Podľa ksichtu toho krpatého chlapca som usúdila, že je minimálne tak zmätený ako som sa cítila ja. Nechápala som ako sa mohol dnešný deň tak veľmi zvrhnúť. Veď ráno začalo tak normálne.

Vstala som s príjemným víkendovým pocitom a hneď po raňajkách ma vzal Rosin do obchodu nakupovať oblečenie. Len pre poriadok, pre mňa nakupovanie oblečenia znamenalo ísť do vojenského obchodu a vybrať si dáke maskáčové gate alebo minimálne hnedú koženú bundu. Rosin mi to neustále vyčítal. Tvrdil mi, že by som mala byť viac dáma a nežná žienka, no to bolo presne to čím som byť nechcela. Ja som chcela byť voľná bojovníčka, ktorú neovplyvňujú žiadne pocity. Ktorá je vždy prázdna a na vlastnú päsť zvládne všetko. To som proste bola ja a to bolo nemenné.

Celý dnešný dokonalý deň pokazilo to, keď si Rosin všimol tú Talianku a jej synčeka, ktorý už na prvý pohľad vyzeral ako klasický mamičkin maznáčik. Ona bola nízka, mala tmavšiu pokožku, tmavo  vlasy, hnedé oči a na svoj vek vyzerala až nečakane mlado a pekne. Jej syn bol priemernej postavy, mal vlasy vo farbe špinavého blondu, ktoré vyzerali ako nagélované, aby mu stáli v niekoľkých špicoch a oči mal tmavo hnedé rovnako ako jeho matka. Rosin sa začal chovať ako šialený. Úplne sa rozžiaril a začal bľabotať o tom, aký je ten chlapec dôležitý a že ich musíme dobehnúť a porozprávať sa s nimi. A teraz tu stáli pred nami, ja a ten chlapec zmätení a Rosin a tá žena čumiaci na seba ako omámený.

Rosin sa z ničoho nič rozosmial a objal tú ženu: „Och bože, Pearl, myslel som, že ťa už nikdy neuvidím a zrazu sa len tak objavíš na druhej strane ulice!"

„Aj ja ťa rada vidím Rosin," odpovedala mu žena a so stále šokovaným výrazom na tvári mu opätovala objatie.

Následne sa Rosin pozrel na toho mamánka: „A ty musíš byť Kandy! Och bože, naposledy som ťa videl, keď si bol ešte len malé bábätko! Nechal som ti vyrásť svietiace huby na posteli a ty si sa tomu smial! Bolo to tak roztomilé!"

Kandy sa zatváril ešte zmätenejšie. Rosin sa pleskol po čele: „Och prepáč, zabudol som. Ty asi netušíš, čo je to Prvý Svet, že?"

Chlapec zmätene, s pohľadom, akoby Rosinovi preskočilo (čo vôbec nevyvraciam), pokrútil hlavou. Rosin sa pozrel na Pearl: „Ty si mu naozaj za celý ten čas nič nepovedala?"

Žena pokrútila hlavou a ticho pošepla: „Nezradila by som Sama..."

Rosin sa usmial: „Lasamin vždy tvrdil, že ti môžeme veriť."

„Počkať! Stop!" vykríkol ten mamičkin mazánek, Kandy. „O čo tu ide? Čo je to Prvý svet? A čo s tým má Sam?! Čo s tým má môj otec?!"

Na chlapcovej tvári sa objavila bolesť. Kto vie čo sa stalo s jeho otcom. Rosin sa zamračil: „Asi by ste mali isť ku nám, tam ti to vysvetlíme Kandy."

„Vysvetlite čo?!" Vyhŕkol chlapec. Rosin sa jemne usmial a oznámil mu: „Hneď uvidíš."

Rosinov úsmev Kandyho príliš nenadchol, no Rosinovi to bolo jedno. Otočil sa od chlapca chrbtom a vydal sa cez kľukaté uličky cez mesto. Chlapec sa začal v momente pýtať mami na vysvetlenie, no tá mu len zúfalo vysvetľovala, že hneď všetko zistí, a že ona mu nemôže nič povedať. Z očí jej sršal strach a obava z toho, čo sa stane. Bolo mi jej úprimne ľúto. Rozbehla som sa k Rosinovi, lebo aj ja som chcela vysvetlenie toho, čo sa tam vlastne dialo.

„Čo sú zač?" Opýtala som sa ho pošepky. Rosin sa usmial, no v jeho očiach sa leskli aj stopy smútku: „Ty sa to tak isto dozvieš, až u nás."

Naštvala som sa. Chápala som, že to nechce povedať dvom obyčajným stupidným ľuďom z Druhého Sveta, ale sakra mne by to povedať mohol. Jednoznačne. Znova som sa pozrela na Kandyho a Pearl a spomenula som si na to, čo povedal Rosin. „Lasamin vždy tvrdil, že ti môžeme veriť." Lasamin jednoznačne nebolo klasické Druhosvetové meno. Lasamin musel byť niekto z prvého sveta. A ten mamánek Kandy na to povedal niečo so svojim otcom. Ale to by znamenalo že... nie to je nezmysel. Otec toho mamánka nemôže byť z prvého sveta. Horela som netrpezlivosťou dozvedieť sa, čo sa tam vlastne dialo, no Rosin ma nechával v napätí až dokým sme sa nedostali domov.

Náš dom pre oko obyčajného človeka musel vyzerať vskutku pofidérne. Kožený nábytok, drevená zem, látkové lampy, vonkoncom všetko bolo porastené pokrútenými lianami, trávou, kvetmi a malými hubkami. Pearl sa obzrela okolo seba no nezatvárila sa začudovane, len ticho pošepla: „Spoznávam tvoj štýl Rosin."

Očividne tu už niekedy bola. Oproti nej jej syn vošiel dnu a v momente urobil krok naspäť. Vyzeral naozaj zdesene a šokovane. Ticho zanadával. Pearl vošla hlbšie do miestnosti a dotkla sa protiľahlej steny na ktorej sa vynímal veľký čierny spálený fľak už sčasti zarastený hustým porastom machu. Pearl sa ho jemne dotkla ľavou rukou a obzrela sa na Rosina: „Ale toto je nové."

Rosin sa jemne uškrnul a ja som vedela, že je zle: „Z toho mňa neviň Pearl, to je čisto Reyna práca."

„Ty si ma vyprovokoval!" vykríkla som naňho naspäť a mykla som hlavou tak silno, že mi môj vlastný vrkoč strelil facku.

„Mohol by mi toto všetko už niekto vysvetliť?!" vykríkol zúfalo Kandy a padol na jediné miesto na gauči, ktoré nebolo úplne zarastené.

Rosin sa usmial a zatváril sa, akoby bol dajaký významný učiteľ, alebo manažér a rečníckym hlasom predniesol: „Usaďte sa všetci prosím hneď vám to vysvetlím."

Pearl sa opatrne usadila vedľa svojho syna a ja som klesla do kresla obrasteného púpavami.

„Takže," začal rozprávať Rosin, „pred tým ako začnem rozprávať musím sa ťa ešte raz opýtať Pearl. Ten chlapec naozaj nič nevie?"

„Nie," ticho pošepla Pearl a znova sa zatvárila nešťastne.

Rosin sa pozrel priamo na Kandyho: „Teraz ti všetko vysvetlím dobre? Je to zložité, ale prosím neprerušuj ma kým to nedopoviem, fajn chlapče? Bude to tak jednoduchšie, keď ti to budem všetko môcť vysvetliť naraz."

Kandy prikývol. Ani nepapuľoval ako pred tým, len sa vydesene díval na Rosina.

Rosin sa usmial a pustil sa do rozprávania: „Vieš, tento svet, ten, v ktorom žiješ nie je jediný. Je to len druhý z dvoch svetov. Je tu ešte jeden o ktorom bežný ľudia nevedia. Takzvaný prvý svet. Nie je až tak veľmi odlišný od tohto. Tiež tam sú rozličné rasliny, rozličné zvieratá a rozličný ľudia. A rovnako ako rastliny a zvieratá tam nie sú úplne také ako ich poznáš, tak ani ľudia tam nie sú úplne takí ako tu, v druhom svete. Každý človek sa narodí s akousi predurčenou vlastnosťou, alebo schopnosťou. Títo ľudia sa delia na akési štyri skupiny. Prvou sú Adovania. Ich schopnosťou je to, že sa dokážu premeniť na hocijaké možné zviera. Väčšinou na zviera z druhého sveta. Výnimkou je Reya, tá sa mení na zviera z prvého sveta" Rosin sa na mňa pozrel a usmial sa.

„Na aké zviera sa meníš?" spýtal sa ma Kandy, aj keď sľúbil, že bude mlčať.

„Na draka," odpovedala som úplne normálnym tónom hlasu, akoby to bola úplne bežná vec, čo ľudia robia. Chcela som ho tým trošku potýrať a ešte viac vyviesť z mieri.

„Jasné, určite," povedal Kandy tónom, akoby viac uveril tomu, že mal dnes na obed ponožky.

Rosin si jeho neveriaceho výrazu nevšímal, keďže bol príliš zahĺbený vo svojom prejave a pokračoval ďalej v rozprávaní: „Druhými sú Nehovania. Dokážu ovládať elementy, oheň, vodu, vzduch, zem, sneh, elektriku... čokoľvek. Ja ovládam rastliny." Rosin natiahol ruky a ukázal na všetko okolo seba. „Tretími sú Mezovia. Ti vedia robiť veci pomocou svojho tela. Super rýchlosť, super sila, lietanie.... to všetko tam patrí. A poslednými sú Chudzovia."

Rosin prešiel do šepotu: „Dokážu robiť rôzne veci pomocou svojej mysle. Telepatia, hypnóza.... všetko čo si dokážeš predstaviť. Niektorí dokážu dokonca čítať myšlienky. No najmocnejší sú tí, čo vedia aspoň trochu predvídať budúcnosť. Nazývame ich Poslovia Nebies. Sú neuveriteľne veľmi dôležití, bez nich naša spoločnosť nemôže normálne existovať. No bohužiaľ presne to sa stalo. Pred dvadsiatimi rokmi začali všetci z neznámych príčin panikáriť a utiekli. Museli vidieť a vedieť o niečom, čo sa stalo, alebo čo sa deje, čo sme my vedieť nemohli. A po čase zmizli. Bezo stopy. Jedným z nich bol aj tvoj otec Kandy. Lasamin."

Rosin urobil znova prestávku v rozprávaní, ale v zapätí pokračoval: „Pred tým než zmizol, povedal mne a nášmu vernému priateľovi Bøovi, že vie, že ty, jeho syn, o ktorom sme vtedy ledva vedeli, máš tiež ten dar. No zakázal nám hľadať ťa. Bál sa, že sa ti niečo stane. Ak príde čas objavíš sa sám. No... a čas očividne nastal."

Rosin sa na Kandyho usmial a usadil sa na machom obrastenú zem. Kandy sa stále s neveriacim výrazom pozrel najprv na Rosina, potom na mňa a nakoniec na svoju mamu. Jeho mama potíšku pošepla: „Tiež som tomu najprv neverila, keď mi to Sam, teda Lasamin povedal. No... všetko to je pravda Kandy."

Čakala som od Kandyho hocijakú reakciu. Že sa rozplače od šoku, že onemie, že sa zblázni, že chytí panický záchvat, že tomu stále nebude veriť, že sa začne pýtať až moc veľa otázok... no to čo spravil ten malý bastard som naozaj neočakávala. Pozrel sa na svoju vystrašenú, zúfalú mamu so zúrivým pohľadom v očiach a skríkol: „Ak to je pravda, prečo si mi to nikdy nepovedala!? Prečo?! Prečo mi celý život klameš?! Prečo si mi zničila život?!"

Tak a je tu druhá kapitola :). Uvažovala som, ako túto scénku napíšem, keďže plne súhlasím s tým, že spisovateľ Fantasy príbehov nie je schopný úplne reálne popísať ako sa jeho hlavná postava vnútorne cíti, keď zistí niečo takéto šokujúce, a preto som sa to rozhodla opísať trochu netradične z pohľadu vedľajšej kritickej postavy Reyi, tak snáď sa vám páčilo :D :3.