,,Čo ma?" spýtal sa šokovane Charles.

Zaklipkala som mihalnicami, pretože som nemala poňatia, čo som práve vypustila z úst.

,,Nadýchla som sa dymu," šepla som vystrašene.

Začala som sa točiť okolo vlastnej osi, aby som zistila, kde boli ostatní. Sasha vypúšťala svoje ohne, ale Monštrum sa úspešne vyhýbalo, Jay a Kailey útočili kovovými zbraňami. Odrazu som si hlavu zložila do dlaní, pretože sa na mňa všetky tie pocity zrútili ako spŕška dažďa.

,,Ššš," upokojil ma Charles a onedlho sa jeho mocné ruky obtočili okolo mňa.

Najprv som sa mykla, pretože ma jeho čin zastihol nepripravenú a pravdupovediac, som to od neho nečakala. Tuho ma objal, až som sa cítila taká maličká oproti jeho statnej postave.

,,Prečo to robíš?" zaujímala som sa po chvíli. Prišlo mi divné a nesprávne, že sme tu len stáli, zatiaľ čo ostatní tvrdo bojovali.

,,Už som ti vyznal city, nie? I keď nerád, ale je to vonku," priznal sa a to bolo asi po prvýkrát, čo hovoril vážne a z jeho slov sálala úprimnosť.

Trošku som sa od neho odtiahla, ale stále som zostávala v jeho objatí. Zdvihla som zrak, aby som naňho dovidela, keďže bol vyšší.

,,Sprostá toxická hmla," poznamenala som a schovala si hlavu do jeho hrudi.

Sama som nevedela, čo ma to popadlo, ale na svedomí som to nemala. Nikdy by som mu nepovedala takú vec, sama som nevedela, že k nemu také niečo cítim. Predsa len, myslela som, že ma to prešlo a že tie city boli už dávno pochované.

,,Náhodou, rád by som jej poďakoval," odvetil s vážnym výrazom, ale keď sa nám stretli pohľady, na tvári sa mu objavil úškrn.

,,Čo?" stále som nerozumela a nervózne som si zastrčila za ucho prameň vlasov.

Priblížil sa bližšie ku mne, na čo som ja zaspätkovala. Zasmial sa, čím odhalil biele zuby a zahryzol si do pery.

,,Neujdeš mi, princezná," zašepkal tak potichu, až som ho skoro prepočula.

Popadol ma za lakeť, posunul ma bližšie k sebe, až som mu narazila do hrudi a chytil ma za zátylok. Pri tom dotyku ma striaslo, na tele mi povyskakovali zimomriavky, ale ruky som si spojila za jeho krkom. Sklonil sa ku mne, čím sa nám dotkli nosy a on mi palcom prešiel po líci. Napokon naklonil hlavu nabok a spojil naše pery. V tom momente som sa akoby stratila, nič som nevnímala, akoby som sa ocitla v inom vesmíre, v inej paralele. Z hlavy mi všetko vyfučalo, od našej úlohy, až po našich priateľov, ktorí bojovali proti Monštru a my sme sa o nich nestarali. Pery mal mäkké a poddajné, rozhodne to bol lepší bozk, než ten v Jaskyni Smútku. Vtedy sme boli vydesení a v strese. Niežeby tomu bolo teraz inak, ale teraz som si tým bola istejšia. Nemusela som sa, totižto, pretvarovať. Keď ma konečne pustil a odtrhol pery od mojich, mohla som sa slobodne nadýchnuť a vydýchať sa. Vzal mi všetok dych a teraz sa len usmieval, akoby bol najšťastnejší na svete.

,,Vieš, že neznášam tú prezývku," prehovorila som po chvíli, keď som sa upokojila a bola som schopná rozprávať.

,,Viem a presne preto ju používam," odvetil s úsmevom cez celú tvár.

,,Hrdličky, čo keby ste vzali meče a išli nám pomôcť?" ohlásila nás Sasha, až som sa mykla od ľaku.

Rýchlo som si zo zeme zodvihla meč a rozutekala som sa za ostatnými. Nevedela som, či ma Charles nasledoval, ale potrebovala som sa dostať aspoň na chvíľu z jeho prítomnosti.

,,To bolo čo?" vyzvedala priateľka, len čo som sa k nim pridala.

Mykla som plecami, že som sama nemala tušenia a včas som sekla mečom, keď sa na nás blížila obrovská končatina. Uhla som na ľavú stranu, potkla som sa o Jayovu ťažkú čižmu, ale ihneď ma zachytil. Keď som mu ďakovala, na tvári sa mu prehnal tieň a zamračil sa. Ignorovala som to a opäť sa zapojila do boja. Charles stál na opačnej strane, takže som ho tajne sledovala. Tentokrát zvieral meč, všimla som si, že luk, tulec aj šípy zostali pohodené na zemi. Sekal ním hlava nehlava, dával pozor, aby netrafil nikoho z Nezvyčajných. Každý sa mu ale vyhýbal a držali sa v bezpečnej vzdialenosti. Pri každom pohybe sa mu napínali svaly a aj som si podvedome hrýzla peru.

,,Ja viem, že je Charles kus a ty si teraz mimo, ale sústreď sa!" skríkla po mne Sasha a než som sa stihla spamätať, Monštrum zasiahol do nohy šíp, ktorý vystrelila z kuše.

Ani som sa nestihla uhnúť alebo skrčiť, proste som zostala paralyzovane stáť. Popri mne prešla Kailey s dvoma dýkami a za opaskom mala meč, ktorý používala zriedkakedy.

,,Alycia, pozor!" okríkol ma Ochranca, až mnou myklo.

Okamžite som sa zahnala, ale môj meč sa zrazil akurát tak so vzduchom. Nevšimla som si, čo mi hrozilo, ale do prednej ľavej nohy Monštra sa zapichla jedna z dýk Kailey. Musela som sa poštípať do ruky, aby som nebola prispatá, ale ako som zistila, veľmi mi to nepomohlo. Vydala som zo seba bojový pokrik, niečo medzi zavrčaním a rykom raneného zvieraťa. Rozbehla som sa, vyskočila do výšky a zaborila meč hlboko do vlčieho tela. Zviera ubolene zavylo, ale naďalej zostávalo živé.

Pokračovali sme v tomto možno až niekoľko hodín, už som cítila, ako ma bolia všetky svaly, ale nevzdávali sme sa. Každý jeden z nás poctivo bojoval, snažil sa nejako premôcť Monštrum, ktoré nám bránilo v prechode. Napokon padlo unavené na spráchnivenú zem, končatiny mu ochabli, čím rozvírili čiastočky piesku.

⚔

Keď sme opúšťali Bažinu, cítila som sa oveľa viac živá a slobodnejšia. Presne som videla hranicu, ktorú tvorili kvety. Na jednej strane boli rastliny hnedé, zelená akoby neexistovala a na druhej strane boli nádherné farebné kvety so zdravými zelenými stonkami.

Nadýchla som sa čerstvého vzduchu, ktorý mi prúdil pľúcami a napila sa z čutory, ktorú mi podávala liečiteľka. Dopriala som si dva glgy a potom som ju posunula Jayovi. Ani mi nevenoval pohľad, a keď sa nám nepatrne dotkli končeky prstov, ruku v mihu sekundy stiahol. Ako keby som bola nákazlivá a on nechcel dostať tú chorobu.

Srdce výpravy kráčalo na konci, raz za čas ho pobolievala noha, takže si ju natieral tou masťou. Nemohla som byť v jeho tesnej blízkosti, pretože to odporne zapáchalo. Ešte aj teraz som v nosovej dutine cítila rybacinu.

,,Mohli by ste počkať?" ohlásil nás spomínaný.

Zastavila som ako prvá, nevedno prečo, a obzrela sa cez plece. Opieral sa o strom, ktorý mal košatú korunu a rukou si masíroval koleno.

,,Nemáme čas," odvrkol Jay.

Veľmi som si ho nevšímala, išiel prvý, na nikoho sa nepozeral, špeciálne mňa ignoroval, a nahodil také tempo, že sme mu ledva stíhali. Zívla som si, netušila som, kedy sme sa naposledy vyspali, ale muselo to byť už dlho. Napokon som pokrútila hlavou, vykročila smerom ku Strážcovi a vypustila z hlavy Sashin povzdych.

,,Charles," oslovila som ho, keď som sa k nemu dostala.

,,Alycia," zopakoval po mne.

,,Veľmi smiešne. Čo sa deje?" zisťovala som obozretne a kľakla si pred neho. Potom som postrehla, že si druhou rukou pridŕžal bok. Pozrela som sa detailnejšie a všimla si, že ruka je pokrytá krvou, kým košeľa ňou bola nasiaknutá.

,,Prečo si sa neozval?!" začala som vyčítavo.

Dotkla som sa jeho ruky, odsunula ju a naskytol sa mi výhľad na košeľu zmáčanú krvou. Opatrne som látku nadvihla, Charles len potichu zasyčal, a nasledovne som zalapala po dychu.

,,Naozaj sa chceš zabiť?" opýtala som sa zdesene.

S pootvorenými viečkami prikývol. Videla som, aký bol unavený, ale za žiadnu cenu som ho nenechala zaspať. Odtrhla som si ďalší kus z košele, obviazala mu ranu, pretože sme na väčšie liečenie nemali čas. Keď sa niekde zložíme, Kailey sa mu na to pozrie.

,,Vieš, koľko si kvôli tebe tá košeľa vytrpela?" premýšľala som nahlas a on sa len zasmial.

Jeho smiech bol tichý a nevýrazný, niečo na čo som nebola zvyknutá. Podoprela som ho, aby sa postavil a spoločne sme sa pridali k ostatným. Zamávala som im, aby konečne vyrazili.

,,Tak jej odkáž, že jej ďakujem," ozval sa, keď sme už boli v polovici cesty.

Najprv som nechápala, o čom hovoril, ale potom mi to konečne doplo. Kráčal už oveľa istejšie, než na začiatku, ale videla som, že ho ten bok bolel. Ani som sa nečudovala.

Omylom sme sa dotkli prstami, aspoň som si to myslela, a potom sme si ich aj preplietli. Nemo som sa na naše spojené ruky pozrela. Charles zaregistroval môj pohľad, pretože sa ozval smiech.

,,Kto by si bol pomyslel, že táto výprava skončí takto?" polemizoval.

,,Ešte neskončila," pripomenula som mu a vyplazila jazyk.

,,Nedovoľuj si, princezná," varoval ma.

,,Lebo čo?" provokovala som.

Na chvíľu sa otočil a ja som sledovala kam. Dívali sme sa na obrovské hradby tehlovej farby, ktoré som videla v starých knihách. Vlastne to boli skôr ruiny. Boli sme ešte ďaleko, ale aj tak sme tie veľké stavby videli.

,,Pevnosť Tieňov," dramaticky vyhlásil Charles.

Vopred sa ospravedlňujem, ak bola časť príliš sladká, dúfam, že nie. Snáď sa vám páčila, pretože mne sa dobre písala, i keď som zo začiatku nevedela, čo budem písať. Akosi to potom išlo samo. Že by nastali problémy v raji na čele s urazeným Jayom? A čo vravíte, že sa už blížia do spárov nepriateľov?
Ďakujem za všetko, mňa to veľmi teší a posúva v písaní. Hlavne vaše komentáre❤
Mám vás rada😘
Baruš