Toren s potešením sledoval, ako Lienin brat Saben vykonáva posledné úpravy na jeho lodi a naozaj nemal slov.

Bola úplne ako nová! Toren by najradšej skákal od radosti alebo svojho hrdinu vystískal, no radšej zahnal také myšlienky, keďže by to zrejme nebolo vhodné, a tak len stál opodiaľ v starej garáži, ktorú mu prenajali rodičia.

Saben sa akurát vŕtal šroubovákom v ovládacom paneli. Namiesto zničených a dochrámaných kovových plechov primontoval úplne nové. Samozrejme, Toren si ich najprv musel zadovážiť, ale v porovnaní s tým, koľko sily a času na opravu jeho lode vynaložil Lienin brat to bola úplná maličkosť.

Saben pracoval na oprave len týždeň, a to dochádzal každý deň po škole, no aj napriek tomu vyzerala loď úžasne. Opravy na ovládacom paneli by Toren možno zvládol aj sám, ale nechcel zabŕdať do svojho spoločníka a vyrušovať ho pri práci. Keď mohol všetko sledovať dostatočne zblízka, bol úplne spokojný.

Saben zaskrutkoval akúsi skrutku, buchol zboku päsťou do panelu a stisol tlačidlo na aktiváciu lode. Toren čakal, že spúšťač zabliká tak, ako to robieval vždy, keď sa loď zapínala, no nič sa nestalo.

Torena zasvrbel jazyk. ,,Mohol by som...“

,,Nie,“ zahriakol ho Saben, než stihol Toren čokoľvek navrhnúť. ,,Ustúp,“

,,Fajn, jasné,“ Toren sa v duchu bolestne zaškľabil, no poslúchol a urobil krok vzad. Jediná nevýhoda bola v tom, že odtiaľ nič nevidel a nemohol kontrolovať, či niekde Saben nerobí chybu.

Saben sa opäť naklonil a v mihu niekoľkých sekúnd - kedy jeho ruky pracovali tak rýchlo, že Toren by ani nemohol zaregistrovať, čo robí, ak by tam vôbec dovidel cez jeho chrbát - sa ozvalo z panelu zabzučanie.

Potom sa náhle rozsvietili svetlá, analyzátory, tlačidlá, obrazovky - jednoducho všetko. Torenovi to pripadalo ako dokonalá súhra farieb a tá kombinácia novoty a pocitu voľnosti, ktorý pri tom pohľade opäť zacítil, mu vyrazila dych.

,,Hotovo,“ oznámil Saben informáciu, ktorá už Torenovi bola dávno nad hviezdy jasná. Jeho loď prežila totálnu katastrofu, a nielen to - stalo sa z nej niečo úplne nové.

,,Stabilizátory fungujú?“ chcel sa uistiť.

,,Áno,“ zahundral Saben.

,,A čo transformátor?“

,,Ten fungoval už predvčerom,“

,,Zadné svetlá?“

Saben prekrútil očami. ,,Všetko som skontroloval,“

,,Hej? A koktejlovač?“ nadhodil Toren len tak zo žartu.

Saben vyzeral, že vo vnútri zúri. ,,Ha-ha, myslíš si aký si vtipný. Koktejlovač by som ti tam neprimontoval ani keby som musel. Na to si príliš otravný,“

Toren sa rozhodol tú urážku ignorovať. ,,Ja viem, prepáč,“ Potľapkal Sabena po pleci, hoci bol od neho sám asi o hlavu nižší a zrejme to vyzeralo komicky. ,,Vďaka, Saben, si fakt kamoš,“

Saben striasol jeho ruku zo svojho ramena. ,,Po prvé, my dvaja nie sme kamoši. A po druhé, dúfam, že si nezabudol na našu dohodu,“ nadvihol obočie.

Toren sa usmial. ,,Jasné, jasné. Môj obedný dezert tebe - každý jeden deň, súhlasím,“

,,Fajn,“ Saben prikývol a nahádzal si všetko svoje náradie do veľkej športovej tašky. ,,Musím ísť. Chcem ešte niekoľkým nafúkancom ukázať, kto je tu pán,“

,,Akým nafúkancom?“ zaujímal sa Toren.

,,Joley Mill si myslí, že preletí štyri svetelné dni rýchlejšie ako ja,“ zahundral Saben. ,,Ja som samozrejme stavil na seba,“ dodal. Potom otvoril dvere garáže.

,,Tak to ti prajem veľa šťastia,“ vyhlásil Toren, no pri pohľade do blčiacich očí Lieninho brata radšej dodal: ,,Teda... Nie že by si nejaké šťastie potreboval,“

Saben sa uškrnul a na krátku chvíľu to vyzeralo, akoby chcel povedať: Šťastie sa hodí vždy, no potom opäť zvážnel. ,,A opováž sa znovu tú loď niekde zničiť - druhý raz ti ju opravovať nebudem,“

,,Jasná správa,“ odvetil Toren. Saben prikývol, vyšiel von a na rozlúčku poriadne tresol dverami. ,,Čau,“ zakričal za ním Toren.

Hneď ako sa však ocitol sám, skočil do sedačky svojej znovuzrodenej lode a prstami sa dotkol ovládacieho panelu.

Konečne sa poriadne preletí.

×××

O pár minút sa už Toren vznášal uprostred bezhraničnej tmy Galaxie a vychutnával si ten slastný pocit.

Nezašiel až tak ďaleko, len na malú vzdialenosť od sústavy Blankyt, no aj to stačilo, aby si mohol užiť tú nekonečnú rozľahlosť a ticho. Toren sa zas a znova v myšlienkach musel pozastaviť nad tým nádherným názvom, ktorý niesla jeho rodná sústava. Sústava Blankyt. Už odmalička bol na to pomenovanie hrdý. Znelo to tak vznešene. Toren zbožňoval detaily, hoci toto bol už taký trochu väčší detail.

Sústava Blankyt akoby celá ,,visela“ na obrovskom niekoľko miliárd rokov starom asteroide, ktorý svojím rozsiahlym magnetickým poľom priťahoval planéty v okolí, a tie okolo neho krúžili. Keby ste si to predstavili zrýchlene, mohlo to vyzerať ako tanec, no v skutočnosti sa točili naozaj, naozaj pomaly, takže to voľným okom ani nebolo vidieť.

Teda k sústave Blankyt patrila aj Torenova rodná planéta Locca. Locca nebola ani tak veľmi výnimočná. Niekto by mohol povedať, že je to len obyčajné obývateľné vesmírne teleso a teoreticky by mal aj pravdu. Jediné, čím bola povestná – a na to bol Toren tiež pyšný – bola LUMP, Loccská Univerzita pre mladých pilotov, miesto, kde vyrastali hviezdy, tí najlepší piloti v celej Galaxii, a kde sa študenti smeli priučiť tomu najdobrodružnejšiemu remeslu, vďaka ktorému ich sláva v živote zaiste neminie.

Lexit. Ďalšia na prvý pohľad nezaujímavá planéta sústavy Blankyt. Táto však narozdiel od Loccy dostala titul Megaskladisko. A ten veru hovoril za všetko. Polovica odpadu z okolitých planét nakoniec poputovala na Lexit, kde sa oň už nikto viac nezaujímal. Dokonca sa zdalo, že ani Lexiťanom neprekáža, že majú planétu zamorenú odpadkami.

Neďaleko od Lexitu mala svoje miesto Articóza, planéta modrastých obyvateľov, na ktorú Toren nie veľmi rád spomínal.

Potom tu bola Nepla. Ohnivooranžová planéta plná piesku, kde vládli hrozné horúčavy – keďže jej hviezda bola najbližšie zo všetkých hviezd, čo krúžili okolo planét. Chudáci obyvatelia mali pokožku tmavú ako drevo a ošľahanú divokým vetrom – ten tam bol na dennom poriadku.

Poslednou a najväčškou planétou sústavy, ktorá na Torenovom rebríčku obľúbenosti obsadila druhú priečku hneď po Locce bol Flaryet. Toľko zelene a prekrásnych miest kam sa môže človek vybrať na výlet by ste snáď ani nikde inde nenašli. Toren tam bol prvý raz pred troma rokmi po tom, ako na univerzite úspešne ukončil prvý stupeň a spravil skúšky zo základov pilotovania. V ten deň sa mu splnil sen – dostal od rodičov svoju prvú stíhačku a, samozrejme, hneď ju aj musel niekde vyskúšať. Ani sám nevedel, prečo sa vtedy vybral práve na návštevu do inej planéty – ťažko povedať, veď mal ešte len štrnásť rokov, no hneď si to tam obľúbil.

Študenti Univerzity väčšinou dostávali riadne vozidlo až v pätnástich alebo šestnástich rokoch, no Torenovi rodičia tvrdili, že ich chlapec má na viac. Toren to nechápal, pretože sa cítil skôr neschopný ako výnimočný – nie vždy, ale väčšinou. Rodičia mu však už odmalička fandili, a nechceli za žiadnych okolností, aby sa vzdal svojich snov – ale boli asi jediní, kto doňho vkladal také nádeje.

Toren si zamyslene sŕkol z banánovo-jahodového koktejlu z Millenium Café pozorujúc tmavú oblohu za oknom stíhačky. V tej chvíli čosi hlasno zadrnčalo a Toren sa od ľaku oblial zvyškom koktejlu. ,,To je teda skvelé,“ zamrmlal si sám pre seba a zdvihol ruku, na ktorej mal drobné digitálne hodinky. Práve teraz sa z nich ozývalo drnčavé zvonenie. Na obrazovke svietil obrázok Lawendy Nexordovej – Torenovej mamy. Volala z Faible Rox. Toren rýchlo klikol na hodinky.

Vo vzduchu sa zjavil obraz jeho mamy ako levitujúci hologram.

,,Ahoj, mami!“ Toren sa usmial a pokúšal sa dlaňou nejako zakryť obliate tričko.

Lawenda Nexordová sa zasmiala. Trochu zašednuté, ale husté vlasy jej povievali vo faibleroxskom vetríku, čo znamenalo, že sa zrejme vydala niekam na prechádzku. Keď mal Toren šesť rokov a prvý raz mal stráviť rok inde ako vo Faible Rox – meste, kde sa narodil, otec jemu, mame a sebe vyrobil tieto digitálne hodinky, aby sa mohli spojiť kdekoľvek a kedykoľvek. Bola to naozaj šikovná vecička.

,,Toren!“ vyhŕkla mama nadšene. ,,No konečne! Dlho si sa nám neozval. Ako dopadla polročná skúška?“

,,Vám? Je tam aj otec?“ začudoval sa Toren.

,,Áno, je kúsok za mnou, snaží sa nájsť našu polohu so ZUP-čkou, pretože sme si vyšli na výlet a trochu sme zablúdili,“ zachichotala sa. Mama mala vždy dobrú náladu. Aj v tých najhorších situáciách.

,,Vy a zablúdiť vo Faible Rox? To sa mi akosi nezdá,“ zasmial sa.

Mama pokrčila plecami. ,,Aj také veci sa stávajú. Con! Poď sa pozrieť! Toren nám konečne zdvihol,“ Na obraze na chvíľu zavládol chaos, no potom sa za mamou zjavil muž robustnejšej postavy so širokými ramenami a v zelených očiach mu zaiskrilo, keď uvidel syna. Zakýval mu.

,,Toren! Tak čo, ako ide škola?“

Toren sa musel usmiať pri pohľade na oboch rodičov stojacich takto bok po boku. ,,Otec, myslel som, že si na služobnej ceste,“ zamrmlal.

Otec sa zamračil. ,,Ach, myslíš tamto! Nuž... vyhodili ma z Ústavu,“ priznal, ale nevyzeral, že by ho to nejako veľmi trápilo.

,,Čože? Ale prečo?“ nechápal Toren. Otec pracoval v Ústave Avia snáď už odjakživa – preto býval často aj odcestovaný, no nikdy nespôsobil niečo, čo by bolo proti pravidlám, a už vôbec nie niečo, čo by bolo hodné výpovede.

Otec len mávol rukou. ,,To je na dlhé rozprávanie,“

,,Vyhodili ho kvôli úplnej hlúposti!“ rozčuľovala sa mama, no otec jej položil ruku okolo pliec.

,,Nerobte si starosti. Raz-dva si nájdem novú prácu. Aspoň mám viac času na svoju rodinu,“ usmial sa a mama vyzerala tiež spokojná. Toren bol rád, že má tak optimistických rodičov. On sám tú vlastnosť po nich nezdedil. Mama vravela, že tú večnú nervozitu a zábudlivosť má po starom otcovi Laneovi. Toren to nemohol potvrdiť, pretože starého otca Lanea v živote nestretol.

,,No tak, Toren, ako dopadla tá polročná skúška?“ opýtala sa Lawenda nadšene.

Toren sa trochu začervenal. ,,No... Nevyšlo to presne podľa mojich predstáv,“ odvetil v krátkosti.

,,Čo sa stalo?“ chcel vedieť otec.

,,Hm, zrazil som sa s jednou študentkou, čo letela okolo,“ priznal takmer pošepky. ,,Zhodou náhod je v rovnakom ročníku ako ja,“

Mama sa zhrozila. ,,A nič sa ti nestalo?“

,,Nie, to nie, som v úplnom poriadku. Ale moja stíhačka na tom bola o dosť horšie. No už je to dobré, Saben mon Dialéz mi ju opravil,“

,,Saben, syn Bellariana mon Dialéza?“ spomenul si otec.

,,Áno,“ prikývol Toren. ,,Je to brat mojej kamarátky, a tak sme sa nejako dohodli,“ vysvetlil.

,,To je dobre,“ odvetila mama a venovala mu ďalší z mnohých jej povzbudzujúcich úsmevov. ,,A prešiel si nakoniec?“

,,Nie tak celkom,“ zahundral Toren. ,,Ale kapitánka Katya Coronová bola tak dobrá, že ma nevyhodila z Univerzity. Mal som však na mále,“

,,Tak vidíš, mohlo to dopadnúť aj horšie. Môžeš byť so sebou spokojný,“ odvetila mama.

,,Nie, to nemôžem,“ protestoval Toren. ,,Ohrozil som aj iných ľudí,“ Keď si to takto predstavil, znelo to hrozne. Aj napriek tomu, že už bola jeho loď v poriadku, stále ho trochu kmásali výčitky a bolo mu to ľúto.

,,Toren, netráp sa, naozaj si sa snažil. A nebola to tvoja chyba,“ povzbudzovala ho mama.

,,Vďaka, mami,“ odvetil jej Toren s úsmevom. Mala pravdu, robil, čo bolo v jeho silách, aby v skúške uspel. Bol na ňu pripravený všetkými desiatimi. Nikto nemohol tušiť, že sa mu situácia vymkne z rúk.

V tom krátkom okamihu si Toren spomenul na Corrianu Rendonovú a mysľou mu preletela otázka, čo je asi práve teraz s jej stíhačkou. Toren však (a našťastie) tú neposlušnú myšlienku ihneď zahnal do útrob svojej hlavy, tam, kde skončili aj všetky jeho nápady, ktoré boli príliš hlúpe na to, aby ich niekedy uskutočnil. Nemal dôvod s Corrianou súcitiť. Ak je skutočne tak zručná a šikovná, ako tvrdí malá Astra, ako by sa jej mohlo stať, že sa s niekým zrazí len tak uprostred dráhy vyhradenej pre študentov, čo mali práve zložiť skúšku? Toren začínal mať pocit, že to fialovovlasé dievča sa s ním zrazilo naschvál. Čo ak celý čas čakala naňho, aby potom vletela...

,,Toren!“ bol to práve mamin hlas, čo Torena vytrhlo z toho nezmyselného premýšľania. Lawenda sa usmievala od ucha k uchu. ,,Počuješ ma?“ Zakývala rukou, akoby sa pokúšala získať ai jeho pozornosť.

Skôr než však stihol čokoľvek povedať, Conler zdvihol zrak od ZUP-čky a víťazoslávne zvolal: ,,Mám to! Teraz musíme po tamtom chodníku – sme takých šesť kilometrov od mesta Veron Ploy...“

,,Úžasné,“ poznamenala mama a prekrútila očami. ,,Ale aspoň sme sa našli,“

Torenovi to nedalo. ,,Ako ste sa dostali tak ďaleko?“ oba kútiky úst sa mu mimovoľne podvihli.

,,Ani hviezdy netušia,“ vyriekla mama svoju obľúbenú frázu a pokrčila plecami. ,,Po tom všetkom ale musím uznať, že som celkom rada, že Cona vyhodili z práce,“

,,Wen!“ napomenul ju otec, no tiež sa usmieval.

,,Nemôžem mať radosť z toho, že mám spoločníka na prechádzky?“ bránila sa mama, no nakoniec nad tým len mávla rukou. ,,Tak sa maj, Toren. Keby sa čokoľvek stalo, pokojne zavolaj, teším sa, keď sa znovu uvidíme,“ žmurkla.

,,Aj vy sa majte dobre,“ odvetil Toren.

Otec sa naňho zahľadel a na krátku chvíľu sa v jeho očiach zjavilo čosi, čo tam Toren ešte nikdy predtým nevidel. Otec mal oňho starosť. Toren to cítil a hneď, ako si to uvedomil, opäť ho začali hrýzť výčitky svedomia, hoci vlastne ani nevedel prečo.

Potom však tá chvíľa pominula a otec vyhlásil: ,,Sme na teba hrdí,“ a hneď na to sa obraz zamihotal a svetlo sa stiahlo späť do displeja hodiniek.

,,Ďakujem,“ zašepkal Toren, aj keď ho nemal kto počuť. Široko-ďaleko bola už opäť len prázdnota, ktorá sa vlnila okolo jeho lode, akoby ju chcela vziať niekam so sebou.

Toren sa pousmial. A čo teraz? blyslo mu hlavou. Vtedy ako správa z oblohy mu zasvietilo v hlave čosi, na čo si mal spomenúť už minulý týždeň. Domáci projekt! Oblasť hviezd 514 až 500-dačo! Ako na to len mohol zabudnúť?!

Toren pozrel na digitálne hodinky, čo mal na ruke. Bolo niečo po piatej, ešte to stíha. Rukami pošmátral vo vrecku svojej bundy a vytiahol akýsi zdrap papiera. Ešteže si to zapísal, inak by bol v kaši. A dosť horúcej.

Navštíviť oblasť hviezd 514 až 589.
- ako sa nazýva odborne/ľudovo
- natočiť VIDEOZÁZNAM!!!

Toren text ledva po sebe prečítal, tak kocúrsky bol naškrabaný. Päťsto štrnásť až päťsto osem... opakoval si v duchu, zatiaľ čo prepínal loď zo vznášadlového režimu na letecký. Svetlá zasvietili do tmy, ale nemali čo osvietiť – všade naokolo bola len nekonečná prázdnota. Torenovi napadlo, aké je dobré, že každá planéta má svoju vlastnú hviezdu-žiarilku, (Nepýtajte sa. Tak to nazývala Torenova mama, keď mu ako malému rozprávala príbehy o hrdinoch Galaxie. Doteraz si na to pamätal.) inak by aj Loccu naveky pohltila tma a chlad...

Toren si v duchu vynadal. Niekedy mu hlavou pobehovali naozaj hlúpe myšlienky. A najhoršie na tom bolo, že vždy prichádzali v tej nesprávnej chvíli. Teraz sa musí poriadne sústrediť.

Zapol ZUP – zariadenie na určovanie polohy zabudované do lode a zadal cieľ do vyhľadávača. Ihneď sa na obrazovke objavila červená bodka. Neoznačovala síce oblasť hviezd, ale najbližšiu planétu, odkiaľ – aspoň v to Toren dúfal – sa dá dostať bližšie k hviezdam. A tiež nesmie zabudnúť zistiť si ten názov!

Toren si vzdychol a plný napätia do seba hodil zvyšok koktejlu, čo ešte ostal v pohári.

Nepočítal s tým, že sa tu tak dlho zdrží, ale čo už. Spraví si malý výlet.

×××