V nose ma pošteklila nejaká vôňa. Nedokázala som určiť aká, ale bola dosť výrazná. V diaľke som počula nejaký šepot, ale opäť som nevedela určiť aký. Cítila som sa veľmi zle, akoby mi niekto vysal dušu. Chcela som otvoriť oči, ale nemala som síl odlepiť viečka. Boli také ťažké, ako keby mi na ne položili balvany. Ruky na tom boli podobne, bez života. V nohách som taktiež nemala cit, myslela som, že mi ich amputovali. Celá som sa cítila taká bezvládna. Jediné, čo som počula, bol pomalý a tichý tlkot srdca, čo zračilo, že som neopustila tento svet. Odľahlo mi, telom mi prešla vlna energie. Cítila som však ešte niečo. Mala som pocit, že mi niečo chýbalo. Zdalo sa mi, že časť mojej podstaty odišla preč. Krv v žilách mi prúdila, vedela som, že áno. Ale niečo z mojej druhej podstaty, z tej nadprirodzenej, chýbalo.

Znova som sa pokúsila otvoriť oči. Pritlačila som viečka k sebe a snažila sa ich od seba odlepiť s pomocou stáleho žmurkania. Na prvýkrát sa mi to nepodarilo, len som pocítila akýsi tlak na ruke. Na druhý pokus som však uzrela svetlo sveta. Zamrkala som, vejáriky mihalníc som mala zlepené a videla som trošku rozmazane. Ani som sa nestihla obzrieť, už ma niečie ruky tuho zvierali, aj keď som to necítila.

,,Som taká šťastná, že žiješ, Alycia!" zvýskla moja najlepšia kamarátka, keď som si uvedomila, že to ona ma držala. Spoznala som ju podľa typickej vône kamiliek.

Dýchala som prerývane, pretože jej ruka mi tlačila na brucho. Objatie som nemohla opätovať, do rúk sa mi stále nevrátil cit, čo ma veľmi mrzelo. Keď sa po dlhej dobe odtiahla, zahliadla som na jej tvári mokré stopy od sĺz.

,,Sasha," oslovila som ju zachrípnuto a pokúsila sa na tvári vyčariť úsmev. Svaly ma, ako inak, neposlúchali, takže som sa zmohla len na nejakú čudnú grimasu. Prečistila som si hrdlo a preglgla.

,,Prečo plačeš?" opýtala som sa, tentoraz s pevnejším hlasom.

Rýchlo si zotrela už zasychajúce slzy a snažila sa to zamaskovať úsmevom. Nepomohlo to, cítila som sa ešte horšie.

,,Ja... Ako zle na tom som?" zaujímalo ma, keď som zistila, že sa mi snaží niečo zatajiť.

,,Už lepšie, popravde. Zo začiatku to bolo veľmi kritické, pretože si stratila nielen veľa krvi, ale aj schopnosti. Jenks ti vzal naozaj veľa, preto sa ošetrovateľom nepodarilo vrátiť ti všetko. Máš možno len sedemdesiat percent zo svojich schopností. Ohrozuje to výpravu, Alycia. Kráľ aj kráľovná boli celí bez seba, keď sa to dozvedeli. Musíš znova trénovať, už aj tak sme stratili drahocenný čas," vyriekla čiernovláska a pretrela si čelo, ktoré sa zalesklo od potu.

Niekoľko minút som bola ticho, potrebovala som všetko spracovať. Vedela som, ako dlho mi zaberie celý tréning. Osud mi nadelil do cesty veľa prekážok a jednou z nich bola moja schopnosť, ktorá sa veľmi ťažko ovládala. Myslela som si, že som ju dokázala bravúrne ovládať. Dokonca som sa zlepšila a na premiestnenie vecí mi stačila len myseľ. Na začiatku, ešte keď som bola malé dievča, som sa pokúšala zdvíhať predmety s pomocou končatín. Učila som sa pomocou rúk nasmerovať dané predmety. Nič z toho ale nebolo platné, lebo teraz som musela začínať odznova. Ak sa vôbec niekedy dokážem pohnúť.

,,Zvládneš to, viem, že to dokážeš," povzbudila ma a jemne mi stlačila ruku.

Dotyk som nepocítila. Videla som, ako mi ju stláča, ale to bolo všetko. Roztriasla sa mi spodná pera a okamžite sa mi do očí nahrnuli slzy. Ale odmietala som ich vypustiť von. Zaťala som zuby, potlačila zbytočné slzy naspäť odkiaľ prišli a bojovne vystrčila bradu. Sasha sa na mňa s obavami dívala, videla som jej to v očiach a chlácholivo ma pohladila po líci, kde som dotyk cítila.

,,Zavolám tvojich rodičov."

Nič viac nepovedala a postavila sa zo stoličky, na ktorej sedela. Potom sa otočila a ja som mala možnosť vidieť jej vzďaľujúcu sa postavu odetú v čiernych šatách. Kroky za ňou postupne ustali a opäť sa rozľahlo ticho.

Otočila som hlavu, aby som si obzrela miestnosť, v ktorej som sa nachádzala. Bolo jasné, že som sa ocitla na ošetrovni, kam ma Jay priniesol po tom, čo som odpadla. Pamätala som si, že ma Tieň poranil v oblasti dolných končatín.

Možno preto som v nich necítila absolútne nič. Možno, keď ma Ochranca priniesol sem, bolo už neskoro. Možno preto bola Sasha, ktorá sa inak za každých okolností usmievala, taká nešťastná a skúpa na slovo. Pokrútila som hlavou, aby som vyhnala tie zlé myšlienky. Do nej mi však stúpila taká bolesť, až som vykríkla. Sťa by sa mi tam zabodlo tisíc nožov.

,,Ženská, zbláznila si sa?" ozvalo sa z druhého konca ošetrovne.

Upriamila som tam zrak a spočinula na Charlesovi. Ležal na rovnakom lôžku ako ja, bol prikrytý hrubou dekou až po krk, vyčnievala mu len hlava a ľavá noha, okolo ktorej mal obmotané zelené liečivé rastliny a biely obväz. Znenazdajky ma pichlo pri srdci, keď som si uvedomila, že som za to mohla ja.

,,Prepáč," hlesla som pokorne a aspoň na chvíľu odložila našu nenávisť.

,,Za čo sa ospravedlňuješ?" opýtal sa ma, značne vyvedený z miery. Smaragdovozelené oči mu ladili s lístím, ktoré mu zdobilo nohy.

,,Že som na teba hodila ten strom. Nechcela som, vtedy mi Jenks už čo-to odobral a ja som to pokašľala. Ležíš tu len kvôli mne. Prepáč," vysvetlila som.

Začalo ma svrbieť obočie, ale nevedela som sa tam poškriabať. Avšak jediná vec, ktorá ma prekvapila, bol zvuk Charlesovho smiechu ozývajúceho sa po celej miestnosti. Pootočila som hlavou a zarazene naňho zostala civieť.

,,Fakt som nečakal, že sa mi ospravedlníš, princezná," vysypal zo seba počas smiechu. Na to som urazene prevrátila očami a keby som mala možnosť, založila by som si ruky na prsiach.

,,Fajn, tak mi je to úplne jedno," zasyčala som.

Hneď ako som dopovedala, sa rozosmial ešte viac. Snažila som sa nevšímať si ho, preto som si začala pospevovať detskú pesničku, ktorú mi mama spievala, keď som bola ešte malá. Hneď som prestala spievať, keď som začula dupot nôh. Osoby boli dve, čo sa mi ihneď potvrdilo, keď do ošetrovne vbehli oba moji rodičia.

,,Alycia, zlatko!" teatrálne vyhŕkla mama a v tom momente ku mne podišla bližšie a celou váhou ma prigniavila, keď ma chcela objať. Až keď mi lakeť položila na hrudný kôš, zvrieskla som.

,,Čo sa stalo?" spýtal sa otec a tiež sa prihrnul.

,,Tlačíš ma," oznámila som, pričom som sa jej zadívala do unavených a utrápených oči. Pod nimi sa jej vytvorili veľké kruhy, ktoré mala asi z nedostatku spánku. Pustila ma a usadila sa na stoličku, ktorú predtým okupovala Sasha.

,,Si tu už vyše mesiaca. Spočiatku som sa veľmi bála, že sa neprebudíš. Tvár si mala kamennú, neprejavila si žiadne emócie. Vyzerala si... ako-" rozplakala sa, skryla si tvár do dlaní a otec jej omotal ruky okolo pása. Tuho ju stisol a povzbudivo jej priložil pery na líce.

,,Myslela som, že si mŕtva," vyriekla opatrne a zadívala sa na mňa. Z orieškovohnedých očí sa valilo toľko sĺz, že aj moje začali slziť.

,,Mami, som tu. Žijem," upokojila som ju.

Tak rada by som jej chcela chytiť ruku!

,,Ja-ja nemôžem pohnúť rukou," vzlykla som a z oka mi vypadla prvá slza.

,,To je v poriadku. Ošetrovatelia ti dali nejaké sérum, aby si sa rýchlejšie zotavila. Onedlho sa budeš môcť hýbať," vysvetlil mi otec, keď sa mama stále nemala k slovu.

,,Kedy?" opýtala som sa roztrasene. Periférnym videním som zaznamenala, že Charles ma celý čas pozoroval, preto som otočila hlavu k mame.

,,Dnes večer," opäť vyslovil otec a uprel zrak na ďalšiu osobu v tejto miestnosti. ,,A čo sa týka teba Charles, noha bude o chvíľu v poriadku. Keďže Kailey nedokáže vyliečiť zranenia Tieňov, budeš tu ešte asi dva dni."

,,Ale vaše veličenstvo!" nesúhlasil. ,,Veď ja som už úplne v poriadku."

,,Charles, nemôžeš sa vrátiť do terénu," vysvetlil kráľ. Aj tak bude po jeho.

,,A ešte som zabudol, vyberáme armádu, ktorá s vami pôjde," dodal, čím mi vyrazil dych.

Dopekla, na čo nám bude armáda vojakov? Vypleštila som oči a chcela namietať, ale Charles ma predbehol.

,,Vaše veličenstvo, oni nás budú len zdržovať. Veď my si poradíme sami, je nás dosť. Len tí najlepší Nezvyčajní, pane," snažil sa argumentovať. Nikto neprehovoril, takže som bola zvedavá, ako sa to nakoniec vyrieši.

⚔

Na druhý deň ráno som sa zobudila v komnate, nohy aj ruky boli v poriadku, preto som nadšene zvýskla. Rýchlo som si obliekla nohavice, špinavú košeľu - keďže som čistú nedokázala nájsť - a v mihu sekundy som si zaviazala všetky šnúrky na čižmách. Asi o dve minúty som bola v tréningovej hale. Našťastie tam na mňa čakal Jay, presne ako som sa s ním dohodla. Vedela som, že by som mala bojovať s Charlesom, vylepšiť všetky hmaty a útoky, ale on bol ešte stále na lôžku.

,,Dobré ráno, princezná," pozdravil ma s úsmevom cez celú tvár. Kývla som hlavou, aby vedel, že som ho zaregistrovala a išla si vybrať zbraň. Vytiahla som ten najväčší a najťažší meč.

,,To nie je dobrý nápad, princezná."

Vyrušil ma Jayov hlas, preto som sa k nemu obrátila.

,,Prečo?" vyzvedala som, lebo som nepoznala dôvod. Mohla som predsa bojovať s hocičím.

,,Nedávno si bola zranená, na všetko je čas."

Aj napriek tomu, že ma varoval, som meč vzala a odpochodovala do stredu miestnosti. Počula som Jayov vzdych, ale nasledoval ma. Tiež mal meč, len na konci bol mierne zahnutý. Chytila som meč do oboch rúk, pretože bol hrozne ťažký. Nadýchla som sa a keď som videla, že zaujal pozíciu, vyrazila som vpred. Tesne pred ním som zastala a čakala, čo urobí. Meč držal v pravej ruke a chystal sa zaútočiť na ľavý bok. Uhla som sa, spravila som výpad na jeho brucho. Vyhol sa mu, meč sa ho ledva dotkol. O dva kroky som ustúpila, aby som sa vydýchala. Už dlho som nebojovala a nohy ma niekedy začali bolieť. Presne pod kolenami, kde ma zranil Tieň. Jay mi nedal príliš veľa času, jedným krokom skrátil vzdialenosť medzi nami a mečom odrazil môj. Zaboleli ma ruky, stiahla som meč k zemi a chcela som mu podraziť nohy. Nepodarilo sa mi to, uskočil a naše meče sa opäť dotkli. Zarinčalo to, keď sa stretli dve nablýskané ostria. Znova som skúsila moment prekvapenia, práve keď si uhládzal vlasy, ktoré mu zavadzali. Nevyšlo mi to, lebo to hneď odrazil. Pristúpil, dvakrát zakrútil mečom, až som zostala stáť ako vyjavená a zhodil ma na zem.

,,Si mŕtva, Alycia," zašepkal, keď na mňa dopadol. Dýchala som zhlboka, pretože ma ťažila jeho váha. Sivými očami ma sledoval. Zdalo sa mi, že sa o trošku naklonil.

,,No dobre, vyhral si," zamrmlala som a snažila sa dostať spod jeho tela. Keď som videla, že nereagoval, uštipla som ho do boku. Zavrčal a okamžite sa postavil. Zostala som ležať na zemi, podopierala som sa o lakte. Jay odložil meč na miesto a pomalými krokmi odkráčal.

Zatvorila som oči a ľahla si na studenú podlahu. Mohla som tam ležať niekoľko minút, keď mi niečo napadlo. Postavila som sa, meč som nechala ležať na zemi. Znova som zavrela oči a pokúšala sa upokojiť dych.

Sústreď sa, opakovala som si v duchu.

Myslela som na meč. Predstavila som si ho, presne ten, s ktorým som pred chvíľou trénovala. Predstavila som si jeho rukoväť, jeho čepeľ. Sústredila som sa len na to, aby sa meč pohol. Aby opustil svoju pozíciu. Otvorila som oči, aby som sa presvedčila, že sa naozaj nič nedialo. Skúsila som teda inú možnosť. Myslela som na ten hlúpy meč, zdvihla som ruku do výšky a naznačila smer tým, že som ruku predpažila. Keď som počula buchnutie, otvorila som oči a meč bol na inom mieste. Usmiala som, aspoň niečo som nezabudla, i keď bude treba trénovať, aby som predmety vedela ovládať len mysľou. Lebo táto metóda bola príliš nápadná.

Zdravím vás po dvoch týždňoch! Veľmi ma to mrzí, že som nič nepridala, ale keďže chodím na brigádu, nemám veľa času. Dnes mám našťastie voľno, tak som kapitolu dopísala. Má viac ako 1900 slov. Čo na ňu vravíte? Ďakujem za všetky ohlasy, teší ma to. Mám vás rada❤
Baruš