Do koženého batôžku som si balila všetky potrebné veci, ktoré by sa mi mohli zísť na výpravu. Do odchodu zostávalo ešte niekoľko hodín, ale aj tak som počula niektorých Nezvyčajných vykrikovať samé slová chvály a povzbudenia. Napchala som tam ešte jednu snehobielu ľanovú košeľu, len pre istotu. Zviazala som si šnúrky na vysokých čiernych čižmách. Stužkou som si previazala hnedé lokne do vysokého chvosta. Ešte raz som očami prebehla moju batožinu, či som nič nezabudla. Dúfala som, že nie, pretože som nevedela, kedy sa vrátime.

Zlhboka som sa nadýchla, poslednýkrát uprela zrak na svoju kráľovskú komnatu, kde sa všade povaľovali zbytočné veci. V hrudi som cítila zvláštny bodavý pocit, akoby mi niekto zvieral všetky životne dôležité orgány. Zapotácala som sa, v hlave som pocítila dunenie a zachvátila ma panika. Po čele mi vystúpili kropaje potu, chcela som si ho pretrieť rukou, ale začala sa mi neuveriteľne triasť. Nohy som mala ako zo želatíny, ale pokúsila som sa pohnúť. Našťastie som neskončila hneď na zemi, takže som pokračovala v chôdzi.

Asi to bolo tým, že opúšťam domov. Ešte nikdy som neopustila Sklenené mesto, preto som sa veľmi bála. Celých osemnásť rokov som nevytrčila päty ani len do Lesa Strachu, kde pracoval Charles. Sústredila som sa len na tréning a aby som bola pripravená na moje poslanie. No podľa Jaya som nebola pripravená. Veľmi ma to zasiahlo, ešte od Charlesa by som také niečo očakávala, už od nepamäti sme sa nenávideli, ale od môjho osobného Ochrancu?

Zatvorila som dvere vedúce do komnaty a vykročila som po schodoch. Pravá noha sa mi zatriasla, až som skoro stratila rovnováhu. Chytila som sa železného zábradlia. Batoh prevesený cez rameno sa mi hompáľal na chrbte. Už som bola v polovici schodiska, keď som na konci uvidela Charlesa. Tiež bol oblečený veľmi podobne, len mal oblečenie ladené do zelenej farby, aby podčiarkol svoj pôvod. Že sa narodil v Lese Strachu. Aj keď boli s Jayom bratia, Jay sa narodil v Sklenenom meste, až potom sa ich rodičia presťahovali a neskôr sa narodil ich druhý syn. Schody bral po dvoch a pohyboval sa svižne a veľmi rýchlo. Akoby sa nevedel dočkať výpravy a úžasného dobrodružstva.

,,Vieš, na čo som prišiel?" spýtal sa s iskričkami v očiach, keď sa zastavil pri mne. Moje ticho mu bolo asi dostatočným znakom na to, aby pokračoval.

,,Že by si sa mala volať Violet," vyhŕkol a jeho pery sa mihli v nepatrnom úsmeve. Chcel odísť, ale jemne som ho zatiahla za košeľu. Zastavil, ale neotočil sa.

,,P-prečo?" ledva som vydýchla.

Vrátil sa späť o jeden krok, aby sa nám stretli pohľady a s úplnou ľahkosťou, akoby som to mala vedieť, vyriekol: ,,Kvôli tvojim fialovým očiam."

Hneď potom odišiel, zrejme si niečo vziať, pretože nemal pri sebe ani batoh. Bolo mi divné, že sa ma Charles nesnažil podpichnúť alebo niečo podobné, len skonštatoval fakt, že moje oči boli nezvyčajné. Vlastne celá ja som Nezvyčajná.

Prišla som až na koniec schodov, na moje šťastie som stúpila už na posledný schod a nakoniec sa ocitla na sklenenej podlahe paláca. Vyšla som von a hneď ma oslepilo vychádzajúce slnko. Začínalo svitať. Bol čas odísť. Na dvore som zatiaľ nikoho nevidela, asi sa všetci lúčili s rodičmi. Čo ma priviedlo k myšlienke, že ja som sa s tými mojimi nerozlúčila. Ale vedela som, že nás prídu vyprevadiť, tak som sa nikam neponáhľala. Sadla som si na trávu pred palác a kochala sa nádhernou prírodou. Všade samé pestrofarebné koberce kvetov, na zelenej tráve sa blyšťali kvapôčky rosy a obloha žiarila oranžovou farbou.

Odložila som si svoju batožinu nabok a ľahla som si do mäkkej trávy. Cítila som sa, akoby som ležala v hebkom páperí. Zatvorila som oči, do ktorých mi začínalo svietiť slnko. Okolo sa začalo zhromažďovať čoraz viac a viac obyvateľov, aby vyprevadili poslednú nádej, ktorá im zostala. Nezaujímala som sa, stále som hovela na tráve, pretože bola pohodlná a aspoň na chvíľu som sa chcela vzdialiť predstavám o výprave. Aj spod zatvorených viečok som usúdila, že sa mi niekto postavil do výhľadu. Nemusela som otvárať oči, aby som prišla na to, že to bude Charles.

,,Vypadni a nechaj ma ešte chvíľu samú!" skríkla som a rozpažila ruky pred seba, v snahe ho odohnať.

Nezvyčajní však začali híkať, kričať a všade panoval rozruch. Preto som v mihu sekundy otvorila oči a stretla sa s niečím zvláštnym. Predo mnou sa objavila neforemná hmota čohosi. Nemalo to žiadny tvar, vznášalo sa to vo vzduchu, asi meter nad zemou a vyzeralo to ako čierny kúdoľ dymu. Zrazu sa to začalo zhmotňovať, dym zmizol a objavil sa predo mnou Nezvyčajný. Zostalo mi zle, pretože som si uvedomila, že predo mnou stojí jeden z najobávanejších Tieňov.

Jenks Darkwis.

Preglgla som, razom som stála na nohách a z pošvy som ťahala meč. Chytila som ho do pravej ruky a vydala zo seba bojový pokrik.

,,Takže ty si to malé dievča, ktoré ma má poraziť?" prehovoril Tieň ťahavým hlasom. Znelo to nechutne a podlízavo.

,,Nie som malé dievča," zasyčala som a sekla mečom.

Avšak, len do vzduchu. Zjavenie predo mnou sa zasmialo, z úst mu vychádzal odporný druh smiechu, pri ktorom ma striaslo. Zavrčala som ako nejaká zver a vrhla sa dopredu. Mečom som sekala hlava nehlava, ale bohužiaľ, vždy som trafila len Tieň. A to nebolo dobré. Ich sa dalo zabiť len vtedy, keď boli v ľudskej podobe. Preto sa za tie stáročia zlepšili, už sa dokázali premeniť kedykoľvek. A to nebolo dobré. To nebolo vôbec dobré. Toto bola čistá katastrofa.

Zaujímalo ma, kde sú ostatní. Predsa ho sama neporazím! Týmto som si na sebavedomí nič nepridala, ale chcela som byť objektívna. Zastokla som si zavadzajúci prameň vlasov za ucho. Nadýchla som sa a s výdychom som spravila výpad doľava. Opäť nič. Nečudovala som sa, tento Tieň bol z nich najsilnejší. Ich vodca, vládca.

Zrazu sa ku mne priblížil, tentoraz bol vysoko nad zemou a prešiel cezo mňa. Bol to taký divný pocit, až ma to zložilo k zemi. Na chvíľu som nedokázala dýchať, nedaril sa mi chytiť dych. Bol to strašný pocit. Začala som sa dusiť, vydávala som chrčivé zvuky a sípavo som sa pokúšala nadýchnuť. Akoby mi niečo zvieralo pľúca, dokonca som cítila, že moja moc slabne. Preto som z posledných síl tuho privrela viečka a myslela na neďaleký strom. Priala som si, aby sa pohol, aby ma poslúchol a pristál priamo na Tieni. Keď som, však, započula buchot a nadávky, vedela som, že sa mi to nepodarilo. Jenks mi musel vziať časť z mojej schopnosti. Tiene to dokázali, preto bol ich druh taký nebezpečný. Bola som malátna, ledva som sa dokázala udržať na nohách.

Keď som zaregistrovala, ako sa na mňa díval Charles, pichlo ma pri srdci. Ležal na tráve, môj strom, ktorý som chcela hodiť do Jenksa, mu privalil nohu a teraz na mňa hádzal vražedné pohľady. Keby pohľad vedel zabíjať, bola by som na mieste mŕtva. Ale on to zvládal statočne, nekričal, nevrieskal, nesnažil sa odtiaľ dostať. Len sa posadil a pozeral na dianie okolo seba.

Zrakom som vyhľadala Jenksa. Tváril sa akoby nič, konečne mal normálnu podobu a mohla som sa mu pozerať do tých odporných očí. Telom mi prebehli zimomriavky a od toho hnusu ma zamrazilo. Očami som hľadala meč, ktorý mi musel vypadnúť. Stále som sa cítila akoby bez duše a že mi chýbala podstatná časť môjho ja.

,,Alycia, za tebou!" zvrieskol Charles.

Obrátila som sa a našla som svoj meč. Vďačne som sa naňho usmiala. Úsmev mi, samozrejme, že neopätoval. Viac som sa nad tým nepozastavovala. Jenks stál stále predo mnou. Teraz sme tu boli len my dvaja. A zranený Charles. Všetci niekam ušli a schovali sa. Krútili sme sa okolo seba ako dva supy pripravené skočiť na korisť, otáčala som sa raz na jednu stranu, raz na druhú. Nič nepomáhalo. On bol ako neprekonateľný. Dávala som si veľký pozor, aby sa ma nedotkol a nevzal mi ďalší kúsok schopnosti. Vedela som, že sa to dalo liečiť, ale šlo to ťažko. Po chrbte mi stekali cícerky potu, tvár mi horela a ruky mi brneli. Musela som uchopiť meč aj druhou rukou, inak by mi spadol. Nohy mi zvláčneli, ale skúšala som nespadnúť. Nemohla som teraz prehrať.

,,Veď som trénovala osemnásť rokov!" vykríkla som nahlas a mierila mečom na jeho hruď. Zapichol sa mu tam. Ale to bolo všetko. Ani som ho nezranila. Potom som zbadala, že mal brnenie.

Dopekla, zakliala som a rozmýšľala, prečo som si to nevšimla skôr.

Zrazu mi meč vytrhol z ruky a obrátil ho proti mne. Zamrzla som na mieste, neschopná triezvo uvažovať. Nemala som poňatia, čo by som mala robiť. Nedokázala som sa pohnúť, môj mozog ako keby zabúdal vysielať signály do končatín. A potom sa to stalo. Meč mi podrazil nohy. Zaštípalo to, keď som padala. Podlomili sa mi kolená a na trávu dopadali prvé červené kvapky krvi. Zhrozene som sa na to dívala. Bola som ako v tranze. Jenks sa priblížil, ale keďže som sa nedokázala uhnúť alebo posunúť, dotkol sa ma. Vykríkla som v agónii bolesti.

,,Vypadni od nej, ty príšera!" zrazu niekto zakričal. Podľa hlasu som usúdila, že to bol Jay.

Prižmúrenými očami som sledovala, ako začal bojovať s Tieňom. Jenks sa ale naschvál nepremenil do poraziteľnej podoby. Zostal taký beztvarý. Mala som pocit, že mi odumierajú nohy, že už nikdy nebudem môcť chodiť. Čo sa to so mnou deje? Bola som rada, že Jay prišiel. Inak by ma Jenks možno aj zabil. Netušila som, prečo to už nespravil skôr. Mohol mať pokoj. Potom by ho nikto neporazil. Až za ďalších päťdesiat rokov. Čo som dosť pochybovala, už teraz sa ho nedalo poraziť.

Predtým, než som upadla do temnoty, som počula vzdialený výkrik Charlesa a ruky Jaya, ktoré ma zdvihli do náručia. Potom mi ovisla hlava, v končatinách som stratila cit a ponorila sa do tmy.

Zdravím. Konečne som dopísala túto kapitolu. Čo na ňu vravíte?
Ani si neviete predstaviť ako ma tešia stále noví a noví ľudia, ktorí čítajú tento príbeh. Ďakujem vám za všetko❤ Ste pre mňa neskutočná podpora😘
Baruš