Spravila som jeden krok, čím som sa ocitla vo vnútri. Mala som nutkanie zapchať si nos, pretože sa celou miestnosťou šíril odporný zápach. Pokrčila som nosom a voľky-nevoľky sa nadýchla. V izbietke bolo šero, ale už som si zvykla a začala som očami prechádzať po okolí. Zastavila som sa, až keď som sa dostala do stredu. Otočila som sa okolo vlastnej osi.

Steny boli obklopené ťažkým kamením, tipovala som, že bolo červenohnedé, a muselo byť vlhké, keďže bol tým napáchnutý vzduch. Na zemi boli zdochliny, či už potkanov, alebo iných hlodavcov a z toho ma napínalo na zvracanie. Tentoraz som si prekryla nos rukou, ale aj tak to nepomáhalo.

V chrbte ma pichalo, akoby sa tam bolesť usadila a nechcela odísť. Ledva som sa dokázala zohnúť, tak ukrutne to bolelo.

Pohla som sa vpred, čižmou som pristúpila niečo mäkké a od znechutenia som zvrieskla. Nohu som zdvihla a položila ju vedľa mŕtveho tela potkana. Úplne vzadu bol umiestnený čierny stojan a na ňom bola zavesená polkruhová vitrína. Nevedela som presne, čo v nej bolo, preto som postupovala bližšie. Ešte párkrát som sa potkla o mŕtve telá živočíchov, ale snažila som sa nebrať si to k srdcu, pokúsila som sa na to pozerať s nadhľadom.

Dostala som sa k stojanu, vrátila meč do pošvy, aby mi nezavadzal a dotkla som sa priezračnej vitríny. Tá vyslala elektrinu, ktorá ma okamžite kopla, až som padla na zadok. Parádne som si udrela kostrč, ale neriešila som to a v okamihu som už stála na nohách. Vitrína sa medzitým zafarbila na tmavočierno a ja som nadobudla dojem, že tam schovávali dračiu šupinu.

Skúsila som to ešte raz a to sa už celým hradom ozval ohlušujúci poplašný zvuk. Bolo to prenikavé, a preto som vedela, že som bola vo veľkom nebezpečenstve. Nemohla som však len tak odísť, možno by sa mi už nenaskytla taká príležitosť. Aj keď to bolo nepravdepodobné, ešte poslednýkrát som položila pravú ruku na čiernu vitrínu. Začala ma páliť a štípať dlaň so Znakom. V mihu sekundy som ju odtiaľ odtiahla a pritisla si ju na hruď. Mala som také zlé tušenie, že to bolo nastavené, aby ju mohli vytiahnuť len Tiene, alebo obyčajný Nezvyčajný.

Nemala som veľa času na premýšľanie, keďže som zdola počula hlasy a výkriky. V rýchlosti som hľadala únikový východ, pretože som sa nemohla vrátiť tou istou cestou. Nikde nič také nebolo, preto som nemala veľa možností, než poodchýliť staré dvere. Ruka ma stále štípala a pociťovala som v nej chvenie. Meč som chytila do ľavej, s ktorou som tiež cvičila, aj keď bola podstatne slabšia.

Vyšla som von, aby som čelila danej situácii. Zatiaľ nikto neprichádzal, z čoho som nevedela usúdiť, či to je dobré, alebo zlé. Podišla som až ku schodom, ktorými som prišla. Naklonila som sa, celú váhu tela som presunula na špičky nôh a zadívala sa nadol. Nikto tam nebol, preto som sa rozhodla pokračovať v trase. Schody som brala po dvoch, aby som bola rýchlejšie dole a z posledného som dokonca zoskočila.

Potom som bežala tmavou úzkou chodbou bez okien, kde som sa bila s Thomsenom. Teraz po ňom nebolo ani stopy, akoby sa vyparil. Zišla som zvyšné schody a konečne som dýchala čerstvý vzduch. Vonku panovala vrava, že som nevedela, kam sa skôr pozrieť.

Všimla som si, že Jay a Kailey boli stále na svojom stanovisku, poctivo odrážali prichádzajúce Tiene. Charles už nebojoval s Jenksom, čo ma priviedlo k myšlienke, kam sa podel a čo plánoval. Jedinú Nezvyčajnú, ktorú som nevidela, bola Sasha. Nech som sa obzerala, koľko som chcela, nedokázala som ju nájsť.

Dlaň ma prestala páliť, za čo som bola rada, preto som si meč prechytila do tej silnejšej ruky. Ostražito som prečesávala okolie, hľadala priateľku a možné nebezpečenstvo. Bola som pripravená zaútočiť, sekať a získať šupinu.

Čo ma viedlo k tomu, aby som našla nejakého Nezvyčajného a poslala ho do hradu. Pôvodne to mala byť Sasha, ale takto som nemala na výber a už som kráčala Jayovým smerom. Vybrala som sa oveľa dlhšou cestou, aby som sa vyhla priamemu boju.

Zohla som sa za vytŕčajúci plech, ktorý ma aj dobre kryl, keď som uvidela dva Tiene. Vedela som, že by som s nimi mohla bojovať, ale tentokrát bola pre mňa šupina dôležitejšia. Už sme naozaj potrebovali Neporaziteľný meč. Keďže len s ním ich dokážeme bezpodmienečne poraziť.

Prešli popri mne, ani si ma nevšimli a na niečom sa zabávali. Pokrútila som hlavou a keď boli ďalej, pobrala som sa aj ja. Už som bola blízko Charlesa, ale musela som si dávať pozor, aby ma nezbadal. Nepotrebovala som počúvať jeho výčitky. Počkala som, kým mi bude otočený chrbtom, a potom som sa rozbehla, akoby ma to stálo život. Preskočila som drôt zapichnutý v pôde, ktorý som si všimla len tak-tak.

Už som bola blízko Kailey, ktorá vrhla dýku mojím smerom. Skoro som umrela od strachu, keď mi nad hlavou preletela a musela som si priložiť ruku na srdce, ktoré bilo splašene. Keď som za sebou počula náraz, otočila som sa. Dýka trafila jeden Tieň do čela, ktorý sa zložil k zemi.

Naznačila som jej nemé ďakujem a blondína len kývla hlavou. S hlasným bojovým pokrikom spravila otočku a druhú dýku zabodla do nepriateľa, ktorý sa k nej nebezpečne približoval. Ja som zatiaľ vytiahla z čela nebohého jej prvú dýku a hodila jej ju. Obratne ju chytila a pokračovala v boji.

Jay bol o trošku ďalej, oháňal sa mečom. Preto som sa ešte nenápadne posunula. Veľmi sa mi to nedarilo, lebo Tiene boli všade. Jeden ma chytil za rameno, až mnou myklo a prisahala by som, že som na malú chvíľu prestala dýchať. Čakala som, zisťovala, čo chcel spraviť a keď stále svojou odpornou rukou zotrvával na mieste, z čižmy som si opatrne ťahala nožík. Pevne som ho zovrela, predtým, než som mu ho zabodla do krku. Zareval, postihnuté miesto mu zaliala krv a s otvorenými ústami si naň pritisol ruku.

Ďalej som sa ním nezaoberala a aj keď som vyzerala bezcitne, nerobilo sa mi to ľahko. Prebehla som zopár metrov, aby som sa ocitla pri Jayovi.

,,Potrebujem pomoc."

Boli moje prvé slová, ktoré som mu venovala. Zmätene na mňa pozrel, už asi aj zabudol, že bol na mňa urazený a prečesal si vlasy, padajúce do tváre. Košeľu mal celú od krvi, nevedela som posúdiť, koľko percent tvorila tá jeho. Ľavé rameno mal v neprirodzenom uhle, možno ho mal vykĺbené, ale nebola som si istá, keďže som sa do toho nerozumela.

,,Počúvam," ozval sa nakoniec a jeho hlas znel unavene.

Popravde, ani som sa nečudovala, bojoval už naozaj dlho a nepochybovala som, že vynaložil všetku silu.

,,Vidíš tamten hrad?" zašepkala som a natočila sa smerom, kde sa týčil.

Jay sledoval môj pohľad a potom na mňa uprel sivé oči. Len prikývol a mierne sa pousmial. Vtedy som vedela, že je všetko v poriadku, že dokážeme fungovať aj naďalej.

,,Úplne navrchu vo veži je schovaná šupina. Už som tam bola, ale majú to nejako zabezpečené proti mne a Charlesovi, vieš, posledná nádej, a preto mi vždy popálila ruka. Myslela som, že by si to mohol skúsiť," požiadala som ho.

Znova si vošiel rukou do vlasov, poriadne si ich rozstrapatil, až vyzerali rovnako neupravene ako Charlesove.

,,Idem na to," vyslovil a vložil meč späť do pošvy. Už sa otáčal na odchod, ale ja som ho chytila za ruku.

,,Dávaj pozor, spustila som alarm, už to určite stihli obkľúčiť," varovala som ho.

Opäť len kývol hlavou a už sa rozbehol, čím vytrhol ruku z môjho zovretia.

Už mi zostávalo nájsť Sashu, pretože Kailey aj Charlesovi sa darilo dobre. Ten mal vlasy kade-tade a vyzerali snáď horšie ako vrabčie hniezdo. Košeľu mal na viacerých miestach pretrhnutú, že mu visela len voľne na tele, na ľavom stehne mal zárez - kvapkala mu odtiaľ krv - a pravé koleno mal celé od blata.

Naozaj som netušila, kam sa mohol vypariť Jenks, vôbec sa mi to nepáčilo. Z diaľky som videla, ako Jay vkročil na prvý schod a potom ho pohltil hrad. Dúfala som, že sa mu to podarí.

Potom som sa sústredila na hľadanie Sashy. Raz ma z nej porazí, fakt som netušila, kam sa mohla skryť. Len som verila v to, že bola ešte medzi živými. Nemohla som o ňu prísť, už beztak táto výprava mala o jedného člena menej. Nechcela som v tejto chvíli myslieť na Teda, ale nedalo mi to a zopár sĺz si našlo cestu von. Vedela som, že som sa teraz nemohla rozrušovať, musela som sa sústrediť a mať oči na pozore.

Z ľavej strany, kde bolo veľa plechu a kusov balvanov, sa ozval výbuch. Mala som také tušenie, že to bude Nezvyčajná, o ktorú som sa bála, preto som nestrácala čas a utekala som tam. Videla som, že sa tam šíril prach, až som si kýchla, keď mi drobné čiastočky podráždili sliznicu nosa.

Tým som na seba privolala neželanú pozornosť. Dva Tiene na mňa upreli oči. Jeden z nich bol v podobe Nezvyčajného, druhý vyzeral ako tieň. V sekunde som zvierala meč a držala ho pred sebou ako hrozbu.

,,Trúfate si na mňa?" zatiahla som vyzývavo a bojovne vystrčila bradu.

,,Aj poslepiačky," odvetil ten nehmotný.

Jasné, to sa mu ľahko hovorilo, keď som mu nemohla ublížiť. Druhý bol ticho, ani okom nemrkol, len sledoval svojho spoločníka.

Konečne som zbadala čiernovlásku, stála v strede rozvíreného piesku a práve od seba odstrčila Tieň. Vydala som sa jej na pomoc, drgla som do zavadzajúcich Tieňov a ďalších som od seba držala ďalej. Oháňala som sa mečom, aby sa ku mne nikto nepriblížil.

Okamžite som sa vrhla na kamarátku, pevne som obtočila ruky okolo jej útleho drieku a stisla ju. Sasha vydala ston, čo som pochopila ako signál, že bola zranená.

,,Čo sa ti stalo?" spýtala som sa a poriadne si ju obzrela.

Tiež bola celá zafúľaná, krvavá a doudieraná. Najviac ma zaujal krvavý fľak na pravej strane hrudi.

,,Príliš som sa predvádzala a Tieň mi - mojím vlastným mečom - bodol do hrudi," pokrútila hlavou, že to nestálo za reč.

Bola si vedomá svojej chyby, čo bolo obdivuhodné. Rana vyzerala dosť vážne, ale asi bolesť necítila kvôli adrenalínu v tele.

,,Čo hovoríš? Dokážeš ešte bojovať?" zisťovala som s potmehúckym úsmevom.

Sasha na mňa pozrela, prižmúrila hnedé oči, ale aj jej sa na tvári črtal úsmev.

,,Áno, poďme ich zničiť," podporila ma a vystrelila z kuše.

Časť mala byť pôvodne úplne iná, ale to vôbec nevadí, takto sa mi to aj lepšie písalo. Konečne zopár dialógov, popravde sa mi veľmi nedajú písať, keď bojujú. Čo myslíte, získajú šupinu a vytvoria Neporaziteľný meč?
Teším sa na vaše komentáre, ďakujem za podporu❤
Baruš