, aké znamenia im z oblohy zosielali na Zem. Milovala dážď rovnako ako slnečné lúče, sneh, ľad alebo suchú a vyprahnutú zem.

,,Moja Alfa, pozrite!" vyštekol odrazu jeden z lovcov kráčajúcich za ňou.

Zastavila a otočila sa k družine len aby zistila, že si Whist všimol čohosi pred nimi. Keď svoj zrak upriamila na spleť ihličnanov zahliadla dve vlčie telá ženúce sa k nim. Boli to Tecc a Kavaya. Rýchli, bystrí a obratní trojroční prieskumníci ktorých jej pri výbere družiny navrhla Najvyššia Gamma Viisa. Mali vraj spoločného otca no odlišné matky. Tvorili tak skvelú dvojicu hoci vôbec nevyzerali, že sú akokoľvek spriaznení.

Achawes prikázal vlkom zastaviť a podišiel k Äiti aby si mohol vypočuť hlásenie.

Ako prvá k nim priklusala Kavaya. Nemala na sebe kožušinu, pre lepšie maskovanie bola takmer úplne pokrytá blatom ktoré dokonale zakrývalo jej plavú srsť a šedé pálenie. Äiti si už pri jej príchode povšimla ako ľahko sa pohybovala, ako páperie a tieň v jednom. Ohla predné nohy a venovala jej hlbokú poklonu, Achawesovi kývla úctivo na pozdrav. ,,Moja Alfa, veliteľ," vydýchla, ,,máme správy zo starého tábora."

Äiti prikývla a kývnutím pozdravila práve sa klaňajúceho Tecca. ,,Pokračuj."

Kavaya sa narovnala. ,,Tábor je bezpečný. Je opustený, posledné pachy s Teccom odhadujeme približne na jeden mesiac staré. Dažďová voda zaplavila väčšinu nôr no tie vyššie položené sú suché a obytné. Družine a zásobám by mali stačiť."

Pozrela sa na Achawesa ktorý bol s výpoveďou zvedov evidentne spokojný. Družina za ňou nervózne prešľapovala a čakala na ďalší rozkaz. Kdesi v dialke zaznel hrom a vlci sa začali nervózne obzerať okolo seba. Nie každý vnímal dážď rovnako ako ona, nie to ešte búrku. ,,Pôjdeme," rozhodla.

Obrysy starého tábora neslávnym koncom známej Asterovej svorky, si každý vlk všimol nepochybne už z diaľky. Tábor sa rozprestieral v pomerne rozľahlej a nehlbokej brázde. Bol obkolesený konármi a starými kmeňmi stromov ktoré boli poukladané na seba ešte pôvodnými obyvateľmi tábora. Čas ich však postupne nechával zhniť, zarásť a rozpadnúť čo zapríčinilo, že z pôvodného pevného oplotenia zostali už len bezvýznamné hromady. Cez brázdu prevísal dlhočízny borovicový kmeň kryjúci výhľad na asi desiatku nôr a vchodov do nich, starostlivo vyhrabaných v zemi.

Äiti sa už zdiaľky dovtípila, že budú nepoužiteľné. Presne ako povedala Kavaya. Brázda bola čiastočne zatopená neustálymi prívalmi dažďovej vody. Voda nesiahala vysoko no stačilo to na to, aby zatopila vchody a kedysi obytné vnútra. Ich jedinou záchranou bolo niekoľko ďalších nôr, vykopaných o niečo vyššie tam, kde sa brázda končila a zem sa dvíhala takže vyzerali skôr ako otvory v zemi, než ako poctivo vyhrabané nory.

,,Predkovia..." zhrozil sa Achawes keď zastali takmer pred brázdou. ,,Priznávam sa, že som tu doposiaľ nikdy nebol no myslel som si, že uvidím niečo skvostnejšie ako toto."

Äiti na neho súcitne pozrela a pousmiala sa. Aj ona mala rovnaké myšlienky keď tábor uzrela po prvýkrát štyri zimy dozadu. Mierila vtedy na hranice s východom aby sa stretla s Yanisom a preživšími z jeho družiny kedže dvojročná vojna na východe sa už uchýlila ku koncu a severské družiny vyslané na pomoc sa mali čoskoro vrátiť domov. Tábor Asterovej svorky ktorý prevažná väčšina severanov prezývala ,,starý tábor" si predstavovala ako zachovalé a udržiavané sídlo no po príchode veľmi rýchlo zistila, že realita je iná.

Asterova svorka vládla táboru asi desiatku rokov dozadu. Jej zakladateľom bol Aster, podľa príbehov obyčajný bielosrstý vlk s divokou krvou no zmyslom pre disciplínu a túžbou nezaložiť iba obyčajnú svorku. Podľa príbehov prežil desať zím, za ten čas dokázal vytvoriť svorku s počtom štyridsiatich vlkov, nie všetkých spojených pokrvným putom čo bolo niečo neuveriteľné a nevídané. Vtedajší vládca severu Emann, Yanisov praded, Asterovi ponúkol, že by sa svorka mohla stať novým rodom čo bolo niečo, čo sa ešte nikdy predtým nestalo. No Aster odmietol, zrejme z vlastnej hrdosti a príslušnosti k divokým vlkom a namiesto toho predhodil Emmanovi ako ospravedlnenie svoju najmladšiu dcéru Maliah ktorá sa neskôr stala družkou jeho syna Werniusa, Yanisovho starého otca.

No toto rozhodnutie stálo azda najväčšiu svorku v dejinách veľa. Aster krátko na to uhynul a jeho synovia a vnuci dokázali svorku udržať v chode iba tri zimy. Vlci postupne odchádzali k rodom ako Mensis a Araq alebo sa vracali späť k divokému životu. Tí, ktorí zostali, vraj trpeli nedostatkom jedla, týraním od Alfa samca a jeho rodiny a smrťou každého narodeného mládaťa pár dní po pôrode. Z prosperujúceho tábora svorky sa tak stali ruiny a miesto na prespanie a špinenie pre okoloidúcich.

,,Navrhujem aby bola vaša tá uprostred, Moja Alfa. Menšie dve po jej bokoch by sme obsadili my." Achawes zamyslením pohľadom sledoval nory pred nimi.

,,Myslím, že by vám prostredná nora poslúžila lepšie ako mne. Zoberte si ju a ešte aj tú na pravom boku. Ja si vystačím s ľavou."

Ďakovne na ňu pozrel. ,,Ak je to všetko pôjdem vydať rozkazy."

Ešte než sa stihol otočiť položila mu otázku: ,,Kam mienite dať tie dve vlčice?"

,,Záleží na tom, ako si vystačíme s miestom no vyzerá to, že si príliš veľa sucha neužijú."

Zamračila sa. ,,Môžu byť so mnou. Sú to Omegy ktoré slúžia rodu Almera oddane, nič mi s nimi hroziť nebude a rada by som vás všetkých videla do rána suchých."

Neisto sa na ňu pozrel. Vlčice boli nižšie postavené a jemu sa jej rozhodnutie priečilo no musel ho rešpektovať. ,,Ste až priveľmi láskavá, Moja Alfa." A s tými slovami ju opustil.

Od útlej a neudržiavanej nory nečakala veľa. Vchod do nej bol oproti tým, na ktoré bola zvyknutá v tábore rodu Almera, pomerne malý a úzky. Neprepúšťal veľa svetla a mračnami posiata obloha ničomu nepomáhala. Äiti sa tak ocitla v takmer úplnej tme.

Pod nohami cítila prach, suché ihličie a lístie. Steny boli hlinené a vlhké, neprivítala ju práve príjemná vôňa. V Almere sa o nory a dúpätá urodzených starali Omegy. Vyniesli von kožušiny na ktorých vlci spali, spoločnými silami vytriasli aby ich zbavili prachu a následne, ak to počasie dovoľovalo a dokázalo ich vysušiť, ich vypláchli v Nevverskom jazere nedaleko tábora. Ďalšie vlčice medzitým vyniesli starý mach a vysušenú trávu ktoré slúžili skôr ako výplne do studených rohov a nahradili ich novými ktoré sa uchovávali v suchu už od konca leta. Äiti si musela priznať že jej služby Omieg budú chýbať no nora bola aj napriek všetkému postačujúca. Vyrástla medzi lovcami, nerobilo jej problém vymeniť prepych za prach a vlhko.

Vzdychla si a začala sa pomaly otáčať, sledovala svoje telo. Kožušina možno ochránila jej srsť pred blatom a špinou no pred premočením ju ochrániť nedokázala. Kvapkala z nej voda. Nie, tiekla.

Sadla si pretože kožušina musela ísť dole. Medzitým, ako sa ju prednými nohami snažila dostať dole do nory vošla jedna z neznámych Omieg ktoré k sebe prizvala. Podľa pachu cítila, že je to mladšia z nich.

,,Ukážte, pomôžem vám," ponúkla sa zdvorilo. Äiti bola rada.

Spoločne sa im podarilo dať kožušinu dole. Mladá vlčica sa pred Aiti rýchlo poklonila a už aj bola s kožušinou pri vchode. ,,Moja varovkyňa pomáha družine so zásobami no o chvíľu by tu mala byť s niečím suchým a taktiež jedlom. Rada by som kožušinu odniesla preč, smiem?"

Je vážne zdvorilá. Na Omegu až príliš. Napadlo Äiti no len sa na ňu usmiala a prikývla. Dúfala, že by jej varovkyňa mohla o jej pôvode prezradiť niečo viac.

Medzitým, ako čakala, si noru prešla celú aj keď príliš nebolo čo prechádzať. Ňufákom a labami odhrnula lístie a ihličie do rohov, niekoľkokrát sa otriasla aby zo seba dostala dažďovú vodu a začala si čistiť srsť.

Mladá Omega sa vrátila späť s ďalšími dvoma vlčicami.

Jedna z nich bola taktiež Omega. Obyčajná útla vlčica s čiernou srsťou a podriadeným pohľadom. Druhá bola vysoká plavosrstá lovkyňa so šedobielym pálením, ktorej meno nepoznala.

Priniesli dve čisté kožušiny ktoré položili vedľa seba čo najďalej od vchodu tak, aby na ne nedopadal dážď. No keď si na ne Aiti ľahla zistila, že sú vlhké no nič nepovedala. Dážď bol príliš silný a dlho trval, nebola to ich chyba. Okrem kožušín priniesli taktiež jedlo.

,,Najchutnejšie časti bizóna uloveného len deň pred našim odchodom," povedala staršia z Omieg. ,,Váš druh, Alfa samec, nám prikázal vziať ich iba pre vás."

Takže moje prekliatie má v sebe stále nejaký ten cit, dobre vedieť. Pomyslela si no na vlčicu sa iba pousmiala a pozornosť upriamila na ďalšie jedlo. Okrem bohatej kopy svaloviny a vnútorností sa pred ňou vynímali jahody a maliny usušené a prinesené až z juhu ešte pred začiatkom zimy. Oblizla si pysky a chcela sa do jedla pustiť no najprv stočila hlavu k trom vlčiciam.

,,Prosím, smiete si vziať jednu kožušinu a jesť so mnou," ponúkla im no späť sa jej dostali iba neveriace pohľady. Ja predsa nie som Yanis.

Lovkyňa si zjavne ako prvá uvedomila, že by sa patrilo niečo odpovedať. ,,Prosím o ospravedlnenie moja Alfa ale na mňa čaká jedlo vo vedľajšej nore. Istotne si, s ním vystačím no som si istá, že Layra a Halily sa radi najedia s vami."

Ospravedlnila ju, prisunula jedlo bližšie k dvom vlčiciam a nechala ich, aby si nesmelo zobrali väčšiu z kožušín. Keď už bol každý usadení a pripravení jesť prehovorila: ,,Takže Layra a Halily? Môj druh vás pripojil k výprave, pre mňa z neznámeho dôvodu. Ani len som nevedela vaše mená, až doteraz."

Čiernosrstá sa nepokojne pomrvila. Sedela a skláňala hlavu nad jedlom. ,,Moje meno je Layra, moja Alfa a toto je Halily. Som jej varovkyňou na príkaz Alfa samca Yanisa až pokým nedocielime rod Saeng, samozrejme až po vás a veliteľovi Achawesovi."

Äiti prikývla a pohľad sústredila na Halily vedľa nej. Až teraz si ju viac prehliadla. Bola vážne mladá, mohla mať sotva rok. A navyše pekná. Štíhla no nie vychudnutá. Mala bielu srsť posiatu slabým šedým pálením a tmavé oči, ktoré v prítmí nory vyzerali ako dve čierne prázdne perly.

,,Prečo mieriš do Saengu, vĺča?" nedalo jej nespýtať sa.

Halily na ňu mierne vystrašene pozrela no keď jej Layra ňufákom mierne strčila do rebier rozhovorila sa. ,,Pochádzali odtiaľ moji rodičia. Matka zbehla ešte keď ma mala v bruchu. Alfa samica Torra ma po narodení prijala medzi vašich vlkov, Moja Alfa no po jej smrti Alfa samec Yanis rozhodol, že budem poslaná späť do mojej skutočnej domoviny."

Pre Predkov Yanis! Zhrozila sa. Veď je to ešte len odrastené vĺča. Bála sa pýtať ďalej no napriek tomu to urobila. ,,A tvoja matka a súrodenci? Kde sú oni?"

Halily zatla zuby a odvrátila pohľad čo sa rozhodne nepatrilo no situáciu zachránila Layra. ,,Mŕtvi, Moja Alfa. Matka, ktorá bývala Gammou pár hodín po pôrode zomrela a o dva roky starší brat ktorý patril k rade a zbehol spoločne s matkou pošiel na horúčku počas zimy," povedala tichým tónom.

Tak preto tá zdvorilosť a uhladené správanie. Odrazu mala chuť vypľuť kúsok sušenej jahody čo práve žuľa. Namiesto toho však stiahla uši k hlave a sklopila pohľad. Vyslala tichú modlitbu ku Predkom. ,,Mrzí ma osud tvojej rodiny, Halily."

Keď k nej Halily obrátila pohľad a slová prijala odľahlo jej. ,,Máš pozoruhodné meno. Dala ti ho matka?"

,,Nie, môj brat no vymyslela ho ona. Vraj ak by sa jej narodila dcéra. Je odvodené od slova haliliny, znamená v starom jazyku liečiť. Matka slovo len skrátila, preto tá zvláštnosť." Pootáčala hlavu zo strany na stranu ako to už mladí vlci robievali a zvláštne na Äiti pozrela.

Usmiala sa na ňu no zároveň mala chuť vyroniť slzu. Pripomenula jej v tej chvíli Kaleah.

Keď sa o niekoľko hodín zotmelo a vonku zúrila búrka Äiti nepokojne ležala v rohu nory. Cítila, ako neďaleko nej pokojne spia dve Omegy Najradšej by bola na ich mieste no mala za sebou návštevu Achawesa ktorý ju jeho slovami znepokojil.

,,Za dva alebo tri dni cesty by sme mali uzrieť tábor Saengu, moja Alfa. Všetko pravdaže závisí od počasia no viac dní to určite nebude," hovoril sebaisto.

Keď sa ho spýtala na zásoby a zdravotný stav družiny na všetko odpovedal kladne. Nebolo nič, čo by ich malo zdržať. Vedela, že by za to mala byť rada no svedomie jej to nechcelo dovoliť. Celá ich výprava bola chyba. Torrina smrť bola chyba a hoci by sa v nej azda našlo aj nejaké pochopenie pre Yanisa a jeho ,,vojnu", nechcelo sa predrať na povrch. Každá vojna bola jednoducho chyba.

No vedela, že inej cesty niet. Ak nevyjedná spojenectvo odnesú si to okrem nej aj všetci tí, ktorí s ňou putovali. Nie, odnesie si to celá Almera a s ňou aj Mensis, Araq a kdesi za planinami aj po pomste prahnúci Východ. Hoci bol ľad po ktorom práve celý Sever kráčal tenký no už dávno bol a teraz ho bolo treba spevniť čo najviac. A tak sa poddala spánku s myšlienkami o tom, ako sa z nej opäť stane mĺkva a schopná družka. Pre dobro ľadu.