Nevedela som, čo ma čakalo, popravde, som ani netušila, či sa dožijem ďalšieho svitania. Zahnala som sa mečom po tom stvorení, lenže už dopredu som vedela, že to nemalo žiadny význam. Jenks bol až príliš prefíkaný, vzdelaný a veľmi dobre vedel, že v takejto podobe naňho nemáme. Charles naňho posielal svoje šípy, ale ani to nič neznamenalo, pretože to bolo neúčinné. Všetko, čo sme robili a o čo sme sa pokúšali, strácalo v blízkosti vládcu Tieňov zmysel. Ruky ma už boleli, meč bol veľmi ťažký, bol predsa vyrobený z drahého kovu.

,,Alycia, nevzdávaj sa!" okríkol ma Charles, keď videl, že mi ruka oťažievala.

Naozaj som skoro pustila meč a nebyť jeho, Jenks by ma mal v hrsti. Uchopila som meč a v rýchlosti som sa otočila okolo svojej osi. Ozvalo sa revanie, keď sa môj meč stretol s mäsom. Všimla som si, že som prebodla jedného Tieňa v podobe Nezvyčajného. Pootočila som mečom v jeho tele, aby som si naozaj bola istá, že zranenie bude smrteľné. O chvíľu mu padla hlava a celý ochabol, takže, keď som vytiahla meč, jeho telo padlo bezvládne na zem. Utrela som si krvavý meč do nohavíc a zastrčila ho do pošvy.

Teraz bol ten čas, kedy som sa potrebovala oddeliť od Charlesa a pohľadať dračiu šupinu. Uprela som krátky pohľad na bojujúceho Strážcu a rozbehla som sa opačným smerom. Dávala som si pozor, aby ma nikto nevidel, ale nie vždy sa to dalo. Prechádzala som okolo rôznych kamenných domov, či zrúcanín. Na zemi nebola žiadna tráva, len obyčajný poprašok a čiastočky piesku. Špičky čižiem som mala zaprášené a špinavé, ale vôbec mi to neprekážalo.

Odrazu sa mi do cesty postavili tri Tiene. Zatiaľ mali všetci hmotnú podobu, ale nemala som poňatia, kedy sa to mohlo zmeniť.

,,Princezná zo Skleneného mesta?" spýtal sa jeden z nich. Bol to mohutný chlapík, ktorý by ma poľahky zdvihol a hodil o zem ako handrovú bábiku.

,,Ale kdeže," odsekla som piskľavým hlasom a nútene sa zasmiala. Bola som nervózna, strach mi bol vidieť na očiach a na spánkoch mi vystúpili kropaje potu.

,,Nemá na ramene Znak, je to princezná!" skríkol druhý, ten, čo stál v strede.

Pozrela som na svoje rameno, pretože som vedela, že to nemohli vidieť. Ale pritom som úplne zabudla, že mi Monštrum roztrhlo rukáv na košeli. Pozorne sledovali môj pohľad, preto som stále zrakom zotrvávala na tom istom mieste a vyčkávala. Nemohla som dopredu odhadnúť, čo plánovali, keďže som ich vôbec nepoznala a nevedela som, akým spôsobom bojovali. Opatrne som rukou skĺzla až k opasku na nohaviciach, kde som mala meč. Dotkla som sa chladnej rukoväti a potom som sa na každého pozrela. Vedela som, že mi z fialových očí sršali blesky a telom sa mi šíril adrenalín. Keď som vyťahovala meč, ozývali sa škrípavé zvuky kovu. Na tvárach sa im začali črtať vydesené výrazy, ale zatiaľ nič nerobili. Stáli na mieste ako kamenné sochy, ledva som videla ich pohybujúce sa hrude.

,,Kde je šupina?" vybafla som na nich, ale všetci traja sa zatvárili nechápavo.

Jeden sa pozrel na druhého a ten ďalší na tretieho. Všetci traja mykli ramenami, akoby netušili, na čo som sa ich pýtala.

,,Neviem, o čom rozprávaš, ale prac sa nám z cesty," dunivým hlasom prehovoril Tieň a začal si pukať kĺby.

Možno chcel ukázať svoju silu, ale to na mňa neplatilo. Nemala som trpezlivosť, dochádzal mi čas, potrebovala som sa čo najskôr dostať k šupine a bolo mi jedno, akým spôsobom ju získam. Začali sa ku mne blížiť, ale kráčali tak veľmi pomaly, až ma to začalo uspávať. Ten mohutný kráčal oproti mne, zvyšní dvaja po mojich bokoch, akoby ma chceli obkľúčiť. Teraz som premýšľala, či sú takí hlúpi, alebo sú si sebou takí istí.

Preto som začala cúvať, opatrne som kládla jednu nohu za druhou, aby som sa nedajbože nepotkla. Meč som zvierala pred sebou ako hrozbu a stále som sa od nich vzďaľovala. Lenže koľko krokov som spravila vzad, toľko spravili oni vpred. Keď som toho mala už dosť, zatvorila som oči. Nadýchla som sa. Bolo tu veľa zrúcanín, či kusov hornín a ďalších materiálov, preto som si to predstavila v mysli. Ruky mi tak oťaželi, že som počula, ako mi meč z nich vypadol a s cinknutím dopadol na zem. Predstavila som si, ako sa kamene od seba odtrhujú, ako sa ničí jeden rozpadnutý dom. Otvorila som oči presne včas, aby som videla, že sa dialo to, čo som si predstavovala.

Tí traja ani nestihli zareagovať, len som počula ich výkriky plné agónie a veľké kusy kamenia sa na nich zvalili. Hneď, ako som bola v relatívnom bezpečí, som sa rozbehla ako o život. Utekala som hlbšie do Pevnosti Tieňov a dúfala, že ma už nikto nezočí. Možno bolo nebezpečné, že som šla sama, ale bola som obozretná a neustále sa otáčala, či ma nikto nesledoval.

Odrazu som sa ocitla pred obrovským hradom. Vyzeral staro, všade boli odlúpnuté kusy pieskovca, z ktorého bol postavený. Uprela som zrak hore, nebola som si istá, či som tam mala vstúpiť. Zdvihla som jednu nohu a položila ju na prvý červenohnedý schod. Vypustila som z pľúc všetok vzduch a začala som stúpať hore. Bolo to celkom pevné, nič podo mnou nevŕzgalo, ani to nevyzeralo rozhegane. Už som prešla mnoho schodov, ale zatiaľ som sa nikam nedostala.

Po chvíli som sa ocitla v prázdnej chodbe. Meč som držala vystretý pred sebou, očakávajúc nebezpečenstvo. Bola tam tma, žiadne okná, či otvory sa tam nenachádzali, čiže dnu nepreniklo slnečné svetlo. Jednou rukou som sa dotýkala chladnej steny, aby som sa vedela orientovať. Moje čižmy dupotali po dlážke z kamenia, čo sa ozývalo a vytváralo ozvenu. Keď som prešla až na koniec, kde sa začínalo ďalšie schodisko, niekto predo mňa skočil. Zalapala som po dychu a zvýskla od prekvapenia. V šere som dotyčnému nevidela do tváre, ale mohla som len hádať, že to bol Tieň.

,,Ak chceš ešte niekedy dýchať, radím ti uhnúť!" sykla som a môj hlas znel zlovestne vďaka ozvene.

Dýchala som zrýchlene a ruka, ktorá zvierala meč, sa mi triasla, že som si musela pomôcť aj druhou.

,,Nebojím sa ťa, šetri slovami," odporoval mi Tieň a jeho hlas mi bol až príliš známy.

Vedela som, že to Jenks byť nemohol, pretože som ho videla bojovať s Charlesom, keď som od nich odchádzala. Potom som si už len spomínala na jeden hlas a na jedného špeciálneho Tieňa.

,,Thomsen?" šepla som udivene, na čo sa ozval hrôzostrašný smiech.

,,Dobrý tip, Alycia," vyhŕkol do ticha a zahnal sa po mne.

Včas som sa skrčila, takže jeho meč trafil stenu za mnou. Svojím som ho zatiaľ sekla do nohy a on hneď skríkol. Snažil sa ma kopnúť, ale nedala som sa. Hýbala som sa pomaly, aby som sa nepotkla o schody, či o niečo iné. Dostala som päsťou do tváre, až ma zaštípalo líce. Pomasírovala som si zranené miesto, ale stále som tam cítila pálenie. Cúvla som a skoro stratila rovnováhu, keď zamieril na mňa dýkou. Odrazila som ho mečom, pričom dve ostria zaškrípali, keď sa stretli. Vynaložila som všetku silu, aby som ho pretlačila a nakoniec sa dýka ocitla nad jeho vlastným hrdlom. Pritlačila som ešte viac, ale on bol silnejší a onedlho ma od seba odsotil. Meč mi vypadol z ruky a začal sa šmýkať po podlahe. Rýchlo som sa poň zohla, ale on ma kopol do lýtka, až som sa zapotácala. V tom momente som dokázala myslieť len na bolesť.

Thomsen sa zasmial, tak som to využila. Rýchlo som schytila meč a hodila ho naňho. Pomocou mysle som ho posúvala vpred rýchlosťou blesku a ja som zatiaľ bežala smerom ku schodom. Špičkou čižmy som stúpila na prvý schod, ale on ma potiahol za košeľu a trhol mnou. Padla som na chrbát a vyrazilo mi to dych. Chrčala som na studenej zemi a rozostreným zrakom som videla, ako sa nado mňa postavil. Rozkročil sa a každú nohu mal pri mojom boku. To som využila a chytila som ho za členky. Zmätene na mňa pozrel. Vyšvihla som sa hore a jeho som zhodila. Potom som vzala meč a rozbehla som sa hore po schodoch. Počula som len jeho vzdialené nadávanie a vyhrážanie.

Už mi dochádzal dych, preto som sa potrebovala vydýchať, a tak som zastavila. Rukami som sa podoprela o kolená. Ale vedela som, že mi už mohol byť za pätami, preto som už o niekoľko sekúnd bežala ďalej. Na niektorých stenách boli malé kruhové otvory, tak som sa necítila stiesnene a dokonca sa ku mne dostávali výkriky Nezvyčajných a aj Tieňov. Zbadala som, že sa schodisko končilo, takže som si s úľavou vydýchla.

Dostala som sa do chodby s dvoma dverami. Jedny boli obyčajné biele, druhé staré a zaprášené. Boli vyrobené z dreva a natreté na červenohnedo. Farba už však schádzala. Podišla som k bielym, ale niečo sa mi na tom nezdalo. Priložila som na dvere ucho a počúvala bez dychu. Ozývalo sa tam nejaké šušťanie. Ešte chvíľu som tam zotrvala, ale potom som sa aj tak presunula k tým starým. Väčšinu by odpudzovali a presne preto som si ich vybrala. Otvorila som ich. Nevydali žiadny zvuk, len okolo mňa presvišťal vzduch z prievanu. Odfúklo mi vlasy na všetky strany. Nakukla som dnu.

,,Čo to je?"

Konečne som tu! Musím povedať, že sa mi to veľmi zle písalo a časť je v podstate o ničom, len taká opisná, skoro žiadne dialógy. Čo na ňu vravíte? Páčila sa aspoň?
Ďakujem za všetko💕
Baruš