Skĺzol som sa z chrbta Fešáka a dopadol som na zem. Jemne prekvapene som sa pozrel na vilu pred sebou. Nečakal som to. Keď BØ hovoril o chalupe, predstavoval som si malý lesný domček. Nie toto...

Zhromaždili sme sa pri dverách. Filixa ani Reyu som nikde nevidel. Pravdepodobne už boli vo vnútri. BØ neváhal, podišiel ku dverám a zaklopal. Vo vnútri sa ozval šušťavý zvuk a hrubý mužský hlas, ktorý patril pravdepodobne zakladateľovi Západnej Elitnéj školy Crambimu, nasledovný tichými krokmi k dverám. Srdce mi zamrelo, keď som sledoval pomaly sa otvárajúce dvere.

A potom som ho zbadal. Čakal som naozaj všeličo, ale toto nie. Ten chlap bol vysoký maximálne tak ako ja a ja som bol teda poriadne nízky. Telo mal šľachovité, v minulosti bolo možno svalnaté, no bolo vidno, že Cramb už dávno stratil svoju silu. Rukou si prehrabal v sivých, kučeravých, dlhých vlasoch a uškrnul sa na nás krivým úsmevom: „Ale že koho nám to sem čerti nesú? No, BØ, čo to má byť? Pošleš mi sem na drakoch svoje deti a ty sa oneskoríš, to sa nerobí."

BØ sa uklonil a slušne ho pozdravil. Jeho poznámky si nevšímal, tmavé oči mal prázdne. Naproti nemu, Rosin ihneď odsunul Nioma nabok a s úsmevom na tvári chytil starému mužovi ruku: „Cramb! Tak rád vás opäť vidím, ako žijete?"

Cramb sa mierne zaškeril a svoju ruku vytiahol z tej jeho: „Nie tak silno Rosin! Na to že žiješ s rastlinami, až príliš nevieš ovládať svoju silu. A mám sa určite lepšie ako vy dvaja, milý môj synu. Lebo sa už nemusím starať o decká."

Cramb fľochol na mňa a Nioma. Krutosť v jeho očiach ma zabolela a donútila ma pozrieť sa na moment do zeme. No on pohľad neodvrátil. Keď sa jeho krutý pohľad stretol s mojimi zahanbenými očami skrytými za okuliarmi, zatváril sa mierne prekvapene, až znechutene. Preľakol som sa a začal som uvažovať nad tým aký má ten človek so mnou problém. Obzrel sa na BØa a chladným hlasom sa opýtal: „Čo to má znamenať?"

BØ sa pozrel do zeme a povedal: „To ti vysvetlím neskôr."

Mal som pocit, že sa rozplačem. Ten muž mal zo mnou naozaj nejaký problém. Ako uňho môžem bývať niekoľko dní, keď má voči mne predsudky len čo ma zbadá?

Cramb na mňa ešte chvíľu hľadel nenávistným pohľadom, no z ničoho nič obrátil svoj zrak na Pearl a Kandyho. Na tvári sa mu objavil krutý úsmev a zreničky sa mu zväčšili: „A ktože je toto?"

BØ kývol hlavou na Pearl a Kandyho aby podišli bližšie. „Cramb, predstavujem vám Pearl a Kandyho. Pearl je bývalou priateľkou nášho najmilšieho Lasamina a Kandy je jeho syn."

Cramb sa so záujmom v očiach priblížil ku Kandymu a chytil si jeho tvár do dlaní. Videl som ako Kandy stŕpol a snažil sa vyslobodiť z jeho starých rúk, no Cramb ho nepúšťal. Úprimne, bolo mi Kandyho naozaj ľúto. Chcel som mu nejak pomôcť, hodiť do toho chlapa power bank, ktorú som mal vo vrecku, no skôr ako som stihol niečo urobiť sa Cramb schuti rozosmial a pustil Kandyho. Kandy zostal prekvapene stáť a jemne otrávene sa opýtal: „Čo je vám smiešne?"

„Nie," smial sa ďalej Cramb, „ty nemôžeš byť synom Lasamina, nie!"

„Prečo nie?" opýtal sa Kandy už jemne nahnevanejšie a postavil sa na špičky.

„Na to proste nemáš!" smial sa ďalej Cramb.

„Ako to myslíte, že nemám!?" vychrlil zo seba Kandy a mierne mu očerveneli uši. Podvedome som urobil krok dozadu a uvedomil som si, že aj ostatní postupne odstupujú od nich dvoch. Cramb sa prestal smiať a opovrhujúcim pohľadom sa zadíval na Kandyho: „Si len šteňa, malé Druhosvetovské decko. Nemáš na to byť Poslom Nebies. Nemáš na to byť synom Lasamina. Nie si ničím."

Kandy sa už naozaj nahneval. Sotil do starého muža a začal naňho vrieskať: „Prestaňte ma konečne urážať! Ja som si to nevybral, ja nemôžem za to, čo som, ale som tým! Som synom môjho otca, som Posledným Poslom Nebies a je mi jedno, prečo mi to chcete kaziť a presvedčiť ma o opaku, ja sa toho nevzdám!"

Keď Kandy dokričal všetci stíchli. Jemu samému sa podlomili kolená a začal sa mierne triasť. Mal som neskutočné nutkanie vbehnúť tam a objať ho, no nedokázal som sa pohnúť z miesta.

Ticho prekazil Cramb. Zdvihol sa na nohy a usmial sa: „Takto sa mi to páči." Podišiel ku Kandymu s nemeniacim sa krutým pohľadom na tvári. „Nemysli si, že som hlúpy, alebo slepý chlapče. Je mi jasné, že si synom toho grázla. Len som chcel zistiť, ako veľmi si jeho syn. A ty si sa nezaprel."

Cramb sa obzrel na ostatných, ktorí naňho stále v šoku hľadeli. „No panstvo. Vidieť, že nás čaká veľa práce s týmto malým parchantom. Poďte dnu. Dievčatá vás už čakajú v kuchyni."

Všetci sme sa opatrne pomalým krokom vybrali za ním. Pribehol som ku Kandymu: „Si okey?"

Kandy chvíľu mlčal, no po chvíli prikývol.

„To som rád," pošepol som aj keď som ten pocit nemal.

„Len sa bojím, že toho chlapa zabijem, ak má byť mojim učiteľom," pokračoval Kandy a cvakol zubami. Z ničoho nič sa však zatváril, prekvapene a šokovane, akoby si niečo uvedomil: „Počkať! Ako to myslel, že dievčatá? Veď jediné dievča tu je Reya, ktorá sem priletela spolu s Filixom! O žiadnom druhom dievčati nebola reč! A kde je potom Filix?"

Cítil som, ako som zbledol a otvoril som ústa na prázdno. Nevedel som ako mám odpovedať. Vôbec som nepoznal okolnosti toho ako to je, sám som tomu ledva rozumel. Vedel som, že sa do toho nemám starať, že o tom nemám hovoriť. Musel som klamať. Bože tak nenávidím, keď musím klamať.

„To... to naozaj neviem... Kandy..." zahabkal som, „asi sa Cramb poplietol a myslel si, že Filix je dievča... Veď vieš, je už starý, pokojne môže byť nasleplý, alebo pomiatnutý..."

Cítil som ako sa červenám, ako vždy keď klamem a uhol som pohľadom. Aj keď som sa na Kandyho nedíval, bolo mi jasné, že mi neverí.

V tom čase sme sa už našťastie dostali do kuchyne. Bola vcelku veľká a podľa môjho názoru aj vcelku vkusná. Bledohnedé drevo nádherne ladilo so sivými kamennými stenami ozdobenými sušenými bordovými ružami. Za stolom v strede miestnosti sedeli Reya a Filix a o ničom sa rozprávali. Tvárili sa celkom vážne. Niom si k nim v momente prisadol, niečo sa ich pošepky opýtal a oni prikývli. Chvíľu som uvažoval, že si k nim prisadnem a pripojím sa k debate no potom som zaspätkoval. Aj keď som v Prvom svete už viac ako rok a pol stále som.. stále som mal pocit, že k ostatným nezapadám.

Pozrel som sa za seba a zbadal som menší gauč na ktorom už boli usadení Kandy a jeho mama. Preglgol som, vypočítal som moje možnosti a nakoniec som sa usadil vedľa Kandyho. Rosin si sadol na opierku gauča, ktorá zúfalo zavŕzgala a BØ a Cramb zostali stáť v strede miestnosti. BØ mal ruky za chrbtom a díval sa prázdnym pohľadom do steny, slovo prenechával svojmu starému učiteľovi. „

Takže, ako vidím, bez môjho jediného povolenia a súhlasu mi sem BØ a Rosin dovláčili vás všetkých. A nie, naozaj z toho nie som nadšený. Je mi jedno aká veľká udalosť je príchod Lasaminového syna, pre mňa bude Lasamin vždy faganom, či je mŕtvy, či živý a jeho syn rovnako."

Všetci sme mlčali v šoku z Crambovej krutosti. Cramb, akoby sa v ňom prejavila známka svedomia, si prešiel rukou po tvári a povedal: „Ale ako vidím, aj keď som už dávno na dôchodku stále som neuveriteľne dôležitý človek, takže musím čeliť s týmto problémom."

Cramb zabodol pohľad do Kandyho. Nechápal som to. Kandy nebol problémom, ale záchranou, nie? Bože tento človek bol naozaj magor. Cramb si nevšímal niekoľko nahnevaných pohľadov v miestnosti a pokračoval: „Ak tu však chcete nejakú tu dobu zostať, nemyslite si, že tu budete ako v hoteli! Budete mi pomáhať variť, upratovať, starať sa o rastliny aj zvieratá jasné?!"

Miestnosťou sa ozvalo nahnevané mrmlanie, ktoré však bolo ihneď zastavené BØovim mrazivým pohľadom. Cramb si odkašlal a konečne povedal ničo neutrálnym hlasom bez náznaku opovrhovania a krutosti: „Bežte sa vybaliť decká. Lasaminov syn aj s jeho maminkou pôjdu dole do hosťovskej izby vedľa mojej pracovne, aby som mohol s chlapcom pracovať, vždy keď to bude potrebné. Rosin a BØ pôjdu do obývačky. Rozložím vám tam gauč. Študenti pôjdu hore do veže a on..." Cramb sa pozrel znova nenávistným pohľadom na mňa, „pôjde do chalupy čo je vedľa domu. Tu ho nechcem."

V tom momente sa všetci ako na povel vydali do svojich izieb. Ja som zostal bez pohnutia sedieť na gauči. Ctil som sa príšerne. Prečo ma ten človek nenávidí? Mal som pocit, že sa rozplačem, keď mi cez okno na stene skočila do náručia Kordie. Obtrela sa mi oranžovým kožovitým telom o nohu a nešťastne zamravčala. Zdvihol som ju na ruku, objal som ju najsilnejšie ako som vedel a pošepkal som jej do teplého telíčka: „My to zvládneme zlatko... musíme..."

Tak je tu ďalšia kapitola tentokrát z pohľadu postavy Jerryho, ktorého naozaj ľúbim  takže som si písanie jeho kapitolky naozaj užila :3 a čo na ňu hovoríte vy :D?