Mala som pocit, že som sa poriadne ani nevyspala a už som musela vstávať. Ponaťahovala som si celé telo, nahlas som zívla a vyteperila som sa z pohodlia postele. Všetky veci som už mala prichystané ešte z minulého pokusu o výpravu. Tentokrát som dúfala, že to vyjde. Prehodila som si batoh cez plece, zisťujúc, že je veľmi ťažký, po tom čo ma stiahol k zemi. Zachytila som sa rohu postele, ktorá zaškrípala od toľkej váhy a len-len, že som nespadla.

Nadýchla som sa, nosom som nasala vôňu čerstvých čerešní, ktoré boli cítiť až zvonku. Otvorila som pracku na batohu, aby som zistila, čo v ňom mám. Samé potrebné veci. Čutora s vodou, balíček s ovocím, jedna ľanová košeľa navyše a na spodku ležali dve dýky. Oba popruhy som si prevliekla cez ruky a o chvíľu sa mi batôžtek hompáľal na chrbte. Dlhé vlasy mi zavadzali, preto som ich zaplietla do vrkoča a previazala stuhou. Vzala som si ešte dlhý kožušinový kabátec, aby ma chránil pred prípadnou zimou. Kožené čižmy mi boli tesne pod kolená, zvyšok nôh museli ochrániť jazdecké nohavice. Bola som pripravená. Našťastie, otec zmenil svoje rozhodnutie a žiadnu armádu s nami neposielal.

Ešte som sa plánovala zastaviť v zbrojnici, aby som si vzala meč. Po ceste som stretla Kailey, ako sa niekam ponáhľala. Nestihla som ju ani pozdraviť, taká bola rýchla. Za ňou vial tmavohnedý plášť. Dupala som po schodoch, až som sa konečne ocitla v zbrojnici. Bolo tam ťaživé ticho a všade bol cítiť pach kovu. Skrivila som nos a mierila si to smerom k stene oproti, kde boli vyvesené zbrane rôznych druhov. Vzala som meč, s ktorým som najčastejšie trénovala a ktorý mi najlepšie sedel.

Onedlho som stála na nádvorí, hlavu hrdo vztýčenú a meč sa mi hojdal po boku. Potom som si všimla Jaya, ktorý tam musel stáť hodnú chvíľu. Tiež mal batoh, rovnako ako všetci členovia výpravy. Ruky mal zastrčené vo vrecku na nohaviciach a tváril sa unudene. Spozorovala som dýku v jeho čižme, vrhací nôž v druhej a meč po pravom boku. Kývla som mu na pozdrav, keď sa otočil mojím smerom. Usmial sa, odhalil biele zuby a vykročil ku mne.

Bolo ešte šero, obloha bola tmavá, bez známky oblakov. Ako tretí prišiel Ted, ovešaný lanom a kadejakými vecami, ktoré som z diaľky nedokázala rozlíšiť. Sasha sa mi vrhla okolo krku a začala nadšene poskakovať ako malé dieťa. Ani keď som ju zahriakla, neprestala. Už dorazili aj moji rodičia a Charlesa s Kailey nikde. Obaja mi venovali bozk na líce, každý na jednu stranu a ja som ich od toľkého smútku tisla hodnú chvíľu v objatí. Vedela som, že prišiel Charles, keď som začula smiech a uštipačnú poznámku na moju osobu.

Pustila som rodičov, čelila jeho zelenému pohľadu a sladko odvetila: ,,Vyspal si sa do ružova, cukrík?"

Videla som, že som ho vytočila podľa zaťatých pästí a zúrivého výrazu. Nič iné si však nemohol dovoliť za prítomnosti kráľa a kráľovnej. Povolil sánku, až som mala pocit, že si vybije všetky zuby ako stláčal čeľuste k sebe. Venoval mi hrozivý úsmev, ktorý som registrovala asi len ja. Pristúpil o dva kroky, až sa nám dotýkali nosy. Cítila som tlkot jeho srdca, bol pokojný, žiadne desivé búšenie ako v mojom prípade.

,,Neprovokuj ma, princezná. Aby si sa dožila konca výpravy," pohrozil mi, odstúpil a zvrtol sa, aby bol chrbtom ku mne.

Klamala by som, ak by som povedala, že mnou neprešla hrôza. To s akým tónom a výrazom vyslovil tú vetu... Tušila som, že to nebola bezvýznamná hrozba. Charles bol veľmi impulzívny. Ešte, že som mala jedno eso v rukáve. Museli sme spolupracovať, inak Tiene neporazíme. A o tom svedčia nielen Znaky na našich dlaniach, ale aj rovnaký dátum narodenia.

,,Už som tu!" vykríkla Kailey, blonďavé vlasy jej lietali okolo hlavy a mala šťastie, že sa nepotkla o nezaviazané šnúrky na topánkach.

,,Meškáš," veľavravne jej oznámil môj Ochranca a vydal sa smerom na západ, kde boli ustajnené kone. S nami sa pohol aj kráľovský pár a zavesená do Sashy som tiež vyrazila vpred.

Ovanula ma vôňa sena, konský pach a tiež hnoj. Kailey pokrčila nosom, zrejme sa jej to nepozdávalo. Každý jeden z nás sa vrhol k svojmu koňovi. Môj biely žrebec bol až na konci stajni, preto som mala najdlhšiu cestu. A takisto aj Charles. Kráčali sme vedľa seba, ani jeden z nás neprehovoril, lebo sme sa nemali o čom baviť. To by som ale nebola ja, keby nestúpim do konského trusu. Začala som triasť nohou, aby som sa toho zbavila a sprevádzal ma Charlesov hlasný smiech.

,,Nesmej sa!" okríkla som ho, ale vedela som si živo predstaviť, ako asi vyzerám.

Nedokázal zadržať smiech, prehol sa v páse a podopieral sa rukami o stehná, aby nestratil rovnováhu. Mala som chuť mu obtrieť topánku o ksicht, ale bola som natoľko nesvoja, že som to nakoniec zavrhla.

Dostala som sa až k majestátnemu stvoreniu menom Kastor. Všetky naše kone dostávali mená podľa hviezd. Kastor bola jedna z najjasnejších hviezd. Pohladila som žrebca po pysku, jeho hladká srsť sa mi obtierala o pokožku. Privinul sa bližšie ku mne a radostne zaerdžal.

,,Čo môj? Chýbala som ti?"

Kôň dupol prednou nohou, až narazil do drevenej konštrukcie otvárania boxu. Otvorila som ho, Kastor šťastne vybehol a už ho nebolo. Zasmiala som sa a mávla nad ním rukou. Vedľa v boxe bola Shaula, vysoká čierna kobyla. Usmieval sa na ňu, zdalo sa, že mu vždy dokáže zlepšiť náladu. Teda, samozrejme, okrem mojich trapasov. Na tých sa dennodenne zabával.

Vzala som sedlo a uzdu, aby som mohla osedlať svojho koňa. Ak ho niekedy dobehnem, pretože naše dva kone patrili k najrýchlejším v celej krajine. Nezvyčajný vedľa mňa sa ani neobzrel, či by som náhodou nepotrebovala pomôcť s ťažkým sedlom a kráčal naspäť, ťahajúc Shaulu za uzdu. Popasovala som sa teda s tým sama, nemohla by som klesnúť a nedajbože ho poprosiť o pomoc. Tak som to sedlo zdvihla a horko-ťažko si ho prehodila cez ramená.

Keď som sa dostala až k našim, zostali vyjavene zízať, ale nevšímala som si ich a pobrala sa k pasúcemu sa Kastorovi. Práve prežúval nejaké bylinky a hrabal kopytom do pôdy. To znamenalo, že bol nepokojný. Možno sa mu nepáčil náš nový, a nie tak celkom bezpečný, výlet naprieč celou Wyrlasse. Osedlaného som ho mala rýchlo, keďže bol zvyknutý. Chodili sme sa prechádzať dosť často, vždy mi bol oporou v tých najhorších časoch. Vždy, keď mi bolo smutno, šla som za ním. Alebo keď ma Charles neskutočne vytočil, hľadala som pomoc u môjho snehobieleho žrebca. Zvieratá dokážu niekedy lepšie počúvať, než ktorýkoľvek Nezvyčajný. Nechala som ho, nech sa pred cestou poriadne nasýti. Hneď za ním dobehla čierna kobyla, ktorej srsť sa v slnku jagala a vyzerala ako samotný démon.

Jay už sedel na koni, čo som sa nemohla čudovať. Vždy chcel dokázať, že je spoľahlivý a rýchly. Nevedela som, či mne alebo mojim rodičom. Sasha práve dávala uzdu, jej kôň protestoval, tak sa neustále staval na zadné. Erdžal a pohadzoval zadnými nohami, keď sa o to znova pokúsila. Ted mal zvyčajný problém. Jeho plachá kobyla, ktorá bola sivá, až na zadok posiaty čiernymi bodkami, sa naňho vydesene dívala. Mohla som jej to vidieť v očiach. Stáli od seba niekoľko metrov, Ted sa jej mierumilovne prihováral a približoval sa k nej s rukou napriahnutou vpred. Celkom sa mu darilo, kobyla sklonila hlavu a keď sa dotkli, ovoňala mu ruku. Z vrecka vytiahol obrovskú mrkvu a kobyla ju s radosťou schrúmala. Keď som sa obrátila na Kailey, jej vlasy si očividne robili, čo chceli a zrejme to ani neriešila. Z vlastných skúseností som vedela, že by mi to dlho nevydržalo a stiahla by som ich do pevného chvosta.

Nejako sa rozfúkalo, vetrík bol však teplý, takže nebolo potrebné obliecť si teplejšie vrstvy. Kabátec som vložila do kapsy, ktorá bola pripevnená k sedlu, aby sa nám podarilo vziať viac vecí. Batoh by som tam tiež najradšej dala, ale musela som ho vláčiť. Keď som videla, že sme všetci pripravení, moji rodičia stáli na kraji, dívali sa na nás - na ich poslednú nádej - a usmievali sa. Mame som zbadala v očiach lesknúce sa slzy a mňa samú to skoro rozplakalo. Zažmurkala som, aby som vyhnala blížiace sa slzy, ktoré mi rozmazávali zrak. Svoje fialové oči som uprela na svojich vládcov a predovšetkým rodičov. Zamávala som im ešte predtým, než som vysadla na Kastora.

,,Nájdite ich," počula som šepot otca, ktorý ku mne dovial vietor. ,,Nájdite tie talizmany a zničte Tiene."

Obzrela som sa a kývla hlavou. Urobím všetko, čo bude v mojich silách. Všetko. Rozlúčili sme sa, Jay sa ešte pri nich zastavil a o niečom diskutoval. Dúfala som, že sa to netýkalo mňa, i keď pravdepodobnosť bola malá. Charles sa pohol ako prvý, popchol kobylu do slabín a tá sa klusom vydala po vydláždenej cestičke. Smerom von zo Skleneného mesta. Za ním šla Kailey, Sasha, Ted a ani som sa nenazdala, išla som posledná, ak som nerátala Jaya, ktorý tvrdil, že nemôžem ísť na konci skupiny.

,,Takže," počula som Charlesov hlas z diaľky, ,,keďže som vodcom tejto skupiny a srdce tejto výpravy..."

Viac som ho nepočúvala, divila som sa nad voľbou jeho slov. Ten snáď pred odchodom čítal nejakú básnickú zbierku?

,,Drahý, ty nie si žiadny vodca ani srdce," skočila som mu do prednesu, ktorý vnímali asi všetci okrem mňa. Pohnala som koňa do cvalu, aby sme boli bližšie k Charlesovi a jeho múdrym slovám.

,,Princezná, to bolo myslené metaforicky. Bezo mňa by sa táto výprava konať ani nemohla a-"

,,A bezo mňa, samozrejme," dokončila som, nadvihla jedno obočie a sledovala, čo urobí.

,,Och, jasná vec, bez teba by sme sa neobišli," vyhŕkol s jasnou dávkou irónie.

Kľukatá cesta sa pomaličky strácala a nahradila ju tvrdá zemitá pôda. Naokolo bola tráva, taká jasná, že nebolo pochýb o tom, že sme ešte Sklenené mesto neopustili.

Ahojte! Prepáčte, že mi to opäť dlho trvalo, ale bola som na dva týždne v Taliansku a keďže píšem ešte jeden príbeh, nedalo sa písať dva naraz. Začala som už včera, ale keďže som bola mimo z posledných dvoch častí Game of Thrones, musela som to odložiť a dopísať dnes ráno. No čo, ako sa vám to pozdáva?
Ďakujem za všetky hlasy a komentáre, veľmi ma to teší❤
Baruš