Nepatrím nikam... Som niekým, čím som nikdy nemalbyť. Som syn Posla Nebies Lasamina. A aj ja som pravdepodobne Posol nebies. Posledný Posol Nebies.

Celý večer aj noc som nad tým uvažoval, ako sa mohol môj život tak rýchlo a nečakane zmeniť. Nedokázal som kvôli tomu spať. Nechcel som budiť mamu, tak som sa šiel prejsť. Vedel som, že sa stratím, no bolo mi to jedno. Kráčal som a prechádzal som rukou po stenách a po zábradlí pokiaľ som šiel hore schodmi.

Zastavil som pred dverami z čierneho dreva. Chytil som neskutočné nutkanie vojsť dnu. Mal som podobný pocit ako vtedy v parku, keď som sa stále obzeral, ale teraz to nebola chuť sa obzrieť. Bola to chuť otvoriť tie dvere a vojsť dnu. Moje ruky ma nepočúvali. Chytil som klúčku a stisol som ju. Pomaly som otvoril dvere. Nahmatal som fakľu po mojej pravici a opatrne som ju zapálil.

Ihneď som spoznal, že sa nachádzam v akejsi pracovni. Na podlahe bol mäkký tmavo ružovo-modrý koberec a na stranách boli knižnice rovnako ako v miestnosti, v ktorej sme boli ráno, až na to, že táto miestnosť bola omnoho menšia.

Prešiel som po koberci až ku pracovnému stolíku, na ktorom stála sviečka, niekoľko papierov, písacie pomôcky a iné klasické, i neklasické predmety, ktoré bývajú na pracovných stoloch. Zapálil som sviečku, ktorá v momente splanula žiarivým svetlom.

Vtedy som si všimol ten obrovský obraz na stene za pracovným stolíkom. Bol v kovovom hnedom ráme, nakreslený veľmi realisticky. Boli na ňom zobrazení šiesti teenageri. V strede boli dievča a chlapec, ktorí sa o seba opierali chrbtami. Vedľa chalana stáli dve dievčatá a vedľa dievčaťa v strede postávali dvaja chlapci. Pozrel som sa na toho chlapca v strede obrazu. Bradu mal síce len na málo miestach jemne zarastenú a vyzeral o dosť mladšie a najmä šťastnejšie, no bol som si istý, že to je asi šestnásť ročný BØ. Mal založené ruky na hrudi a veľmi sa usmieval na Blonďaté dievča vedľa seba. To sa tvárilo ešte šťastnejšie ako on a tak isto sa dívalo naňho očami vo farbe bledého jantáru.

Vedľa nej stálo nižšie, červenajúce sa dievča s čiernymi vlnitými vlasmi po ramená a modrými očami. Zvláštnosťou bolo to, že mala pehy a jeden pramienok vlasov mala fialový.

Dievča, ktoré sa opieralo o BØa bolo hnedovlasé, vysoké a svalnaté. Pri nej stáli dvaja chlapci. Ten vedľa nej bol jednoznačne Rosin. Rovnaká bacuľatá postava, zelené oči, len hnedé vlasy ešte nemal prerastené šedinami. Mohol mať tak trinásť až štrnásť rokov.

Pozrel som sa na poslednú osobu na obraze a vydesene som zaspätkoval. Mal som pocit, že sa dívam do skresľujúceho zrkadla. Ten chlapec vyzeral rovnako ako ja. Rovnaká postava, rovnaká farba aj tvar vlasov. Vyzeral trochu mladšie ako ja, mohol mať takých štrnásť rokov a uškŕňal a akoby práve niekoho veľmi vtipným spôsobom zosmiešnil. Len oči mal iné ako ja. Boli bledšie, mali podobnú jantárovú farbu ako oči dievčaťa vedľa BØa. Pomaly som podišiel k obrazu, prešiel som po ňom rukou a pošepol som jedno jediné slovo: „Lasamin."

„Správne," ozval sa hlas za mnou, „to je tvoj otec."

Vydesene som sa otočil. Za mnou stal BØ a díval sa do zeme. Začervenal som sa a zakoktal som: „Prepáčte pane, ja...." Nevedel som nájsť výhovorku. BØ mávol rukou: „To je v poriadku Kandy. Chápem, že si zvedavý. Aj keď nemám rád keď mi ľudia lezú do pracovne."

Znova som sa začervenal no potom mi napadlo, že BØ by mohol pochopiť, dokonca aj lepšie vysvetliť dôvod, prečo som vošiel do jeho pracovne. „Pane," začal som, „dôvod prečo som sem prišiel, nie je ani mne tak úplne jasný. Ja.... mal som proste pocit, že sem musím ísť. Niečo ma sem tiahlo. Myslíte, že to súvisí s mojim darom. S Poslami Nebies?"

BØ prikývol: „Som si tým takmer istý, ale to znamená, že v tejto miestnosti musí byť niečo dôležité."

Pozrel som sa na obraz a pošepol som: „Myslím, že je to ten obraz."

Obaja sme stíchli. BØ sa pozrel najprv na mňa a následne s miernym smútkom a nostalgiou na obraz.

„Čo zobrazuje?" opýtal som sa, „Ako... Viem, že ste tam vy aj Rosin, aj môj... aj môj otec, ale... Čo ten obraz znamená a kto sú tí zvyšný ľudia?"

BØ si povzdychol a povedal: „Toto je, milý môj Kandy, bývala šestica. Sú to žiaci elitnej školy minulej generácie. A áno, správne si tam spoznal Rosina, svojho otca aj mňa. To čiernovlasé nízke dievča je Nellia. Vedela upokojiť ľudí. Niekedy ju, kvôli tomuprezývali Droga. Jej sa to však nepáčilo."

BØsa mierne pousmial, akoby spomínal na staré zážitky, no rýchlo pokračoval v rozprávaní: "Keď mala štrnásť, odsťahovali sa aj s rodičmi na sever. Odvtedy som o nej nepočul. To staršie dievča, ktoré sa o mňa opiera je Ramona. Býva dakde v lese s pár feministickými teenagerkami."

Zdvihol som začudovane obočie a následne som ukázal na poslednú osobu na obraze. Plavovlasé pekné dievča usmievajúce sa na BØa s iskričkami v očiach: „A kto je ona?"

BØ sa zahľadel na dievča a nešťastne zvraštil tvár. V očiach sa mu zaligotali slzy. Preglgol a pošepol: „To je Berry. Bola asi najsilnejším Poslom Nebies o akom som kedy počul. Sestra Lasamina, tvojho otca. Vlastne... tvoja teta... A ona...."

„Milovali ste sa," doplnil som ho. BØ sa zlomene pozrel do zeme a prikývol.

„Čo sa stalo?" opýtal som sa. BØ zdvihol hlavu a rýchle si utrel slzu: „S Berry sme sa ľúbili. Naozaj veľmi. Boli sme nerozlučiteľní. A potom prišiel on. Chlapec zo severu." BØov nešťastný hlas sa začal miesto smútku otriasať hnevom. „Zviedol ju. Odišla s ním na sever."

Nešťastne som sa pozrel na BØa: „To je mi ľúto pane. A Berry stále žije na severe?"

Teraz už BØovi tiekli slzy už naozaj, silne a rýchlo: „Nie... pred šestnástimi rokmi... Spadla z útesu... a zomrela..."

Ja som si ruku nepriložil na ústa. Ona tam vyletela sama. Nedokázal som nič povedať. Nevedel som, čo mám povedať. BØ podišiel k stolu a zdvihol odtiaľ akýsi oválny predmet. Keď som sa k nemu priblížil bližšie zbadal som, že to je kvet zaliaty v živici. Mal tmavo fialové lupienky, vo vnútri krvavo červené a v strede sa nachádzali žlté tyčinky.

„Bol to náš kvet. Prvý kvet, ktorý som jej daroval. Zobrazoval našu lásku. Zobrazoval nás." Chvíľu som spolu s BØom hľadel na kvet a potom som sa zahľadel na obraz. V hlave sa mi ozval tichý nežný ženský hlas: „Nájdi ich...." Vyskočil som. Mierne ma to vydesilo a hlavne prekvapilo. Ešte sa mi to nestalo. Asi na mňa pôsobilo celé to prostredie prvého sveta. Nechcel som prerušiť BØa v myšlienkach, ale bol som si istý, že toto je dôležité.

Pane," ozval som sa a počkal som kým sa na mňa BØ pozrie, „myslím, myslím, že viem, čo musíme spraviť." BØ nič nepovedal len kývol hlavou aby som pokračoval v rozprávaní. „Musíme ich nájsť. Musíme nájsť starú šestku. Teda... aspoň tých z nich, ktorí stále žijú."

Pozrel som sa na Berry a následne na môjho otca. BØ prikývol: „To dáva zmysel." Pokračoval som ďalej: „Tak vy a Rosin ste tu. Berry a Lasamin," na chvíľu som stíchol a potom pokračoval ďalej: „takže myslím, že treba nájsť tie dve dievčatá. Neviete kde by mohli byť?"

BØ pokrútil hlavou: „Ja to neviem Kandy, ale viem kto by to mohol vedieť. Muž, ktorý založil západnú elitnú školu. Muž, ktorý učil nás, pôvodnú šestku."

Prikývol som. Uvažoval som, čo to musí byť za človeka a nevedel som si to predstaviť. Ak učil BØa, ktorý je stelesnením autority, akou autoritou je potom on? BØ položil kvet späť na stôl a povedal: „Zajtra ráno sa vydáme na cestu za ním. Určite nám rád pomôže a mohol by ťa aj trochu naučiť používať tvoj dar."

„On je tiež Posol Nebies?" opýtal som sa a mal som chuť si vraziť keď som si uvedomil akú blbosť som povedal. Poslovia Nebies vymreli. Ja som posledný.

BØ pokrútil hlavou: „Nie je Poslom Nebies, Kandy, ty dobre vieš prečo. Ale učil dvoch výnimočných Poslov Nebies takže má skúsenosti."

BØ sa znova zahľadel na obraz a následne sa vydal k dverám: „Každopádne, zajtra nás čaká náročný deň. Dobrú noc Kandy." S týmito slovami otvoril BØ dvere a odišiel.